Majstrom sveta je môj syn, kričal dojatý hlásateľ na štadióne

EUGENE, BRATISLAVA. Devätnásty júl v Eugene priniesol pohromu pre olympijských šampiónov z Tokia. Najmä pre tých zo severu Európy.

Obrovský favorit z Nórska Jakob Ingebrigtsen skončil na 1500 m len druhý, švédsky diskár Daniel Stahl štvrtý a ďalší Nór, svetový rekordér na 400 m prekážok, Karsten Warholm dokonca až siedmy.

Ingebrigtsena zdolal syn britských maratóncov

Posledných dvesto metrov finálovej tisícpäťstovky.

Na čelo sa predral chlapík s nápisom Great Britain na hrudi. Za ním sa drží ako kliešť olympijský šampión Jakob Ingebrigtsen. Sotva však v tej chvíli niekto tipoval, že ten trúfalec vydrží na prvej pozícii až do cieľa.

Nórsky supertalent tlačí na Brita, no ten nie a nie sa podvoliť tlaku. Diváci sú vo vytržení. Aj hlásateľ na Hayward Field, ktorý preteky komentuje postojačky.

„Ouuu, majstrom sveta sa stáva Jake Wightman! To je môj syn...“ – zahlási, sadne si za svoj stolík s monitorom, položí si naň skrížené ruky a sklopí hlavu.

Lomcujú ním emócie. Nečudo. Po 39 rokoch od triumfu Steva Crama na prvých MS v Helsinkách má Veľká Británia svetového šampióna na tejto trati.

Šesťdesiatdvaročný Geoff Wightman zažil v Eugene chvíle, aké jemu atletický osud nedoprial. Životný výsledok bývalého popredného britského maratónca (os. rekord 2:13:17 v Berlíne 1991), ktorý sa zosobášil s 12. maratónkyňou z OH 1988 v Soule Susan Toobyovou a v roku 1994 sa im narodili dvojičky Jake a Sam, bolo „len“ 6. miesto na ME 1990 v Splite.

„Aký zmysel má nastúpiť na preteky s vedomím, že nemáte šancu vyhrať? Naskytla sa príležitosť a využil som ju, hoci pred štartom bola maličká. Jakob je skvelý bežec, a preto som predpokladal, že ma v závere ešte predbehne.

Čím viac som sa blížil k cieľu, tým viac vo ne dozrievalo presvedčenie, že sa dnes už tak nestane,“ vysvetľoval Jake Wightman.

„Dvesto metrov pred cieľom som cítil, že mám ešte dosť síl, a preto som išiel dopredu. Nemal som čo stratiť, mohol som len získať.

O tomto momente som sníval od svojich ôsmich rokov, keď som začal behať. Čestné kolo som si užíval počúvajúc môjho otca a vediac, že mama je niekde na tribúne,“ doplnil prekvapujúci svetový šampión.

Dvadsaťosemročný Jake v eugenskom finále nielenže utvoril svetový výkon roka 3:29,23 min, ale o 24 stotín zlepšil aj svoj osobný a zároveň škótsky rekord spred dvoch rokov z Monte Carla.

Jakobovi Ingebrigtsenovi nevyšlo už druhé veľké finále na 1500 m za sebou. Na marcových halových MS v Belehrade prehral s Etiópčanom Teferom, teraz s Whigtmanom, takže na titul majstra sveta si ešte musí počkať.

„Cítil som sa dobre, ale urobil som niekoľko chýb. Získať striebro je česť, ale chcel som zlato. Som sklamaný,“ klopil oči 21-ročný „zázračný“ Nór.

Ten mal premiéru na MS už v roku 2017 v Londýne. Nemal vtedy ešte ani sedemnásť a vypadol v rozbehu na 3000 m prekážok časom 8:34,88.

Warholm až siedmy

Očakávané nórske zlato neprišlo ani na prekážkarskej štvorstovke.

Na rozdiel od tisícpäťstovky však prehra olympijského víťaza a svetového rekordéra (45,94 s) Karstena Warholma nie je až také prekvapenie.

Pred šampionátom ho totiž sužovali zdravotné problémy. Hneď v prvom štarte v sezóne 5. júna nedokončil preteky na Diamantovej lige v marockom Rabate – skončil už po prvej prekážke.

Namiesto tréningu sa potom venoval viac liečbe a rehabilitácii pravého stehenného svalu. V opatere renomovaného nemeckého športového lekára Hansa-Wilhelma Müllera-Wohlfahrta strávil deväť dní.

Do poslednej chvíle nebolo jasné, či vôbec na MS nastúpi.

Nastúpil. Svetový atlét roka 2021 v sobotu vyhral rozbeh (49,34), v nedeľu semifinále (48,00), avšak v utorkovom finále finišoval až siedmy (48,42).

Warholm však začal skvele: prvú stovku (11,09) i dvojstovku (21,50) zabehol o 5, resp. 6 stotín lepšie ako pri tokijskom svetovom rekorde.

Lenže v druhej polovici mu zjavne došli sily. Pred poslednou desiatou prekážkou sa zdalo, že by mohol zabojovať aspoň o bronz, no napokon dobehol predposledný, zdolal len Estónca Mägiho.

Legendárnemu Mosesovi vyšiel tip

„Náročné, veľmi náročné preteky. Ako vždy: vydal som na ovále zo seba všetko, nemám si čo vyčítať. Dlho som bol zranený.

Urobil som však maximum, aby som na MS štartoval. Žiaľ, tentoraz to nestačilo,“ krčil bezradne ramenami 26-ročný rodák z Ulsteinviku, ktorý po triumfoch na MS 2017 a 2019 prišiel o zlatý hetrik.

Zlato na 400 m prekážok získal Brazílčan Alison dos Santos v rekorde šampionátu a juhoamerickom rekorde 46,29. Zaslúžene.

V celej sezóne neprehral ani raz a dosahoval stabilne špičkové časy – vyhral v Des Moines 48,41, potom diamantové mítingy v Dauhe (47,24), Eugene 47,23), Osle (47,26) aj Štokholme (46,80). Víťaznú finálovú sériu si predĺžil i v Eugene.

„Milujem atletiku! Milujem behať rýchlo behať!“ – nadchýnal sa 22-ročný Brazílčan, ktorý ako 10-mesačné batoľa utrpel popáleniny tretieho stupňa a následky tohto nešťastia vidieť aj na jeho hlave.

„Je to moja práca. Atletika je môj život. Snažím sa ňou zabávať sa a užívať si každú chvíľku. Som nesmierne šťastný.“

Dos Santosovo prvenstvo – ako sme už spomenuli – až tak neprekvapilo.

„Bude to súboj troch mužov, ale myslím si, že vyhrá Dos Santos. Je neskutočne rýchly a jeho technika je najefektívnejšia,“ tipoval pred finále dvojnásobný olympijský víťaz a dvojnásobný majster sveta, legendárny Edwin Moses.

Súboj titanov pre farmára z Ptuja

Diskársky súboj titanov vyhral Kristjan Čeh z 18-tisícového mestečka na východe Slovinska. V tretej sérii utvoril rekord MS 71,13 m a vo veku 23 rokov a 153 dní sa stal najmladším svetovým šampiónov v tejto disciplíne.

Študent poľnohospodárstva na univerzite v Maribore, ktorý často pomáha otcovi a mame pri prácach na rodinnej farme, triumfoval zaslúžene.

Aj on mal v celej sezóne výbornú formu: zo 14 pretekov prehral len jediný raz (v Turku) a trikrát prekonal 70 metrov.

Spolupráca s estónskym koučom Gerdom Kanterom, majstrom sveta 2007 a olympijským víťazom 2008 v disku, priniesla vytúžené ovocie.

Čehove štvrté preteky, v ktorých prekonal sedemdesiatku, prišli v pravý čas.

V Eugene za ním skončili Litovčania, ešte stále tínedžer Mykolas Alekna (syn 2-násobného olympijského víťaza) a svetový šampión 2017 Andrius Gudžius. Líder tabuliek, obhajca zlata a olympijský víťaz Daniel Stahl ostal bez medaily.

Apropo, Kristjana Čeha čosi spája aj so Slovenskom: v marci 2019 vyhral v Šamoríne súťaž do 23 rokov v Európskom pohári vrhačov a jeho manažér je Alfons Juck.

Slovenské „konexie“ má i víťazka ženskej výšky Eleanor Pattersonová.

Dvadsaťšesťročná Austrálčanka vo februári vyhrala Banskobystrickú latku vďaka halovému rekordu Oceánie 199 cm a v júli je z nej svetová šampiónka, opäť vďaka rekordu Oceánie (202 cm - vyrovnaný) pod holým nebom.

Na pokusy zdolala svoju premožiteľku z marcových halových MS Jaroslavu Mahučichovú. Kým Pattersonová sa ponad 202 cm prehupla na prvý raz, Ukrajinka až na druhý. Ďalšia výška 204 cm bola už nad sily oboch.

Ledecká v premiére na MS súťaž nedokončila

Žiaľ, Daniele Ledeckej premiéra na MS, kde sa predstavila ako prvá slovenská prekážkarka na 400 m v histórii, nevyšla. V III. rozbehu sa jej púť skončila predčasne po šiestej prekážke.

„Preteky som rozbehla dobre i rozumne, ale za šiestou prekážkou sa mi zvrtol členok, vyhodilo ma to z rytmu a prebehla som do vonkajšej štvrtej dráhy,“ smútila piata zo Svetovej univerziády 2019. „Veľmi ma mrzí, čo sa stalo. O to viac, že viem, aký výkon napokon stačil na postup do semifinále.“

Posledná s časom sa medzi 24 najlepších dostala Talianka Olivieriová, ktorá bežala o osem stotín pomalšie, ako je Ledeckej osobák 56,01 z tohtoročného Odložilovho memoriálu.

„Škoda, lebo Daniela v celej sezóne behala bezchybne ako stroj a práve na MS sa jej prihodí toto...,“ povzdychla si trénerka Katarína Adlerová.

„Smola! Takéto sa v športe stáva, najmä na prekážkach. Mala však preteky dokončiť, na MS sa nevzdáva. Je to pre nás sklamanie, no asi najväčšie pre Danielu,“ podotkol šéftréner SAZ Martin Pupiš.