Budem úprimná a od srdca, reagovala IVETA BIELIKOVÁ (17 .8. 1966) na priblíženie jej osobnosti na prahu životného jubilea prostredníctvom abecedníka.
Bývalú skvelú basketbalistku, odchovankyňu ružomberského basketbalu a kapitánku jeho zlatej ženskej éry, zdobí 14 majstrovských titulov (11slovenských, 3 federálne), dva euroligové, striebro z ME 1997.
Viacnásobnú reprezentantku Československa a Slovenska, účastníčku olympiády v Barcelone 1992, vyhlásili dvakrát za najlepšiu basketbalistku Slovenska, raz za najlepšiu v Československu. Ponúkame jej spoveď.
Auto
Moje prvé som mala oveľa neskôr, ako som si urobila vodičský preukaz, okolo roku 1996. Moje prvé autíčko bol Opel Corsa a dnes jazdím na Seat Ibiza, také auto do mesta…
Basket
Najúžasnejšia hra pre mňa. S basketbalom som sa zoznámila až v 5. ročníku II. ZŠ v Ružomberku. Povinne sme prechádzali z 1.-4. ročníka ZŠ v Ludrovej, kde som vyrastala, lebo tam ročníky II. stupňa neexistovali.
V mojom živote bolo niekoľko náhod a jednou z nich bolo, že môj ročník šiel v Ružomberku na II. ZŠ. Dovtedy všetky deti z Ludrovej chodili na III. ZŠ, kde basketbal nebol. Osud chcel, že pani učiteľka telocviku Táňa Lilgeová bola aj basketbalistka TJ Ružomberok a v tejto škole viedla aj basketbalový krúžok, do ktorého ma prehovorila chodiť.
Prihlásila som sa na všeobecné pohybové hry, ktoré tiež viedla. Zistila, že hra s loptou ma baví, a tak ako bývalá basketbalistka ma k tomu priviedla, zanedlho som začala hrať aj súťažne.
Slušne mi šiel aj stolný tenis, a tak ma pán učiteľ fyziky Ševčík veľakrát prehováral, že nech sa na basket vykašlem, že som výborná v tomto športe. Ja som však dala prednosť pohybu, lopte, dravosti ... Neskôr sa stal pán Ševčík náš najvernejší basketbalový fanúšik a vždy pri stretnutiach sme sa na tom zabávali. Bolo to rozkošné.
Cestovanie
Kto by rád nespoznával krásne miesta na našej planéte. Vďaka basketbalu som videla neuveriteľný kus sveta a nádherné miesta, kde by som sa tam tak ľahko, alebo vôbec nikdy nedostala. Som za to nesmierne vďačná. Cestovanie ma nabíjalo a nabíja energiou.
Československo
Moja prvá nominácia sa spája s rokom 1990, hneď som vhupla na svetový šampionát v Malajzii. Skončili sme na 4. mieste – a potom sa už roztrhlo vrece reprezentačných akcií: ME v Izraeli, Hry dobrej vôle v Seattli, kvalifikácia na OH v španielskom Vigu - pre mňa jeden z najťažších turnajov - a nakoniec aj vysnívané olympijské hry v Barcelone 1992.
Keď sa spätne na tie roky pozerám, ako keby som mala vo hviezdach napísané, že musím stihnúť všetky dôležité reprezentačné podujatia. Všetko sa to odvinulo od zisku prvého titulu majstra Československa v drese Ružomberka.
Konkurencia bola veľmi veľká. Myslím si, že pri mojom mene veľmi zavážilo, že som trénovala pod takými osobnosťami ako bola Natália Hejková s Jozefom Smolekom a tiež, že som mala dlhodobo stabilné výkony. Nebolo jednoduché si miesto vybojovať práve na poste strednej rozohrávačky. Na svoju príležitosť som si musela počkať.
Nebolo mi jedno, že som dostávala v zápase tri až päť minút. Pri minutáži cca 35 minút s Ružomberkom šlo o poriadny rozdiel. Napokon som si zahrala do sýtosti na najprestížnejších turnajoch sveta.
Detstvo
Čoraz častejšie som vďačná, že moje detstvo v Ludrovej bolo také bohaté na zážitky s deťmi pri naháňačkách, skrývačkách a rôznych pohybových aktivitách.
Často sme chodili k starým rodičom z otcovej strany do Štiavníka pri Bytči. Tam zase chovali zvieratá - kone, kravky, sliepky, kačky, husi. Nezabudnuteľné sú niektoré zážitky s dedom Jozefom a babkou Veronikou, keď sme sa viezli na drevenom povoze na seno. Nemalo to chybu, dodnes si to intenzívne pamätám. Vždy tam prišli aj otcovi súrodenci s rodinami a bolo tam veselo aj so sesternicami a bratrancami.
Empatia
Myslím, že s ňou narábam celý život, ako keby to ku mne patrilo a aj ma to vie ovplyvniť v nejakých rozhodnutiach, hlavne pri situáciách, keď je potrebné pochopiť toho druhého.
Final Four
Začnem zoširšia. Každý boží deň, sviatok či piatok sme makali naplno, čo najkvalitnejšie, čo najprofesionálnejšie. Učili sme sa za pochodu k veľkej profesionalite.
Vizionár Jozef Smolek s Natáliou Hejkovou nás posúvali svojou odbornosťou, charakterom každým dňom k vyššej kvalite. Za celé dlhé roky som od týchto dvoch profíkov nepočula vetu: „Ideme vyhrať, musíme vyhrať!“ Platilo - ideme podať čo najlepší a najkvalitnejší výkon, či šlo o domácu súťaž alebo o euroligu. Robili to skvelo, z druhej národnej ligy dostali Ružomberok do európskej a svetovej elity veľmi plynule.
Čo sa týka euroligových titulov, obhajoba je ďaleko náročnejšia, a tak pri prvom titule v Brne sme nemali žiadne extra nervy. Jozef Smolek nás izoloval od verejnosti, bývali sme mimo Brna, nikto nevedel, kde.
Vyhli sme sa nejakým vyhláseniam a očakávaniam a asi aj preto nervozita nebola veľká. Neskôr som sa dozvedela, že Jozef s Natáliou boli vnútorne presvedčení, že by to mohlo vyjsť, ale nikdy o tom nepadlo ani slovo. Euroligový titul sme obhájili – a ešte k tomu doma!
Bol to masaker. V Brne sme boli mimo diania, doma sa tomu vyhnúť nedalo. Na každom kroku sme vnímali obrovité očakávania fanúšikov. Už aj tetušky na trhu pri kupovaní zeleniny nám vraveli, ako nám držia palce.
Predzápasová nervozita bola naozaj citeľná, zodpovednosť rástla. Nakoniec tá korunovácia je nezabudnuteľná a veľká odmena pre nás všetkých - počnúc fanúšikmi a našimi rodinami, končiac verejnosťou naprieč celou republikou.
Cítim, že si zaslúžili za celé roky ich vernosti zažiť takýto úspech v domácom prostredí. Sú to nádherné spomienky. Stále sa v Ružomberku, ale aj na Slovensku stretávam s fanúšikmi, ktorí na to doteraz radi spomínajú a prejavujú vďaku.
Gény
Myslím si, že športové mám po otcovi Jozefovi. V mladosti bol dedinský futbalista a z rozprávania viem, že bol veľmi rýchly. Zostal celý život športový fanúšik.
U nás pri akýchkoľvek športových prenosoch v televízii bolo na celú ulicu počuť hlasné fandenie a komentovanie výkonov aj spolu so susedom. Neskôr s mamou Viktóriou a mojimi sestrami Oľgou a Martinkou chodili na všetky zápasy. Bielikovci sú tu už komplet, môžeme začať, žartom vravievala trénerka.
Hejková
Pamätám si Natáliu ešte ako hráčku a neskôr keď som nastúpila k ženám, bola aj mojou spoluhráčkou. Radšej som ju neoslovovala, lebo som sa hanbila. Môj rešpekt bol až taký, že keď som ju stretla na ulici, tak v panike som radšej prešla na druhú stranu, lebo som nevedela, ako ju pozdraviť!
Rada zopakujem, že Natália mi je v mojom srdci jedna z najbližších osôb. Veľmi si ju vážim, za jej celoživotný charakter, pohodu, profesionalitu a radosť z toho, čo robí. To ťa takýto človek musí ovplyvniť. Ďakujem Natália.
