Do ringu by som už nešiel ani za päťdesiattisíc, tvrdí náš najslávnejší profesionálny boxer

Boxerské legendy ako Mike Tyson, George Foreman, Muhammad Ali či Vitalij Kličko ohlásili koniec kariéry, ale potom sa opäť do ringu vrátili. Nechystáte návrat?

„Ani nehovorte. Tri dni pred posledným zápasom (október 2016) som dostal ponuku z Kanady za veľké peniaze. Minulý mesiac ma lákali na ďalší zápas, opäť za opäť veľké peniaze. Reagoval som, že nie. Chcem riešiť olympijský box, nie profesionálny.“

Môžete byť konkrétnejší o aké ponuky išlo?

„Mal som bojovať napríklad s Arturom Beterbievom, ktorý by ma asi hneď zabil. Boxoval som s ním ešte ako amatér. Teraz ako profesionál odboxoval jedenásť zápasov a všetkých súperov knokautoval. Druhý súboj som mohol mať v Mexiku s nejakým domácim boxerom. Išlo o titulové zápasy. Neriešil som to.“

Spomínali ste, že vám ponúkali veľké peniaze. Koľko?

„Nikdy som neriešil peniaze. Nebolo to stotisíc, ale isto viac ako desaťtisíc dolárov.“

Ak by vám ponúkli teraz hneď súboj za trebárs 50-tisíc dolárov. Išli by ste do toho?

„Už nie, mám iné plány, ktoré sú spojené s olympijským športom. Chceme spraviť všetko, aby sme prebudili slovenský box, pomáhali menším klubom, aby sme viac ľudí dotiahli do telocvične. Máme veľa roboty. Začal trénovať už aj môj päťročný syn. Už sa tomu venuje tri mesiace. Veľmi ho to baví. Skúša základný postoj. Je mi to veľmi smiešne. Ideme na nákupy a môj päťročný chlapec tam pred zrkadlom začne tieňovať, čiže cvičiť. Mám svoj projekt s názvom ,Vyboxuj svoj sen‘. V pláne máme obehnúť celé Slovensko, 450 škôl, už štyri z toho sme stihli.“

Projekt Vyboxuj svoj sen podporuje aj Matej Tóth:

V októbri minulého roka ste ukončili kariéru. Cítili ste, že vaše telo je už po toľkých súbojoch zdevastované?

„Nie. Rozhodol som sa preto, že som už viac riešil iné veci ako seba. Ak by som nemal boxerský klub a svojich zverencov, tak by som bol ešte stále aktívnym boxerom, pretože ma to stále bavilo. Stávalo sa však, že chlapci, ktorých som trénoval boli v zahraničí a ja som trénoval doma na iný zápas.“

Máte spočítané, koľkokrát ste si zlomili nos?

„Ani raz (smiech). Robím si žarty, veď ho mám ako hokejku. V jednom zápase som mal zlomenú ruku a na tej druhej som mal potrhané šľachy. Nebol som taký boxer, ktorý by extra dostával do hlavy.“

Báli ste sa niekedy v ringu o život?

„Nie. Raz som mal však pocit, že mi preskočilo. Išlo o zápas Hamzom Wanderom, kde som dostal veľa úderov do hlavy. Po zápase som zvracal a chodil som po lekároch. Zistil som, že to nebolo z úderov, ale z toho, že som bol veľmi vyčerpaný. Mal som vtedy ťažké obdobie, rozvádzal som sa. Boli tam aj finančné problémy v súvislosti s mojimi sponzormi. Veľa som si naložil, to bol ten problém. Nie je dobré, keď človek ide do ringu úplne bez strachu. Každý musí mať trošku strach. Netvrdím, že sa musíte báť súpera, ale nemôže ísť do zápasu bezhlavo. Musíte to mať v hlave usporiadané.“

Otočím to opačne. Báli ste sa niekedy, že ste súperovi ublížili či poškodili mu zdravie?

„Boli súperi, ktorým som zlomil nos alebo rebrá. Je to kontaktný šport, každý ide do ringu s tým, že ide vyhrať a nie, že chce niekoho prizabiť. Pred dvoma rokmi som trebárs súperovi zlomil nos, mal ho ohnutý ako hokejku. Potom som mu ho aj napravil, lebo lekár ho nemohol od ringu odtiahnuť. Povedal som mu, že daj sem. Nos som ti pokazil, tak ti ho aj napravím. Súper sa veľmi bál, ale upokojil som ho, že viem ako to mám dať na miesto. Už som to predtým robil aj na tréningu.“

Vedeli o vás, že ste boxer. Dostávali ste často na ulici od provokatérov výzvy na súboj?

„Iste. Celý život ma tieto veci prenasledovali, ale v poslednom čase už chvalabohu nie.“

Ako ste reagovali?