Slovensku vyrastá nová generácia hokejistov, ktorí sa čoraz výraznejšie presadzujú v zámorí a postupne dostávajú príležitosti aj v NHL. 

Medzi nich patrí aj MARTIN MIŠIAK, ktorý má za sebou premiérovú kompletnú sezónu medzi seniormi v drese Rockford IceHogs v AHL. 

Dvadsaťjedenročný hokejista sa na farme Chicaga Blackhawks počas ročníka prepracoval z náhradníka až k útočníkovi prvej formácie. 

V závere sezóny dokonca čakal, že by mohol dostať pozvánku do prípravy slovenskej reprezentácie na MS v hokeji, tá však napokon neprišla. 

Teraz už myslí na ďalší rok, v ktorom chce zabojovať o prvú šancu v NHL.

V rozhovore pre Sportnet približuje letnú prípravu na Slovensku, hľadanie vlastnej roly v profesionálnom hokeji aj náročný život hráča na farme v Severnej Amerike. 

„V Chicagu mi povedali, aby som prišiel na hlavný kemp nastavený tak, že idem niekomu zobrať robotu v NHL.“

Rozprávame sa uprostred dňa. Nevyrušujeme vás uprostred nejakých tréningov? 

Nie, počas dňa si nájdem chvíľu čas. Aktuálne trénujem v Banskej Bystrici pod Romanom Švantnerom a na ľade sa pripravujem vo Zvolene.

Vo Zvolene trénujete s bratmi Pospíšilovcami, Dalibor Dvorským a ďalšími hráčmi z tejto partie?

Áno. S Pospíšilovcami, Daliborom Dvorským, Samom Honzekom, Adamom Sýkorom, Jurajom Pekarčíkom a ďalšími chlapcami.

Čo vám takéto tréningy dávajú, keď ich absolvujete aj s hráčmi, ktorí už majú skúsenosti z NHL?

Vyzerá to dobre, určite tam je kvalita. Je sa od koho učiť. Každý hráč je iný, takže od každého si človek môže niečo zobrať. Všetci tí chlapci sú veľmi súťaživí, takže nás to každého posúva ďalej.

O partičkách vo Zvolene sa hovorí, že bývajú dosť vyhrotené a zo súbojov sa veľmi neuhýba. Máte rovnakú skúsenosť? 

Je to pravda. Podľa mňa tie partičky niekedy vyzerajú ako reálny zápas (smiech). Aj ja mám skúsenosti, že sa tam občas naštvem a odchádzam normálne nahnevaný, že som prehral. Myslím si, že tam je veľmi zdravá konkurencia.

Dokáže vás to ešte viac povzbudiť k lepšiemu výkonu, keď viete, že nastupujete proti kamarátom?

Hrá sa o to, kto platí ľad, takže to je prvá motivácia (smiech). A druhá je, že každý si počíta, koľkokrát vyhral a koľkokrát prehral. Nikto nechce prehrať. Takže jasné, že áno.

Prenáša sa tá súťaživosť aj mimo ľadu? Podpichujete sa navzájom?

Od tej partičky už potom ani veľmi nie. Všetci sú však súťaživí aj mimo ľadu, aj na ľade, takže si myslím, že to je super.

Ako mladík ste začínali v tíme HMS Selects, kde boli aj Šimon Nemec, Juraj Slafkovský či Filip Mešár. Pripomínajú vám takéto letá v silnej partii vaše hokejové začiatky?

Jasné. V podstate sa všetci poznáme odmalička. Myslím si, že bolo a stále je vidieť, že máme výbornú partiu a dobrú chémiu na ľade, pretože sa všetci dlho poznáme. Je super, že môžeme spolu tráviť aspoň tieto dva či tri mesiace počas leta.

Ste v kontakte aj počas sezóny?

S niektorými chlapcami viac, s niektorými menej. Asi najviac sa počas sezóny bavím s Dalom Dvorským a Ďurom Pekarčíkom. St. Louis nie je ďaleko a hrávame proti nim aj prípravné zápasy v NHL či na nováčikovských turnajoch. Takže sa tam vidíme celkom často.

Pokračuje podpichovanie aj v zámorí? Keď nastupujete napríklad proti Jurajovi Pekarčíkovi, je to pre vás väčšia motivácia?

Samozrejme. Je to presne rovnako ako tu vo Zvolene. On chce vyhrať, ja chcem vyhrať. S Dalom (Dvorským) sme sa minulý rok v príprave dokonca chytili pred bránou, ale bolo to skôr pre zábavu (smiech). 

Sme radi, že môžeme hrať takto proti sebe, pretože nás Slovákov nie je v zámorí veľa. Vždy je super, keď hrám proti nejakému Slovákovi alebo aj Čechovi.

Keď sa vrátim k príprave, na čom sa počas leta najviac snažíte zapracovať?

Asi na tom, aby som bol silnejší. AHL je predsa len dosť fyzická liga, hrá sa tam veľmi do tela a človek musí byť naozaj silný a pripravený na každý súboj. Sú tam fakt veľkí chlapi. 

Chcem byť teda silnejší a rýchlejší. Myslím si, že na to sa zameriava každý hokejista. Nie je to nič špeciálne. Mám tam možno nejaké veci v mobilite, v ktorých sa potrebujem zlepšiť, ale celkovo chcem byť silnejší a rýchlejší.

Mohli by ste v krátkosti opísať, ako vyzerá tréningový deň hokejistu počas leta?

Väčšinou mám doobeda tréning na suchu, čiže posilňovňu. Odcvičím si, potom sa idem niekam naobedovať a väčšinou sa presúvam do Zvolena. Tam mávame ľad približne od druhej do tretej. 

Potom si ešte s chlapcami chodíme zahrať futbal alebo máme poobede či večer nejakú ďalšiu aktivitu. Väčšinou to teda vyzerá nejako takto.

Čiže cez leto máte čas aj na takúto zábavu, ako je futbal a podobne?

Nie je to tak, že sme celý deň na hokejovom štadióne. Futbal chodíme napríklad hrávať proti našim trénerom z posilňovne, takže aj tam je zase konkurencia a o niečo sa hrá. Stále niečo robíme. 

Nie je to o tom, že iba trénujeme a potom sedíme doma. Je tam aj aktívny oddych. Viem, že niektorí ďalší chlapci chodia hrávať aj golf. Každý robí niečo aj mimo posilňovne a ľadu. 

Predsa len je leto a počas sezóny sa toho veľa robiť nedá. Každý robí, čo sa dá, aby sa nejako odreagoval od hokeja, pretože počas sezóny je ho naozaj dosť.

Slúži napríklad futbal aj ako mentálny oddych, aby si od hokeja oddýchla hlava?

Áno, pomáha to, ale vypustiť hokej z hlavy sa úplne nedá. Možno sú to tri týždne po sezóne, keď človek naozaj vypne. Potom si síce povie, že je letná príprava a má voľno od hokeja, ale možno je to práve naopak, pretože sa trénuje ešte viac a ešte viac sa chodí na ľad. 

Od hokeja si však človek oddýchne krátko po sezóne, no potom je naspäť.

Čiže hlava neustále myslí na hokej?

Myslím si, že áno. Každý sa však počas leta nachádza v inej situácii. Sú chlapci, ktorí teraz podpísali dlhodobejšie zmluvy v NHL. Potom sú hráči, ktorých čaká kontraktová sezóna. Sú chlapci, ktorí boli draftovaní a idú bojovať o zmluvu. 

Každý myslí na to svoje a každý vie, o čo sa hrá. Vždy sa hrá o niečo. Každý to má možno nastavené trochu inak a je v inej pozícii, ale jasné, že každý myslí na sezónu. Každá sezóna je dôležitá a ako sa hovorí, každá ďalšia je tá najdôležitejšia.

Uplynulú sezónu ste strávili prvýkrát kompletne medzi profesionálmi. Keď sa za ňou obzriete s odstupom času, aká bola?

Celkom ťažká. Na začiatku som veľmi nehrával, sedel som pomerne veľa zápasov. Z prvých desiatich som možno päť či šesť presedel na tribúne. Mal som dobrý kemp v Chicagu, takže som si myslel, že možno budem mať na začiatku trochu inú pozíciu. Taký je však hokej. 

Postupom času som dostával viac priestoru a začal som aj viac hrávať. Nakoniec som toho odohral celkom dosť. Myslím si, že to bol celkom dobrý prvý rok. 

Do druhej sezóny už možno idem s trochu inými očakávaniami a uvidíme, ako sa to bude vyvíjať na kempe.

Spomínali ste, že ste začínali nižšie v zostave, ale neskôr ste hrali aj v prvej formácii či na presilovke. Čím ste si podľa vás získali dôveru trénerov a postupne sa posúvali zostavou?

Je to ťažké, keď človek príde z juniorky, kde v podstate hráva 20 či 25 minút, prvú presilovku a je prvým hráčom na ľade, nech sa deje čokoľvek. Oslabenie, presilovka, všetko stojí na ňom. 

Celý život je zvyknutý, že patrí medzi najlepších hráčov alebo je najlepším hráčom v tíme, a zrazu príde do ligy, kde je takých hráčov dvadsať.

Musel som si uvedomiť, aký hokej potrebujem hrať, aby som nastupoval. Čo odo mňa očakávajú a akého hráča zo mňa chcú mať. 

Sú to detaily hry, na ktoré sa v juniorke možno nekladie až taký dôraz. Napríklad dostať v obrannom pásme puk pri mantineli von alebo nerobiť zbytočné kľučky v strednom pásme. 

Sú to drobnosti, ale liga je už taká kvalitná, že jedna zlá strata puku v strednom pásme znamená automaticky prečíslenie a veľmi často z toho padne gól. A to tréneri nemajú radi.

Musel som pochopiť, čo tréner odo mňa chce a čo potrebujem robiť, aby som hrával. Keď som si to uvedomil, dostával som sa, ako ste spomínali, vyššie v zostave. Na konci sezóny som posledných možno desať zápasov nakukol aj do presilovky.

Prekvapila vás pri prechode z OHL úroveň hokeja v AHL?

Nie, neprekvapila, pretože už rok predtým mi dali jeden zápas v AHL. Vedel som teda, o čom to je. Samozrejme, iné je odohrať jeden zápas a iné celú sezónu.

Možno ma prekvapilo, aká dlhá je sezóna, aj s cestovaním, a aké ťažké je byť neustále pripravený na každý zápas. 

Zápasov je veľmi veľa a povedzme si na rovinu, nie je to NHL, kde sa lieta tryskáčmi a súkromnými lietadlami. Všade sa chodí autobusom. A ani keď sa letí niekam ďalej, napríklad keď hráme v Kalifornii, necestujeme súkromným lietadlom, ale normálnou linkou.

Na to, aká je to ťažká liga, nie je cestovanie ani program veľmi komfortný. Môžeme hrať v piatok vonku sedem hodín na západ, v sobotu doma a v nedeľu sedem hodín na východ. A všetko absolvujeme autobusmi. Je to celkom náročné.

Čiže je náročné zvládnuť po mentálnej aj fyzickej stránke aj prostredie mimo samotného hokeja?

Určite. V juniorke človek býva v náhradnej rodine s dvoma či troma spoluhráčmi. V podstate tam nie je žiadny tlak a človek si to užíva. Potom príde do mužského hokeja a zrazu býva sám. Musí si navariť a postarať sa o seba. 

Zároveň je tam stres aj mimo ľadu. Hráči niekedy hrávajú, inokedy nie, chodia hore a dole. Je toho dosť, najmä keď sú to chalani, ktorí majú dvadsať rokov. Vôbec to nie je sranda.

Čo vám pomáhalo udržať sa v takomto režime a byť neustále pripravený?

Hlavne veľa regenerácie. Veľmi dôležité je starať sa o svoje telo. Na toto sa kladie oveľa väčší dôraz ako napríklad v juniorke. Regenerácia, starostlivosť o telo, veľa spánku. Človek si na to musí dávať pozor a musí byť v tomto smere extrémny profesionál.

Sú to aj také maličkosti, ako napríklad sadnúť na bicykel na päť či desať minút po tréningu. Zdá sa, že to je nič, ale počas dlhej osemmesačnej sezóny to spraví veľký rozdiel. Aj keby to pomohlo iba o dve percentá, podľa mňa je to veľmi veľa. 

Takisto proteíny a všetky podobné doplnky. Keď sa všetky tieto detaily dajú dokopy, podľa mňa robia veľký rozdiel.

V poslednej sezóne v juniorke ste mali takmer bod na zápas. V AHL ste už, ako ste spomínali, dostali inú úlohu. Bolo náročné naučiť sa, že dobrý zápas nemusíte merať iba gólmi a asistenciami, ale napríklad aj zblokovanou strelou či ďalšími vecami?

Je to vždy trochu diskutabilné. Samozrejme, pozerá sa aj na to, ale nepovedal by som, že moja rola bola byť vyslovene defenzívnym hráčom. Skôr mi povedali, že zo mňa chcú mať power forwarda, ale takého hybrida.

Mám podľa nich príliš veľa zručností na to, aby som bol iba čistý rozbíjač, ale zároveň mám dobrú postavu na to, aby som dokázal hrať štýlom power forwarda. Chcú teda niečo medzi tým. 

Aby som sa tlačil do brány, bol dobrý okolo bránkoviska, chodil na teče a do súbojov, ale zároveň mám dosť zručností na to, aby som vedel vytvoriť akciu alebo vystreliť na bránu.

Jasné, že každý sa snaží v zápase streliť gól, ale veci ako blokovanie striel či dobrá defenzívna hra sú, ako som už hovoril, niečo, bez čoho by som ani nehrával. Je to úplný základ. O tom sa tam ani nerozpráva. Môžeme sa pozrieť aj na ostatných ofenzívnych hráčov. Aj oni musia blokovať strely a hrať dobre do defenzívy, pretože inak by takisto nehrávali.

Koho považujete za vzor, ku komu by ste sa chceli herne priblížiť? Napríklad Juraj Slafkovský je power forward, ktorý dokáže hrať telom aj bodovať. 

S našimi development trénermi sme pozerali aj Jurajove videá. Juraj je však možno trochu iný typ, pretože je predsa len omnoho silnejší a väčší. Bol by som veľmi rád, keby som mal aspoň z polovice takú kariéru ako Juraj (smiech). 

Ako však vravím, z každého si treba niečo zobrať. Keď sa bavíme o chlapcoch tu vo Zvolene: od Dala Dvorského sa snažím odpozerať krytie puku či strelu, Martin Pospíšil je zase veľmi dobrý v súbojoch, chodí do brány a hrá taký powerforwardový štýl. Samo Honzek takisto. Adam Sýkora je zase veľmi dobrý na forčeku a vybojuje puky.

Máme tu veľa podobných typov hráčov. Sú to veľkí hráči s dobrou postavou, ale zároveň sú veľmi zruční. Myslím si, že tu máme presne dobrú skupinu na to, aby som mohol trénovať veci, ktoré budem potrebovať počas sezóny. 

Pri hráčoch v AHL sa neustále hovorí o tom, ako blízko alebo ďaleko sú od NHL. Akým hráčom musí byť Martin Mišiak, aby sa dostal do NHL? Čo vám ešte chýba?

Body (smiech). Asi tak. Možno ešte trochu ofenzívy. Prvý rok je ťažký, ale myslím si, že potrebujem góly a body.

Bavili sme sa o tom, či sa pozerá na toto alebo tamto, či sú dôležité blokované strely a podobné veci. Ľudia si však môžu hovoriť, čo chcú, ale podľa mňa sa bez bodov do NHL dostať nedá. 

Človek potrebuje góly a potom si ho už v NHL naprofilujú. Povedia si, že bude hráčom do tretej alebo druhej formácie, povedia mu, čo od neho tréner chce, a postupne to pochopí aj sám. Myslím si však, že bez bodov sa to nedá.

Čiže s pätnástimi bodmi (4+11) v uplynulej sezóne panuje skôr nespokojnosť?

Neviem, či nespokojnosť. Nepovedal by som, že som nespokojný. Keby sa človek pozrel na to, koľko som hrával na začiatku, boli to štyri či päť minút. Niekedy som hrával s bitkármi. Je ťažké z toho niečo vyťažiť.

Jasné, určite to mohlo byť lepšie, ale nehodnotil by som to ako nespokojnosť. Odohral som približne 63 zápasov v druhej najlepšej lige na svete vo veku 21 rokov. Myslím si, že boli so mnou veľmi spokojní. Zlepšoval som sa od zápasu k zápasu, takže vôbec by som nepovedal, že panuje nespokojnosť. Ja som so svojou sezónou spokojný.

Pýtali ste sa však, čo potrebujem na to, aby som sa dostal do NHL. A keď sa bavíme o tom, aby som sa tam dostal, chýbajú mi body. Keby som ďalší rok spravil 40 bodov, možno už NHL hrám.