BRATISLAVA. Prvý raz v živote trénoval v snehovom tuneli. „To u nás v Amerike nemáme,“ hovorí si s úsmevom.
Bežec na lyžiach Peter Hinds si začína naplno uvedomovať, ako príprava v Európe funguje – sústredenia, výškové kempy, tréningy v tuneli, ktorý simuluje zimu aj uprostred jesene.
„Mám energiu a odhodlanie,“ hovorí dvadsaťtriročný reprezentant.
Ešte pred niekoľkými mesiacmi trénoval na Aljaške, študoval na univerzite a o slovenskej reprezentácii premýšľal len ako o vzdialenej predstave. Dnes má na hrudi slovenský znak a bojuje o splnenie olympijského sna.
Nový bežec v slovenskej reprezentácii, ktorý prišiel z druhej strany sveta a chce to skúsiť proti tým najlepším.
Slovenské korene z Aljašky
„Som Peter, narodil som sa na Aljaške,“ predstavil sa s úsmevom, akoby to bola tá najobyčajnejšia vec na svete.
Otec Američan, mama Slovenka z Bratislavy – spojenie dvoch svetov, ktoré sa neskôr prepojilo aj v jeho živote. „Keď som bol mladý, chodili sme na Slovensko skoro každý rok, niekedy aj na Vianoce,“ spomína.
Bývali v bratislavskej Petržalke, kde majú stále byt. „Je to miesto, kde si môžem odpočinúť,“ dodá.
Prvý stupeň na základnej škole navštevoval v Bratislave. „Tam som sa po slovensky naučil dosť dobre. Keď ste mladý, ide to samo.“
Následne sa rodina presťahovala na Aljašku a s mamou naďalej komunikoval v jej rodnom jazyku.
Od zjazdu k bežkám
Príbeh bežiek sa však začal skôr - paradoxne - v zjazdovom oblúku. „Ako veľmi mladý som robil zjazd. Keď som mal okolo dvanásť rokov, tak som prešiel na bežky,“ hovorí.
Mládežnícky severský program v Anchorage mu ponúkol zábavný tréningový plán – dvakrát do týždňa s deťmi vonku, hry, základný pohyb na snehu.
„Veľa detí to skúsi a potom nepokračujú. Mne to však išlo a pokračoval som.“
Z tohto širokého lievika potom niektorí postúpia vyššie. „Ťažký prechod je zo základného stupňa do klubového – je to veľký krok a drahší. Ale tí lepší idú ďalej.“
Vytúžené štipendium
Po rokoch na Aljaške zatúžil zažiť niečo iné. Rozhodol sa pre výmenný ročný pobyt v škole v Nemecku.
„Nemčinu som trochu vedel zo školy, ale tam som sa ju naučil naozaj. Trénoval som, lyžoval a najmä – spoznal, aké je to fungovať v medzinárodnom prostredí. Bola to dobrá skúsenosť. Veľa som sa tam naučil – o lyžovaní, o ľuďoch, o sebe,“ spomína.
Po návrate dokončil strednú školu na Aljaške a rok strávil v Montane. Žil v malom horskom meste obklopenom kopcami – ideálne miesto pre bežca na lyžiach. „Bolo to perfektné na tréning. Veľa kopcov, veľa snehu, veľa možností byť vonku,“ opisuje.
V Amerike majú vysoké školy svoje športové tímy a tie najlepšie ponúkajú štipendiá pre talentovaných športovcov.
„Ak si dobrý, všimnú si ťa,“ vysvetľuje. Mladého bežca si vyhliadol tréner, ktorý mu dal ponuku stať sa členom aljašského tímu. Dostal aj vytúžené štipendium.
„Mohol som študovať, bývať aj trénovať zadarmo.“
Pre mladého lyžiara z Anchorage to bola veľká vec. „Sneh máme niekedy až do mája, takže podmienky sú ideálne,“ usmeje sa.
Tréning medzi americkými esami
V škole pôsobil štyri roky. Popri štúdiu žil tréningom a snehom – v meste, kde zima trvá osem mesiacov. „Každý deň som trénoval s tímom, pretekali sme sa, žili tým,“ spomína.
Postupne sa prepracoval medzi najlepších univerzitných bežcov v krajine. Na tréningoch sa stretával s americkými esami – menami, ktoré dnes patria do svetovej špičky.
„Rosie Brennanová tam bola celý čas, keď som bol v tíme. A Gus Schumacher sa pridal pred dvoma-troma rokmi. Boli to pre mňa vzory. Každé leto sme mali veľmi silný tréning. Do tohto tímu som sa dostal už ako štrnásťročný.“
Práve tieto tréningy mu ukázali, čo znamená profesionálny prístup. „Najlepší tréning je mať niekoho, kto je rýchlejší a silnejší ako ty. To ťa núti ísť ďalej. Každý deň som mal niekoho, koho som mohol naháňať. To je najväčšia motivácia.“
So snehovými podmienkami nemal na Aljaške problém. „Máme tam dva veľké parky a asi sedemdesiat kilometrov tratí,“ opisuje.
„Keď nasneží, môžeme jazdiť všade. Do parku v Anchorage príde každý utorok a štvrtok tristo, niekedy päťsto detí. Len tak – behať na snehu, hrať sa. To je na tom krásne – u nás sa s tým športom začína prirodzene, z radosti.“
Z tých detí potom vyrastú tí, čo zostanú – tí, čo cítia, že sneh je ich miesto. Peter bol jedným z nich.
Z Aljašky na Slovensko
Po škole zostal medzi dvoma svetmi. „Cítil som, že mám ešte potenciál, ale nemal som podporu v americkom tíme,“ priznáva.
V USA je konkurencia neúprosná – podporu dostanú tí, čo sú v top 10. Hľadal teda inú cestu a pozrel sa k svojim koreňom.
„Začal som zisťovať, ako by som mohol lyžovať za Slovensko.“ Zmena športovej príslušnosti bola prekvapivo rýchla. „Zväz slovenského lyžovania bol úžasný – všetko vybavili veľmi dobre a rýchlo.“
V septembri prišiel na Slovensko a hneď sa pridal do spoločného kempu. „Funguje to tak, že asi dva týždne v mesiaci máme sústredenie, zvyšok samostatne, medzi tým preteky.“
Hory, výška, tréning, Štrbské Pleso, majstrovstvá, Slovenský pohár – a napokon ten jeho prvý deň v snehovom tuneli, „vnútornej chladničke“ pre bežkárov.
Jazykové bariéry v tíme
Významnou posilou bežeckého lyžovania je angažovanie uznávaného českého trénera Jana Franca, ktorý od júna vedie reprezentačné družstvo.
Pre slovenský tím znamená nový vietor – je mladý a energický. „Jan Franc je veľmi dobrý tréner. Vie, čo je dôležité a na čo sa sústrediť,“ hovorí mladý bežkár s uznaním.
V tíme sa hovorí viacerými jazykmi naraz – slovensky, česky aj anglicky.
„Prvý týždeň som veľa nerozumel,“ priznáva s úsmevom. „V tíme sa rozpráva veľa po česky, ale každý deň to bolo lepšie.“ Dnes sa už do rozhovorov zapája bez problémov.
„Teraz skoro všetko po česky rozumiem a odpovedám po slovensky. Je to trikrát lepšie než pred mesiacom,“ hovorí s úsmevom.
Čeština a slovenčina sa v tréningoch miešajú s angličtinou. „Všetci vedia celkom dobre po anglicky, takže si jazykovo vieme pomôcť,“ vysvetľuje.
Po rokoch tréningov na druhej strane sveta má mladík pocit, že konečne prišiel tam, kam patrí. „Teraz mám podporu, ktorú som nikdy predtým nemal. Mám energiu a odhodlanie ísť ďalej.“
Európa, rešpekt a konkurencia
Prechod z Ameriky do Európy mu priniesol nový svet – iný rytmus, iné trate, inú úroveň pretekov. „V Európe sú tí najlepší na svete,“ hovorí bez váhania. „Každé preteky tu majú obrovskú úroveň. Vidieť týchto chalanov naživo, to je iné než sledovať ich v televízii.“
Svetový pohár je pre neho nová škola. Každý detail rozhoduje – sneh, tempo, technika, mentálna odolnosť.
„Ak nebudem posledný a budem niekde v balíku, je to pre mňa úspech,“ priznáva otvorene. „Každý výsledok je pre mňa ako oheň – signál, ako pracovať lepšie. Ukáže mi to, na čom mám pracovať a kam sa môžem posunúť.“
Vie, že sa bude porovnávať s menami, ktoré obdivoval od detstva. „Niektorí sú takí rýchli, že sa ich skoro nedá dobehnúť,“ povie s úsmevom.
Európske preteky sú náročnejšie, podmienky rozmanitejšie a tlak väčší. No práve to je pre neho motivácia. „Pre mentálny stav je to dobré. Keď vidím, kde som vo svete, posúva ma to ďalej,“ vysvetľuje.
Má strach? „Trochu rešpekt mám. Ale je dobré báť sa – aspoň vieš, že ti na tom záleží.“
Slovenský pas, olympijský sen
Slovenský pas má len zopár mesiacov, no už s ním štartuje v reprezentačnom drese. Po rokoch v Amerike sa stal oficiálne súčasťou krajiny, z ktorej pochádza jeho mama.
„Je to fajn pocit. Teraz môžem reprezentovať Slovensko naplno.“
Jedným z dôvodov boli aj zimné olympijské hry v Miláne a Cortine.
„Olympijské hry sú najvyšší vrchol. Chcem to skúsiť, ak sa podarí,“ dodá s odhodlaním v hlase. Vie, že kvalifikácia nebude ľahká a že v bežeckom lyžovaní sa nič neodpúšťa.
„Každé preteky sú kvalifikačné. Musím stále dobre súťažiť a byť lepší a lepší,“ vysvetľuje.
Slovensko má momentálne tri miesta – dve pre mužov, jedno pre ženu, hoci počet sa ešte môže zmeniť. Uzávierka kvalifikácie bude v januári, no prvý obraz o šanciach príde už v decembri.
Vie, že cesta na olympiádu je dlhá a že rozhodovať budú drobnosti – každé preteky a každý deň na snehu. „Musím zostať zdravý a rýchly. Dúfam, že sa mi to podarí.“
Ciele: top 30 a ďalej
Peter Hinds má v hlave jasný plán. „Chcem byť v šprinte Svetového pohára v top 30, aby som postúpil z prvého kola. Každý rok sa zlepšiť… a raz možno aj pódium.“
Vie, že cesta k úspechu sa skladá z malých krokov – z každých pretekov, z každého tréningu.
A nad tým všetkým visí olympijský cieľ, ktorý ho priviedol na Slovensko.
„Chcem stáť proti hrdinom, ktorých som sledoval celý život – proti Pellegrinovi, proti Johannesovi Kläbovi,“ povie s úprimným rešpektom.
