Víťaz Stanleyho pohára, majster sveta, dvojnásobný strieborný medailista zo svetových šampionátov aj víťaz slovenskej extraligy a dnes už legenda slovenského hokeja.

MICHAL HANDZUŠ sa počas galavečera Hokejista roka stane novým členom Siene slávy slovenského hokeja. S rodeným Banskobystričanom sme sa stretli v jeho kancelárii v Tipsport aréne, kde vedie mládežnícky klub v meste.

V obsiahlom rozhovore spomínal na svoje roky v NHL, aj na reprezentačné úspechy a hovoril aj o svojej súčasnej práci a o úrovni hokeja na Slovensku. Prezradil aj to, ako sa z neho stal spoľahlivý center:

„Defenzívnu činnosť som mal v sebe odmalička. Neberiem to ako niečo negatívne, bola to moja identita. Bavili ma oslabenia, blokovanie striel či vyhrávanie buly – teda činnosti, ktoré pre mnohých nie sú atraktívne. Aby ste v tom boli dobrí, musí vás to baviť a musíte hľadať spôsoby, ako sa zlepšovať.“

Začnime tým najaktuálnejším. Ako ste sa dozvedeli, že vás uvedú do Siene slávy, a čo to pre vás znamená?

Volal mi Miro Šatan ešte predtým, ako to oficiálne zverejnili. Je to obrovská pocta. Keď sa pozriem na tie mená, ktoré tam sú, tak mnohí z nich boli moje vzory. Vzhliadal som k ním a snažil sa k nim priblížiť. Keďže sa mentálne nedávam na ich úroveň a do ich kategórie, o to je to pre mňa cennejšie a prekvapujúcejšie, že ma k sebe idú prijať. Vôbec som to nečakal a ani v to nedúfal. Keď som ešte hrával, vôbec som nad tým nerozmýšľal.

VIDEO: Rozhovor s Michalom Handzušom

Spolu s vami uvedú do siene slávy aj Craiga Ramsayho, ktorému ste svojho času robili asistenta pri reprezentácii. Je to o to výnimočnejšie, že tam budete spoločne?

Je to super. Craiga mám veľmi rád ako človeka a je to aj vynikajúci tréner. Keď som ukončil hráčsku kariéru a rozmýšľal, čo ďalej, začínal som pri ňom ako tréner. Ovplyvnil ma v mnohých veciach. Momentálne síce netrénujem, ale možno v budúcnosti budem. Pôsobím však pri mládeži a niektoré prvky sa snažím implementovať aj tu. Pri ňom som sa veľa naučil nielen zo športovej a hokejovej stránky, ale aj z tej ľudskej.

Vráťme sa k vašej hráčskej kariére. V roku 1995 si vás na drafte vybral tím St. Louis Blues. Odvtedy ubehlo už 31 rokov. Spomínate si ešte na to? Boli ste vtedy priamo na drafte?

Áno, bol som na drafte v Edmontone. Trochu prekvapujúco ma vtedy pozval Dallas na osobné pohovory. Letel som tam, pričom to bol môj prvý veľký let, takže to bolo zaujímavé a aj dosť stresujúce. Vtedy sa necestovalo tak bežne ako dnes, letel som možno raz v živote. Po anglicky som vtedy ešte nevedel, no bol som tam.

Napokon si ma vybralo St. Louis. Boli to pekné časy. Hoci ma pozval Dallas, upozornili ma, že to neznamená automaticky výber z ich strany. Keď si ma vybralo St. Louis, neriešil som to – bol som rád, že som draftovaný a začínala sa nová kapitola.

Ako s vami vtedajšie vedenie Blues pracovalo a čo vám odporúčali? Strávili ste dva roky ešte na Slovensku a potom jeden v AHL. Aká bola cesta do NHL?

Chceli, aby som išiel do zámorskej juniorskej súťaže, no to som odmietol. V tom čase som už hral na Slovensku medzi mužmi a cítil som, že práve v seniorskom hokeji budem najviac napredovať.

Povedal som, že zostanem doma, a potom som počas dvoch rokov absolvoval kempy. Dva roky mali na mňa právo a po sezóne v Poprade ma stále nechceli podpísať s tým, že sa uvidí až v kempe. Bolo to na hrane. Mal som vybavené, že ak nepodpíšem zmluvu a vrátim sa z Ameriky, pôjdem do Košíc.

Našťastie som mal vydarený kemp, zmluvu som podpísal a odišiel na farmu. Nebolo to jednoduché, no cítil som, že rozhodnutie neodísť do Ameriky príliš skoro bolo ideálne. Na život v zámorí som ešte nebol pripravený. Doma som hral mužský hokej v kvalitných tímoch pod vedením výborných trénerov v Banskej Bystrici aj v Poprade, kde som sa veľa naučil od starších hráčov.

Vďaka tomu som mal prvý rok na farme výbornú sezónu z bodovej aj hernej stránky, čo mi pomohlo hneď v ďalšom roku spraviť NHL. Bola to síce o niečo pomalšia cesta, no tie bývajú niekedy najlepšie. Človek musí byť trpezlivý a tvrdo pracovať.

Keď ste odchádzali do AHL, vedeli ste už po anglicky, alebo ste sa jazyk naučili až tam?

Nevedel som vôbec, no našťastie sme boli na farme traja Slováci a jeden Čech. Mal som okolo seba podporu, ktorá mi nesmierne pomohla. S angličtinou to však bolo o to ťažšie a učil som sa ju pomalšie, pretože som nebol nútený hovoriť cudzím jazykom. V apartmáne sme bývali traja slovenskí chlapci, takže sme sa rozprávali po slovensky.

Cítili ste po prvej úspešnej sezóne v AHL, že by mohla prísť šanca v prvom tíme NHL?

Ako nováčik som vyhral tímové bodovanie, no do prvého tímu ma ani raz nepovolali. Bolo to zaujímavé – hoci som bol najproduktívnejší hráč, všetci okolo mňa dostávali pozvánku do St. Louis, len ja nie. Spätne to však hodnotím ako to najlepšie, čo sa mi mohlo stať.

Zvolili trpezlivejší prístup, nechali ma veľa hrať. Keby som šiel do NHL a hral vo štvrtej formácii, možno by ma to rozhádzalo. Takto som si rok zvykal na zámorský štýl, naučil sa reč a osvojil si potrebné návyky. Po sezóne mi povedali, že som mal výborný ročník, no musím zosilnieť a zlepšiť korčuľovanie, a ak to zvládnem, mám šancu na NHL. Zavrel som sa do posilňovne, drel som, pretože som videl reálnu šancu, a o rok som sa do prvého tímu dostal.

Potom ste sa už v NHL pevne usadili. Hrali ste za St. Louis, Phoenix, Philadelphiu, Chicago, Los Angeles aj San Jose. O každom pôsobisku by sa dalo hovoriť dlho. Máte nejaké pamätné či vtipné príhody, ktoré vám dodnes rezonujú v pamäti?

V každom tíme sa niečo nájde. Prvých päť či šesť rokov som bol v mužstve takmer vždy s nejakým Slovákom – či už v St. Louis s Paľom Demitrom, Ľubošom Bartečkom alebo Lacom Nagyom.

Tam ste vytvorili slávny slovenský útok – „Slovak Pack“.

Áno, vytvorili sme čisto slovenskú formáciu, na čo máme množstvo skvelých a zábavných spomienok. Vo Phoenixe sme boli opäť traja Slováci – Rado Suchý, Laco Nagy a neskôr prišiel aj Branko Radivojevič.

Vo Philadelphii som hral asi svoj najlepší hokej, tam som pôsobil s Radom Somíkom a neskôr s Brankom Radivojevičom. Mal som šťastie, že som mal krajanov stále po boku. V každom klube boli pekné aj náročné momenty, bolo by to na dlhé rozprávanie, takže vybrať len jednu príhodu je ťažké.

Keď sa obzriete za celou kariérou v NHL, na ktoré obdobie spomínate najradšej?

Mám ich viacero. Mal som šťastie na skvelé kluby aj mestá, nezažil som zlé pôsobisko a každé malo svoje špecifiká. Zo šiestich klubov sa mi výraznejšie nedarilo v dvoch – vo Phoenixe a v San Jose. Z hokejovej stránky na to nespomínam najlepšie, hoci to boli možno najkrajšie mestá.

Vo Phoenixe je leto celú zimu, mal som dom s bazénom, človek by si povedal, že ideálne podmienky, no mne sa tam najmenej páčilo, lebo sa mi nedarilo. A ja som tam neprišiel na dovolenku, ale hrať hokej, ktorý baví hlavne vtedy, keď sa darí. V San Jose v okolí San Francisca bolo takisto krásne prostredie aj podnebie, no keď to na ľade nejde, neviete si to užiť.

Potom boli štyri kluby, kde sa mi darilo a kde som to miloval. V St. Louis so slovenskými chalanmi, vo Philadelphii, kde som hral svoj najlepší hokej, v Los Angeles som hral tiež dobre a mali sme silný tím. No a samozrejme Chicago – tam som pôsobil dvakrát, v oboch prípadoch sa mi darilo a na záver sme získali Stanley Cup. To mesto mi prirástlo k srdcu nielen ziskom trofeje, ale aj tým, že to bola moja posledná zastávka v NHL a veľmi rád sa tam vraciam.

Stanley Cup ste získali 36-ročný. Úvod sezóny v San Jose nebol ideálny, no po výmene do Chicaga ste skvele zapadli, odohrali úžasné play-off a kapitán Jonathan Toews vám odovzdal pohár hneď prvému. Aké to boli emócie?

Boli to mimoriadne silné emócie. V NHL som odohral veľa rokov a trofej mi dlho unikala. S Philadelphiou sme mali výborné mužstvo a prehrali sme až v siedmom zápase finále konferencie, z Los Angeles som odišiel o rok skôr, ako vyhrali pohár. Už som si začínal hovoriť, že mi to asi nie je súdené. A potom to vyšlo v Chicagu. Emócie boli vynikajúce.

Celá tá sezóna bola ako sínusoida. Ukázalo sa, že sa nemôžeme vzdávať, treba byť pripravený na šancu a chytiť sa jej. Hoci sa mi v San Jose nedarilo, veril som, že v správnom prostredí dokážem tímu stále veľa ponúknuť. Chicago bolo pre mňa ideálne. Poznal som mesto, viacerých spoluhráčov aj Mariána Hossu.

Hlavný tréner Joel Quenneville ma viedol aj prvé tri roky v St. Louis a presne vedel, čo odo mňa môže očakávať. Trénerský štáb poznal moje silné aj slabé stránky a vedel, do akej úlohy ma postaviť, aby som bol pre tím benefitom a nie na škodu. V 36 rokoch som už mal svoje limity, no oni ich dokázali zakryť tým, do akého prostredia ma dali. Veľmi mi pomohli a ja som sa im odvďačil tým, že som v play-off predviedol jeden zo svojich najlepších výkonov za tie moje záverečné roky.

Hovorí sa, že vyhrať Stanley Cup je najťažšie zo všetkých trofejí. Súhlasíte s tým? Bolo to pre vás fyzicky najnáročnejšie?

Pre mňa to bolo určite to najťažšie. Chlapci v kabíne sa smiali, že spávam v ľadovej vani, pretože v druhom kole sa mi nakopili hneď tri vážne zranenia. Mal som odtrhnuté väzy v zápästí, roztrhnutý meniskus a natrhnutý bočný väz. S týmto všetkým som v roku 2013 dohrával play-off. Od druhého kola a série s Detroitom som prakticky netrénoval, chodil som len na zápasy.

Bolo to fyzicky extrémne náročné, no Stanley Cup nikto nevyhrá zdravý. Sú to štyri kolá plné cestovania, hokej je nesmierne fyzický a keď hráte proti rovnakému súperovi päť, šesť či sedem zápasov, tímy sa dokonale poznajú. Je to obrovský nápor na psychiku aj telo. Prejsť všetkými štyrmi kolami je nesmierne zložité, preto je to najťažšia trofej na svete.

V NHL ste odohrali 1010 zápasov v základnej časti a 116 v play-off. Patríte medzi sedem Slovákov, ktorí pokorili tisíczápasovú hranicu a medzi štyroch, ktorí odohrali v play-off aspoň 100 duelov, ak rátame aj Stana Mikitu. Čomu vďačíte za takúto dlhú a úspešnú kariéru?

Tých faktorov je veľmi veľa. Toto je jedna z individuálnych štatistík, ktorú si cením najviac. To, že som odohral toľko duelov vo vyraďovacej časti, svedčí o tom, že som bol v dobrých tímoch, ktoré išli ďaleko. Základom bolo udržať sa zdravý. Bol som disciplinovaný v životospráve – či už išlo o stravu, spánok, tréning alebo regeneráciu.

Bol som kvalitný hráč, no nikdy som nepatril medzi tých najlepších v bodovaní. Keď sa pozriem na mená v Sieni slávy ako Pálffy, Chára, Hossa, Pašek, Rusnák či Lukáč, to boli všetko elitní strelci alebo nahrávači. Ja som nebol bodovo top hráč, ktorý obohrá troch súperov a zavesí gól pod žŕdku. Mal som však iné prednosti, ktoré boli trénermi mimoriadne cenené. Dokázal som dať gól, no vedel som mu aj zabrániť, hral som oslabenia a vedel zastať akýkoľvek post.

Fanúšikovia tieto detaily možno tak neregistrujú, čo je úplne v poriadku, no generálni manažéri a tréneri vedia, že bez takýchto hráčov úspešný tím nepostavia. Preto ma chceli a keďže som sa vedel udržať zdravý, hral som tak dlho.

Pomohlo mi tiež, že som sa dokázal prispôsobiť zmenám. Po výluke v roku 2004 sa hokej radikálne zmenil. Predtým bola NHL tvrdá, preferovali sa vysokí hráči. Vďaka svojej postave som sa do ligy vôbec dostal, hoci som nepatril medzi najlepších korčuliarov. Neskôr som sa však musel prispôsobiť obrovskej rýchlosti a šikovnosti. Hral som hlavou, čítal hru, a to mi pomohlo, aby ma kluby chceli. Tieto veci sa všetky musia spojiť, aby ste tam toľko vydržali. Nie je to ľahké a ja si to veľmi cením.

Nebolo to teda len o bodoch, ale vy ste bojovali aj o zisk Selke Trophy pre najlepšie brániaceho útočníka. Čo vás počas kariéry najviac motivovalo a posúvalo dopredu?

Ja som chcel vyhrať. Ak chcete byť pre tím skutočne užitočný, musíte poznať svoju rolu a reálne zhodnotiť svoje silné i slabé stránky. Keď som hral v útoku s Paľom Demitrom, Patrickom Kaneom či Mariánom Hossom, bolo mi jasné, že ja nebudem na ľade ten, ktorý bude vymýšľať zložité kľučky. Oni boli v individuálnych zručnostiach dvakrát lepší. Potrebovali však podporu – niekoho, kto za nich ubráni, vytvorí im priestor, vybojuje puk a vyhrá buly.