ČATEŽ OB SAVI (SFZ) – Po pozápasovom presune z Viedne už má slovenská ženská reprezentácia rozložený stan v slovinskom kúpeľnom meste Čatež ob Savi.

Cesta pomohla utriediť dojmy, poznatky, skúseností zo sobotňajšieho duelu s Mexičankami. Zápas vo Wiener Neudorfe bol záaujímavý ešte aj tým, že dve naše reprezentantky vstúpili do klubu hráčok, majúcich na konte aspoň sto štartov v národnom drese.

Práve kapitánka Dominika Škorvánková (nar. 1991) a defenzívna opora Alexandra Bíróová (nar. 1991) boli partnerkami v tomto rozhovore.

Na tento zraz ste prichádzali obe s číslom 99 štartov za národný tím. Uvedomovali ste si, že máte na dosah vstup do reprezentačného klubu 100?
ŠKORVÁNKOVÁ (ŠK): “Iste, vedela som. Vlastne som či sme si od začiatku našej kariéry sledovali tie reprezentačné čísla, vnímali sme, že Lucka Ondrušová bola prvá stovkárka. Vieme, že blízko ku vstupu majú Janka Vojteková a Maja Korenčiová.“
BÍRÓOVA (BÍ): “Už cestou na zraz som si to uvedomovala, ale... Hovorili sme o tom s Majkou Korenčiovou, že možno tým, že my, teda naša generácia, sme nemali pred očami staršie spoluhráčky, ktoré by sa na túto métu dostali, sme to nemali ako nejaký reprezentačný cieľ. Lenže pred pár rokmi sme sa dopracovali k tomu, že by sme boli rady, aby zväz oficiálne evidoval naše štarty, zozbierali sme podklady z rôznych strán, aby tie štatistiky boli presné. Vtedy sme si uvedomili, že sme už na pekných číslach štartov a keď sa moja cifra prehupla cez hranicu deväťdesiatky, bola aj stovka skutočne reálna.“

Ako reagovalo vaše okolie na ten historický zápis?
BÍ: “Zopár správ som dostala, moja rodina vedela, že ak nastúpim aspoň raz, dosiahnem na stovku. Aj vďaka sociálnym sieťam sa tá správa rozletela do sveta.“
ŠK: “Doma každý vedel, že stačí raz a som tam (úsmev). Pravdou je, že ja som sa len prednedávnom vrátila na sociálne siete, takže dostávam správy aj od neznámych ľudí.“
BÍ: “Mňa dostala gratulácia od jedného, osobne zatiaľ nie známeho sledovateľa na instragrame. Mládežnícky futbalista podľa fotografií. Napísal mi (vyťahuje telefón a číta): Som hrdý na svoj vzor... Veď to je wau! Prečo by to tak nemohlo byť, prečo by žena nemohla byť futbalovým vzorom chlapca? Opačne je to normálne, ja obdivujem napríklad Messiho a je to v poriadku. Tá správa mi prišla veľmi milá.“
ŠK: “Možno to je také prelomenie zabehnutých zvyklostí. Je fajn, že Sany je vzorom talentovaného chlapca, nie?“

Takže cítite sa byť vzorom?
ŠK: “Vek aj skúsenosti aj to, čo som dosiahla vo futbale a z toho všetkého plynúca zodpovednosť, ma vystrčili do pozornosti, nemôžem sa tváriť a hovoriť, že to tak nie je.“

Nie je to u vás aj tým, že ste deväťnásobná Futbalistka roka?
ŠK: “Asi áno. Ale pre mňa individuálne ocenenia nie sú na prvom mieste vážnosti. Nehrala som futbal, aby som vyhrávala anketu, hrala som futbal, lebo ma robil šťastnou. A je to tak stále. Možno práve preto prišli aj tie ocenenia. Nechcela som sa stať vzorom, priniesol to život, prirodzenou cestou.“

Po rokoch ste boli v ankete „až“ druhá, nevadilo to?
ŠK: “Veď to je krásne, nie? Fakt to prajem aj ďalším dievčatám, za minulý rok Maji Korenčiovej, ale želám to hociktorej z nás. Často som za tie roky rozmýšľala, že by som rada videla s korunkou niektorú z mojich kamarátok.“
BÍ: “My ostatné z tej skupiny sme to brali tak, že keď vyhrala Škorvi, bolo to, že to vyhrala niektorá z nás.“

Vy sa cítite vzorom?
BÍ: “Bolo by klamlivé hovoriť, že nevnímam prístup mladších spoluhráčok ku mne. Ale rozhodne nepristupujeme k nim s tým, že my sme tu trvalky, musíte to robiť tak, ako my. Rozprávame sa spolu, trénujeme, hráme s maximálnym nasadením, prístupom a prirodzene z toho vyplýva, že nás je vidieť.“

Zaujímavý moment nastal počas zápasu s Mexikom v 55. minúte – stovkárka Škorvánková prepustila miesto Bíróvej, ktorá sa tak stala stovkárkou. Posunuli ste si kapitánsku pásku, objali ste sa, aj ste si niečo povedali?
ŠK: “Zašepkala som Sany, že som na ňu hrdá... Všetko ostatné bolo v tom objatí.“

Čo bude s vami ďalej ?
ŠK: “Ďalšia stovka? (veľký smiech). Neplánujem, nehovorím o tom, čo bude o rok-dva. Po skončení kvalifikácie v decembri som povedala, že idem do ďalšej, ak ma tréner zavolá. Dôležité je zdravie, ja som stále otvorená pozvánke do reprezentácie.“
BÍ: “Niektoré z našej generácie sa možno už vidia bližšie ku koncu kariéry, mňa to ale stále drží veľmi pevne, neviem si predstaviť život bez futbalu. Ale na ďalšiu stovku si netrúfam (pokojný úsmev).“

Čo si myslíte, je tu doba, keď si slovenská ženská reprezentácia môže povedať, že reálne zabojuje o postup z kvalifikácie?
BÍ: “Ženský futbal na medzinárodnej úrovni sa každý rok viac a viac vyrovnáva, my už nie sme fackovací panáčik. Realitou ale je, že musíme počkať na žreb kvalifikácie MS, lebo mali sme v minulosti smolu, že z každého koša sme dostali do skupiny toho najsilnejšieho možného. Je obrovský rozdiel dostať prvého súpera z 2. koša, ktorý by pokojne obstál aj v tom najvyššom, alebo niektorého z opačného konca. Rozhodne budeme bojovať, ale žiadne veľkoústne vyhlásenia od nás nečakajte.“
ŠK: “Je to kvalifikácia o svet, miest na finálovom turnaji je menej ako na európskom šampionáte. Buďme realisti, aj keď snívať je povolené.“

Potvrdil zápas s Mexikom názor o rastúcej kvalite ženského futbalu?
ŠK: “Bola som prekvapená súperkami, hrali lepšie, ako pred rokom na cyperskom turnaji. Boli atletickejšie, fyzicky silnejšie, mali tam nové hráčky, lepšie. Disciplinovane dodržiavali taktiku, bol to ťažký súper.“
BÍ: “Začali zostra, vo vysokom tempe, aj som sa hovorila, že ako dlho im to vydrží. A vydržalo prakticky celý zápas. Nevzdali sa svojich predností, držania lopty, techniky, ale posunuli sa za rok ďalej.“

Ten zápas sme mohli vyhrať, ale aj prehrať, súhlasíte?
ŠK: “Áno, zaslúžená remíza. Mali dobrý nástup, po polhodine sa priebeh vyrovnal, tak to ostalo do konca, aj so šancami na oboch stranách, hovorím, remíza je ok.“
BÍ: “Za mňa postreh, že naozaj ťažko sa naskakovalo do zápasu.“