Zdroj (www.mibabanskabystrica.sk)

Začiatok apríla sa niesol v znamení ankety TOP FUTSAL 2019. Pred pár dňami sme vám priniesli rozhovory s víťazom ankety TALENT ROKA Kevinom Kollárom a Sebastiánom Bačom, ktorý sa umiestnil na treťom mieste. Dnes vám prinášame rozhovor otca druhého menovaného, nášho trénera Richarda Bača, ktorý ovládol anketu TRÉNER ROKA. V prvej časti rozhovoru sa dozviete, aké boli Ričiho trénerské začiatky, ako sa dostal do Banskej Bystrice, ale aj to, či by teraz tiež prikývol na ponuku trénovať MIBU.

V ankete TRÉNER ROKA si sa na základe hlasovania odborníkov umiestnil na prvom mieste. Aká bola tvoja prvotná reakcia, čakal si, že by si medzi kolegami z iných klubov mohol zvíťaziť?
„Bolo to pre mňa veľkým prekvapením. Je to už mnoho rokov dozadu, kedy som túto súťaž naposledy vyhral. Je to moja tretia výhra v tejto súťaži a veľmi si ju vážim. Porovnal by som ju k tej mojej prvej výhre, kedy sa mi podarilo vyhrať nad veľkým trénerským mágom Milanom Kollárom. To meno bol vtedy pojem. Podobné prekvapenie sa stalo aj teraz. Poraziť Mariána Berkyho, či Braňa Škorca je tiež nemalý úspech. Túto anketu beriem s nadhľadom, ale teší ma že si niekto všimol moju robotu. Je to správna motivácia pokračovať v načatej práci ďalej.“ 

Aké boli tvoje trénerské začiatky?
„Moje trénerské začiatky sa viažu na môj klub kde som s hráčskym futsalom končil, teda RCS (predtým TTR) Košice. Počas sezóny skončil ako tréner Tomáš Harda a tak šéf tímu narýchlo hľadal náhradu. Našiel ju v Petrovi Bruňackom. Skúsený harcovník Bruno, ako ho všetci voláme, si vybral ako asistenta práve mňa. Vtedy to začalo. Kým Bruna to ešte ťahalo na palubovku, ja som vedel, že moje ďalšie kroky budú smerovať k trénerstvu. Nechcel som sa tomuto remeslu venovať ako hrajúci. Po polročnej spoločnej spolupráci prišla v lete ponuka stať sa hlavným trénerom v Košiciach. S Brunom sme veľkí kamaráti a tak sme si to najskôr medzi sebou vydiskutovali. Zachoval sa férovo a otvoril mi trénerské dvere. V tej dobe sme museli úplne prebudovať tím. Bola výmena veľmi skúsenej a úspešnej generácie, ktorá bola dvakrát majstrom Slovenska. Začal som pracovať s mladými perspektívnymi hráčmi, ktorých som si vytipoval v juniorských ligách. Veľmi mi v tom pomáhal nestor československého futsalu, dlhoročný šéf košického futsalu Martin “Maco” Andor. Nechal ma pískať zápasy juniorskej ligy stredných škôl. Tam som mal možnosť vábiť hráčov do ligového mužstva. Musím spomenúť tie mená Klema, Kozár, Kyjovský, Brunovský, Serbin, Grega. Títo chlapci mali 16-18 rokov a pomaličky zisťovali, aký je futsal krásny šport. Do mužstva ešte pribudli trochu starší hráči ako Hernandez, Grutka, Gajdoš a zrazu sa vytvorila generácia, ktorá trávila všetok svoj čas spolu. Bolo to rozprávkové. Niektoré veci v športe sa neopakujú, ostanú za nimi len spomienky. Ako hlavný tréner som v RCS-ku pôsobil 3 sezóny.“

V tom čase prišla aj ponuka trénovať reprezentáciu do 21 rokov...
„Áno, postupne som sa dostal aj do reprezentácie. Najskôr ako asistent Janka Janíka v 21-tke a potom prišla ponuka trénovať “áčko“ Slovenska. To bol môj sen, keď som začínal s trénovaním.“

Nasledoval tvoj prvý zahraničný angažmán. Je to tak?
„Presne tak. Prišla ďalšia zaujímavá ponuka, keď si ma všimol maďarský klub Berettyóújfallu. Profesionálny klub, ktorý mal tie najvyššie ciele. Bolo to ťažké rozhodovanie, musel som sa vzdať mojej práce, odlúčiť od rodiny. Som ale typ človeka, ktorý rád prijíma výzvy. A toto bola výzva. Prvýkrát som mal možnosť trénovať zahraničných hráčov z Brazílie a Rumunska. Žiaľ, pocítil som na vlastnej koži aké je trénerstvo vrtkavé zamestnanie. Po roku som sa vrátil domov. Ponúk nebolo veľa, prišla zo susedného košického mužstva PKP Košice. Prežil som tam krásne 2 roky, boli sme takou šťukou ligy. Zase som vytiahol mladých hráčov Obermana, Ricka, Dóšu a Drahovského. Mal som obrovské šťastie na výborných hráčov, ale najviac si cením ich prístup k športu. To sú takzvaní srdciari! Po dvoch sezónach som vymenil svoje rodné Košice za Prešov.“

Rivalita medzi Košicami a Prešovom je každému známa, ako si sa s tým vysporiadal?
„Tie začiatky som skutočne nemal ľahké. Musel som si domácich získať na vlastnú stranu. Po doplnení Košičanmi sme vytvorili dobré mužstvo, ktoré sa dokonca dostalo do finále celej ligy a fanúšikovia mi už aj odpustili, že som prišiel Košíc. V Prešove som vytiahol ďalšieho žolíka Marka Hudáčka. Po dvoch sezónach som sa vrátil do Košíc. V Košiciach žiaľ už nebol žiadny prvoligový klub, tak som sa vrhol na juniorov. Poctivou a svedomitou prácou sa nám za posledné 4 roky podarilo trikrát získať titul majstra Slovenska v junioroch. Opäť sa tu vychovala nová generácia Košického futsalu, žiaľ, ani jeden z hráčov v Košiciach nepôsobí, keďže metropole východu chýba zastúpenie v lige. Spomeniem mená ako Kušnír, Péchy, Kofčák, Turek, Lukáč, Bačo a Kuruc. No a nasledovala moja zatiaľ posledná ponuka z Banskej Bystrice. Týmto by som sa chcel poďakovať všetkým majiteľom a sponzorom, bez nich by toto všetko nebolo. Vďaka páni Pavol a Peter Miškov, Mezei, Kuľbaga, Šarišský, Michalčin, Lukovíny, Gedeón a Milan Babjak.“

Už keď si načal tému Banská Bystrica a spomenul si aj nášho prezidenta...V jednom z rozhovorov si uviedol, že za príchodom do Banskej Bystrice stojí prezident Milan Babjak a že si chvíľu váhal, kým si ponuku prijal. Čo vtedy zavážilo? Rozhodol by si sa teraz rovnako?
„Prvá ponuka prišla pre môjho syna Sebastiána. Tá druhá už skrývala jedno veľké prekvapenie. Chceli aj mňa, čo mi trošku vyrazilo dych. Nečakal som takúto ponuku a v prvom momente som si to ani nevedel predstaviť. To rozhodovanie sa rodilo ťažko, no jedna vec veľmi zavážila popri tom a to že sa môžem ďalej venovať synovi. Prezident MIBA pán Babjak zanechal vo mne tak dobrý dojem, že som tú podmienku odmietnuť nemohol. Našiel som výnimočného človeka s obrovským srdcom pre tento šport. Imponuje vo mne, že chce byť stále lepší a lepší. Chce to ale svoj čas, pretože sme sa vybrali cestou budovať mužstvo mladými perspektívnymi hráčmi.
A či by som sa aj teraz rozhodol rovnako? Určite áno!“

Sezóna sa skončila predčasne a to už po prvom zápase play-off. Ako by si zhodnotil tých 19 zápasov, ktoré sme odohrali?

"Sezóna dopadla vcelku dobre. Umiestnenie v podobe tretieho miesta vyjadruje reálne postavenie mužstva. V play-off sme chceli prekvapiť a po postupe nad Novými Zámkami sa pobiť o finále s MŠK Žilina. Žiaľ, to už sme kvôli pandémii nestihli."

Mnohí sa teraz pýtajú, či zostaneš aj v ďalšej sezóne na našej lavičke...

"To či ostávam na lavičke MIBY nie je v mojich rukách. Veľmi rád by som pokračoval v načatej práci. Nevieme však kedy ten Koronavírus skončí, a taktiež aký bude mať dopad na celú spoločnosť. Moje ciele sú stále najvyššie, chcel by som za pár rokov vyhrať pre Banskú Bystricu majstrovský titul."

V ankete Talent roka obsadil náš brankár Kevin Kollár fantastické prvé miesto, no na treťom mieste je ďalší náš hráč a zároveň tvoj syn Sebastián. Aké je to, trénovať vlastného syna?

"Trénovať vlastného syna je ťažké. On má pocit, že "po ňom idem” a som viac kritický k nemu, ako k ostatným. Ľudia môžu mať pocit, že ho protežujem, pretláčam, zvýhodňujem, ale držím sa jednej veci - po príchode do haly sa stávam jeho trénerom. Je veľmi dôležité, aby si to uvedomil najmä on."

Možno práve naopak, môžeš ho za nedostatky potrestať okrem vystriedania aj inak. Stalo sa v tom smere niečo také?

"Stala sa nám raz jedna kuriózna vec v zápase juniorky Košíc. V druhom polčase som vbehol na palubovku a dal som mu facku. Bolo to v prerušenej hre, skoro nikto si to ani nevšimol. Bola to taká výchovná, sám si uvedomil, že si zaslúžil. Bola to prvá a možno posledná facka v živote. Sebastián nezneužíva postavenie syna trénera."

Chcel by si na záver spomenúť niečo, na čo sme sa neopýtali?

"Určite by som sa chcel poďakovať bystrickým fanúškom, bez nich by to nebolo ono a ďalej sa chcem poďakovať hráčom, bez nich by to ani nebolo.
Veľké poďakovanie patrí našmu vedúcemu mužstva pánovi Výbohovi. Je to ďalší veľký človek s obrovským srdcom a veľká vďaka patrí aj môjmu asistentovi Martinovi Majlingovi za pomoc a vzájomnú spoluprácu.
Vďaka majiteľovi pánovi Babjakovi, ktorý nám vytvára nadštandardné podmienky, za čo si zaslúži obdiv a uznanie. Posledného som si nechal nášho športového riaditeľa pána Ivana Šimka. Prišiel počas rozbehnutej sezóny, ale príchodom sa veľa v klube zmenilo. Jeho práca má pre klub veľký osoh.
Ďakujem!"