Budem úprimná a od srdca, reagovala IVETA BIELIKOVÁ (17 .8. 1966) na priblíženie jej osobnosti na prahu životného jubilea prostredníctvom abecedníka.
Bývalú skvelú basketbalistku, odchovankyňu ružomberského basketbalu a kapitánku jeho zlatej ženskej éry, zdobí 14 majstrovských titulov (11slovenských, 3 federálne), dva euroligové, striebro z ME 1997.
Viacnásobnú reprezentantku Československa a Slovenska, účastníčku olympiády v Barcelone 1992, vyhlásili dvakrát za najlepšiu basketbalistku Slovenska, raz za najlepšiu v Československu. Ponúkame jej spoveď.
Auto
Moje prvé som mala oveľa neskôr, ako som si urobila vodičský preukaz, okolo roku 1996. Moje prvé autíčko bol Opel Corsa a dnes jazdím na Seat Ibiza, také auto do mesta…
Basket
Najúžasnejšia hra pre mňa. S basketbalom som sa zoznámila až v 5. ročníku II. ZŠ v Ružomberku. Povinne sme prechádzali z 1.-4. ročníka ZŠ v Ludrovej, kde som vyrastala, lebo tam ročníky II. stupňa neexistovali.
V mojom živote bolo niekoľko náhod a jednou z nich bolo, že môj ročník šiel v Ružomberku na II. ZŠ. Dovtedy všetky deti z Ludrovej chodili na III. ZŠ, kde basketbal nebol. Osud chcel, že pani učiteľka telocviku Táňa Lilgeová bola aj basketbalistka TJ Ružomberok a v tejto škole viedla aj basketbalový krúžok, do ktorého ma prehovorila chodiť.
Prihlásila som sa na všeobecné pohybové hry, ktoré tiež viedla. Zistila, že hra s loptou ma baví, a tak ako bývalá basketbalistka ma k tomu priviedla, zanedlho som začala hrať aj súťažne.
Slušne mi šiel aj stolný tenis, a tak ma pán učiteľ fyziky Ševčík veľakrát prehováral, že nech sa na basket vykašlem, že som výborná v tomto športe. Ja som však dala prednosť pohybu, lopte, dravosti ... Neskôr sa stal pán Ševčík náš najvernejší basketbalový fanúšik a vždy pri stretnutiach sme sa na tom zabávali. Bolo to rozkošné.
Cestovanie
Kto by rád nespoznával krásne miesta na našej planéte. Vďaka basketbalu som videla neuveriteľný kus sveta a nádherné miesta, kde by som sa tam tak ľahko, alebo vôbec nikdy nedostala. Som za to nesmierne vďačná. Cestovanie ma nabíjalo a nabíja energiou.
Československo
Moja prvá nominácia sa spája s rokom 1990, hneď som vhupla na svetový šampionát v Malajzii. Skončili sme na 4. mieste – a potom sa už roztrhlo vrece reprezentačných akcií: ME v Izraeli, Hry dobrej vôle v Seattli, kvalifikácia na OH v španielskom Vigu - pre mňa jeden z najťažších turnajov - a nakoniec aj vysnívané olympijské hry v Barcelone 1992.
Keď sa spätne na tie roky pozerám, ako keby som mala vo hviezdach napísané, že musím stihnúť všetky dôležité reprezentačné podujatia. Všetko sa to odvinulo od zisku prvého titulu majstra Československa v drese Ružomberka.
Konkurencia bola veľmi veľká. Myslím si, že pri mojom mene veľmi zavážilo, že som trénovala pod takými osobnosťami ako bola Natália Hejková s Jozefom Smolekom a tiež, že som mala dlhodobo stabilné výkony. Nebolo jednoduché si miesto vybojovať práve na poste strednej rozohrávačky. Na svoju príležitosť som si musela počkať.
Nebolo mi jedno, že som dostávala v zápase tri až päť minút. Pri minutáži cca 35 minút s Ružomberkom šlo o poriadny rozdiel. Napokon som si zahrala do sýtosti na najprestížnejších turnajoch sveta.
Detstvo
Čoraz častejšie som vďačná, že moje detstvo v Ludrovej bolo také bohaté na zážitky s deťmi pri naháňačkách, skrývačkách a rôznych pohybových aktivitách.
Často sme chodili k starým rodičom z otcovej strany do Štiavníka pri Bytči. Tam zase chovali zvieratá - kone, kravky, sliepky, kačky, husi. Nezabudnuteľné sú niektoré zážitky s dedom Jozefom a babkou Veronikou, keď sme sa viezli na drevenom povoze na seno. Nemalo to chybu, dodnes si to intenzívne pamätám. Vždy tam prišli aj otcovi súrodenci s rodinami a bolo tam veselo aj so sesternicami a bratrancami.
Empatia
Myslím, že s ňou narábam celý život, ako keby to ku mne patrilo a aj ma to vie ovplyvniť v nejakých rozhodnutiach, hlavne pri situáciách, keď je potrebné pochopiť toho druhého.
Final Four
Začnem zoširšia. Každý boží deň, sviatok či piatok sme makali naplno, čo najkvalitnejšie, čo najprofesionálnejšie. Učili sme sa za pochodu k veľkej profesionalite.
Vizionár Jozef Smolek s Natáliou Hejkovou nás posúvali svojou odbornosťou, charakterom každým dňom k vyššej kvalite. Za celé dlhé roky som od týchto dvoch profíkov nepočula vetu: „Ideme vyhrať, musíme vyhrať!“ Platilo - ideme podať čo najlepší a najkvalitnejší výkon, či šlo o domácu súťaž alebo o euroligu. Robili to skvelo, z druhej národnej ligy dostali Ružomberok do európskej a svetovej elity veľmi plynule.
Čo sa týka euroligových titulov, obhajoba je ďaleko náročnejšia, a tak pri prvom titule v Brne sme nemali žiadne extra nervy. Jozef Smolek nás izoloval od verejnosti, bývali sme mimo Brna, nikto nevedel, kde.
Vyhli sme sa nejakým vyhláseniam a očakávaniam a asi aj preto nervozita nebola veľká. Neskôr som sa dozvedela, že Jozef s Natáliou boli vnútorne presvedčení, že by to mohlo vyjsť, ale nikdy o tom nepadlo ani slovo. Euroligový titul sme obhájili – a ešte k tomu doma!
Bol to masaker. V Brne sme boli mimo diania, doma sa tomu vyhnúť nedalo. Na každom kroku sme vnímali obrovité očakávania fanúšikov. Už aj tetušky na trhu pri kupovaní zeleniny nám vraveli, ako nám držia palce.
Predzápasová nervozita bola naozaj citeľná, zodpovednosť rástla. Nakoniec tá korunovácia je nezabudnuteľná a veľká odmena pre nás všetkých - počnúc fanúšikmi a našimi rodinami, končiac verejnosťou naprieč celou republikou.
Cítim, že si zaslúžili za celé roky ich vernosti zažiť takýto úspech v domácom prostredí. Sú to nádherné spomienky. Stále sa v Ružomberku, ale aj na Slovensku stretávam s fanúšikmi, ktorí na to doteraz radi spomínajú a prejavujú vďaku.
Gény
Myslím si, že športové mám po otcovi Jozefovi. V mladosti bol dedinský futbalista a z rozprávania viem, že bol veľmi rýchly. Zostal celý život športový fanúšik.
U nás pri akýchkoľvek športových prenosoch v televízii bolo na celú ulicu počuť hlasné fandenie a komentovanie výkonov aj spolu so susedom. Neskôr s mamou Viktóriou a mojimi sestrami Oľgou a Martinkou chodili na všetky zápasy. Bielikovci sú tu už komplet, môžeme začať, žartom vravievala trénerka.
Hejková
Pamätám si Natáliu ešte ako hráčku a neskôr keď som nastúpila k ženám, bola aj mojou spoluhráčkou. Radšej som ju neoslovovala, lebo som sa hanbila. Môj rešpekt bol až taký, že keď som ju stretla na ulici, tak v panike som radšej prešla na druhú stranu, lebo som nevedela, ako ju pozdraviť!
Rada zopakujem, že Natália mi je v mojom srdci jedna z najbližších osôb. Veľmi si ju vážim, za jej celoživotný charakter, pohodu, profesionalitu a radosť z toho, čo robí. To ťa takýto človek musí ovplyvniť. Ďakujem Natália.
Charakter
Zdá sa mi, že v dnešnej dobe je ho ako šafranu. Je len na každom, ako sa prejaví. Pre mňa je to jedna z najdôležitejších vlastností. Mať odvahu dokázať sa postaviť za správnu vec a stáť si za tým, že to, čo človek hovorí, je súlade s tým, čo koná. Vidím veľa ľudí, ktorí ho vo svojom živote stratili kvôli osobnému prospechu. Našťastie v mojom blízkom okolí mám ľudí, ktorí svoj charakter nestratili. A tí, čo ho stratili, ma nezaujímajú.
VIDEO: Semifinále Final Four Euroligy 1999 Ružomberok - Galatasaray
Sociálne siete nie sú moji kamaráti, ale nedá sa im vyhnúť a pri nejakých aktivitách ich využívam.
Jozef
Vďaka vizionárovi Jozefovi Smolekovi má ružomberský basketbal dodnes kredit vo svete. Dal klubu pevné základy, ešte aj dnes v nejakej forme existujú. Svojimi nápadmi, pracovitosťou, cieľavedomosťou sformoval klub – nielen ženské družstvo, ale aj 16 mládežníckych družstiev!
Z malého vidieckeho klubu z druhej ligy vyprofiloval mimoriadne úspešný euroligový klub. Využijem myšlienku nášho milého fanúšika pána herca Ladislava Chudíka: Úspech, ktorý klub dosiahol, je súhrn veľkých aktivít, ktoré sú roztrúsené do tisícich drobných úkonov. Bola v tom myšlienka, odhodlanie, ambícia, sen, to je Jozef Smolek.
Spoznala som ho ako šéftrénera tréningového strediska mládeže. Ja som si od neho vraj zaslúžila prvú pozornosť tým, že keď bežal kŕdeľ detí za loptou, tak vždy som z neho vyšla víťazne. Keď sa to opakovalo niekoľkokrát, tak ho to zaujalo a hneď ma bral do družstva v jeho stredisku. Musím uznať, že mal dobrý odhad, lebo dravosť a nepoddajnosť ma sprevádzali celou kariérou. Ďakujem Jozef.
Keď nás nedávno pozvali do Prahy na oslavy 100. výročia československého basketbalu, bolo veľmi zaujímavé vidieť, ako chodili za pánom Smolekom veľké svetové basketbalové osobnosti a s veľkou úctou sa chceli s ním pozdraviť.
Bolo potešením sledovať, ako Jozef s dlhoročným generálnym sekretárom FIBA Ľubomírom Kotlebom či s pánom docentom Jánom Kargerom, bývalým trénerom československej reprezentácie debatujú o basketbalových problematikách a spomínajú. Nedá sa nespomenúť a nezdôrazniť spolupráca Jozefa s Natáliou. Bola založená na neuveriteľnej dôvere. Ich zásluhou som rástla osobnostne ja i ostatní v klube.
Kvety
Lúčne milujem. Ich pestrosť a rôznorodosť veľmi lahodí môjmu oku. Ruže sú pre mňa symbolikou športového života. Pri zisku euroligového titulu v Ružomberku som dostala s venovaním knižôčku od pána Juraja Sarvaša „Moje najmilšie verše od básnika Jána Smreka“ - a tam je konkrétna báseň s venovaním RUŽE NA MOJOM STOLE. Veľmi pekné vyznanie.
Láska
Pomôžem si citátom od velikána Johanna Wolfganga Goetheho: „Pravá láska je tá, ktorá ostáva stále, či jej dávame všetko, alebo jej odoprieme všetko“. Existuje v tisícich podobách a to je na tom úžasné.
Móda
Mám zakorenené, že v jednoduchosti je krása, čiže uprednostňujem jednoduché, čisté línie.
Nervozita
Samozrejme som ju pociťovala a najmä pred zápasmi, ale v momente, ako som chytila loptu do rúk v rozcvičke, už bola mimo mňa.
Olympiáda
Pre mňa to je krásny a nezabudnuteľný zážitok na celý život. Ja som si olympijskú atmosféru v Barcelone 1992 užívala naplno. V čase voľna som bola na každom zápase Dream teamu USA.
Šla som oči nechať na Michaelovi Jordanovi, Magicovi Johnsonovi a spol. Ponúkli show najlepších z najlepších. Stihla som byť aj na atletickom štadióne, keď Jan Železný vyhral v oštepe olympijské zlato.
Mám s ním aj veľmi peknú fotografiu. Celý pobyt na OH sa mi veľmi páčil, spomienky sú veľmi pekné a emotívne, pre mňa jednoducho srdcovka. Druhá možnosť zúčastniť sa OH v Sydney 2000 v drese Slovenska má trpký príbeh a nebudem sa o tom ani viac zmieňovať.
Praha
Spája sa mi s mojím prvým a najmilším majstrovským federálnym titulom. Silné a radostné emócie, ktoré sme spolu s našimi fanúšikmi a rodinami prežili, boli super. Oslavy sa začali pred halou na chodníku hneď po zápase. We Are the Champions od Queenov znelo z magneťáku všade, kde sme sa v Prahe pohli.
Nedá mi nespomenúť športovú halu Karlovka, kde sa nedávno Natália Hejková lúčila so svojou jedinečnou trénerskou kariérou. Je to tá istá, už zrenovovaná hala, kde sme s Ružomberkom získali tento titul. No nie je aj toto výnimočné?
Ružomberok
Mám silný vzťah k tomuto mestu, len mi je neskutočne ľúto, ako mestečko s takou peknou prírodou stagnuje. Vo vedení tohto mesta sú veľmi slabí manažéri. Mesto je vo veľkom úpadku, chýba mu vízia.
Streľba (na kôš)
V súvislosti s ňou sa mi vynárajú dve situácie, ktoré mali rozhodujúci vplyv na víťazstvá. Prvá je ešte zo zimného štadióna, kde sme pred takmer 5000 divákmi v stretnutí proti Sportingu Atény museli vyhrať, ak sme chceli postúpiť do Final Four v bulharskej Sofii.
Po prehre v Aténach sme mali v domácej odvete nôž na krku. Celý zápas sme sa ťahali o každý bod. V posledných sekundách som dala cez najvyššiu podkošovú americkú hráčku kôš cez hlavu, tzv. uškom a vypadnutie sme odvrátili.
Vtip bol totiž v tom, že zakončovať mala naša najlepšia streľkyňa, ale tá sa k tomu nedostala. Tak som vletela do vymedzeného územia, schytila loptu a oblúčikom vystrelila.
Tretí zápas doma sme už s prehľadom zvládli a vo Final Four v Sofii 1996 sme získali bronz. Druhá situácia je až notoricky známa. Vo finále Final Four v Ružomberku 2000 sme hrali proti francúzskemu Bourges, nášmu odvekému rivalovi.
Zopár sekúnd pred koncom prvého predĺženia som dlhonosnou trojkou vyrovnala. V druhom predĺžení nás presná ruka Nataši Sviščovovej doviedla k druhému euroligovému triumfu. Škoda, že sa ten gejzír šťastia a radosti nedal zmerať v hale alebo pri TV obrazovkách.
Šťastie
Najväčšie šťastie v živote je pre mňa zdravie a mať okolo seba fajn ľudí, ktorí sa na nič nehrajú.
Talent
Určitý vrodený potenciál je potrebný, ale bez vytrvalosti, pracovitosti, pokory nikdy nesiahneš na vysoké méty.
Učiteľstvo
Vždy som mala a mám silný pozitívny vzťah k deťom. Mojím cieľom a motiváciou bolo a je ich rozpohybovať už od materských škôl. Pred mnohými rokmi sme sa v Ružomberku snažili projektom „Bubo“ rozpohybovať deti z MŠ a ZŠ v meste a okolí.
Šokovala ma vlna odporu proti tomuto projektu. Keby odporcovia namiesto negativity prejavili pozitívny prístup, mohli sme byť v Ružomberku príkladom pre celé Slovensko. Jedna z mála podporovateliek v tom čase bola pani riaditeľka Elena Volanská, dala tomuto projektu šancu.
Na ZŠ Bystrická, kde pôsobím, máme na 1. stupni tri hodiny pohybovej prípravy v každej triede, na 2. stupni v každom ročníku je športová trieda s piatimi hodinami telesnej a pohybovej prípravy. Je viac ako zarážajúce, že v 21. storočí nie je mesto pre školu schopné vybudovať vonkajšie športovisko.
Škola má vonkajší priestor, vypracovaný projekt a vybavené ďalšie povolenia, ale kompetentní nie sú ochotní pomôcť s vybudovaním vonkajšieho športoviska.
A potom sa všetci čudujeme, keď v medzinárodných mládežníckych kategóriách nedokážeme držať krok s Európou. Ja si veľmi vážim profesiu učiteľstva a mám šťastie na milé kolegyne i kolegov.
Úspechy
Vážim si všetky majstrovské a euroligové tituly, striebro z európskeho šampionátu 1997v Budapešti a mnoho ďalších, ale do čisto mojich osobných úspechov patria zaradenie ma do All-Star na ME v Budapešti i vo Final Four v gréckej Larisse a tiež na neoficiálnych majstrovstvách sveta klubov v Brazílii.
Za veľký úspech si považujem nedávne uvedenie do Siene slávy slovenského basketbalu a udelenie bronzového odznaku od Slovenskej akadémie olympionikov. Chcem však zdôrazniť aj úspechy a výsledky mojich mladých zverenkýň. A ako ich trénerka som si vážila ich veľký športový i osobnostný progres .To mi robilo naozaj veľkú radosť.
Nesmierne ma teší aj titul „ Detská kráľovná Ružomberka“. Zvolili ma hlasovaním deti všetkých základných škôl v meste.
Vášeň
Mám ju v DNA. Nech robím čokoľvek, vždy idem naplno a s veľkou vášňou niečomu byť nápomocná. Zráža ma, keď sa objavia neprajníci, ktorí prekazia všeličo a všeličo už prekazili. Vtedy moje úsilie ide bokom.
Záľuby
Veľmi rada čítam a hlavne v lete si to užívam najviac. Záľubami sú pre mňa aj možnosti keď niekam môžem ísť s neterou Emkou a synovcami Matejom a Adamom. Obyčajne sú to túry do prírody, ale neohrdli sme ani olympiádu v Paríži 2024 či pobyt v Prahe a veľa ďalších.
