BRATISLAVA (SFZ) – „Tešila som sa na ten zápas. Začiatok novej kvalifikácie, naším súperom bolo Švédsko, čo je samo o sebe futbalovo výnimočné, a k tomu moja stovka,“ vrátila sa už 101-násobná slovenská reprezentantka Jana Vojteková k piatku 17. septembra, ktorý bude v jej hráčskej kariére navždy zapísaný veľkými písmenami. V ten deň si pripísala stý štart za národný tím a zaradila sa tým medzi členky výnimočného klubu 100.

Na tribúne seneckého NTC medzi stovkami divákov mala svoj osobný fanklub, ktorý jej ten výnimočný moment avizoval už pred výkopom transparentom s nápisom s jej menom a číslicou 100. Rodičia a sestry – stredná Petra tiež hrala futbal, dokonca raz aj reprezentovala, len najmladšia Martina povedala, že to nie je aktivita pre ňu a ostala v pozícii fananúšičky sestier - dobre vedeli, že Jana hrať bude, aj pre nich bolo zadosťučinením, že na ihrisko priviedla spoluhráčky so zelenou kapitánskou páskou. „Bolo to nádherné... Cítila som vzrušenie, bola to satisfakcia za tie roky v reprezentácii a bola česť, byť kapitánkou v tom zápase. V takej chvíli nemyslíte na to, čo bolo roky predtým, užívate si ten moment.“ 

Potom v 73. minúte došlo k dohodnutému striedaniu a hlásateľka na seneckom štadióne oznámila, že odchádzajúca Jana Vojteková absolvovala svoj stý medzištátny zápas za Slovensko a tlieskali všetci prítomní, aj tí zo švédskej strany.

Až neskôr v šatni a ešte neskoršie v hoteli sa spustil film spomienok. Futbalové začiatky v rodnom Leopoldove. „To som ešte hrávala s chlapcami. Mala som – a možno stále mám – viac kamarátov medzi nimi, brali ma ako rovnocenného spoluhráča, keď prišiel tréner do školy volať záujemcov do futbalového krúžku, ja som bola ticho, ale oni ma prihlásili. Obité kolená z futbalu na ulici tak pokračovali, mama mala nervy, že som stále špinavá, zelená od trávy, že si nebudem čo mať obliecť na druhý deň...“ A potom jasné, rodičovská starosť: učiť sa kto bude?! „Neučila som sa rada, priznávam. V škole som dávala pozor, ale doma sa mi teda nechcelo.“

Zato futbal sa jej chcelo hrať. Z rodného mesta prešla do Šale, tam sa vtedy ženskému futbalu darilo. „Mojimi spoluhráčkami tam boli Dugovičová či Hanzelová, učila som sa od nich asi úplne všetko.“

Po šiestich rokoch v Dusle ďalší krok vyššie, do bratislavského Slovana. Mala 21, otvorila oči, aby sa rozkukala po svete, nielen futbalovom. Chodila do školy, urobila si bakalára zo záchranárstva, na ihrisku stihla s belasými ďalší majstrovský titul. „Vtedy som stála na križovatke, futbal alebo civilná robota. Mama sa aj pýtala, že na čo mi potom tá škola je, keď chcem ísť futbalovou cestou?!“

Zvolila totiž tú, prišla ponuka z rakúskeho Neulenbachu. Šla, získala tam ďalší titul, prvý v zahraničí. Po dvoch sezónach zas o stupienok vyššie, ozval sa SC Sand. Nemecká bundesliga má kredit, úroveň po každej stránke, patrí v Európe medzi najlepšie, logicky, že tam chcela ísť. Pripísala si dve domáce pohárové finálové účasti, hlbšie prenikla do ženského futbalového profesionalizmu, už naozaj dobre zvládla nemecký jazyk, ale... Sand sa v lige za štyri sezóny, čo tam bola, pohyboval medzi 7. a 9. miestom a jej ambície smerovali vyššie. Takže ponuku z Freiburgu privítala.

„Keď som počula o záujme SCF, hneď som vedela, že to je pre mňa najlepší krok,“ povedala vtedy pri prestupe. V roku 2019 podpísala zmluvu na dva roky, potom ju predĺžila o ďalšie dva.

„Hej, vo chvíli, keď sa mi kontrakt končil, aj som zvažovala iné krajiny. Francúzsko, Španielsko, Anglicko, ale tam to komplikoval brexit, napokon som sa rozhodla, pokračovať vo Freiburgu. Udomácnila som sa tu, našla som si tu svoj svet, mesto, klub, ľudí,“ potvrdila, že to bolo rozhodnutie rozumu aj srdca. 

Ľavonohá futbalistka – „ale píšem pravou rukou!“ – priznáva, že ženským futbalom sa dá uživiť, ale upresňuje, že „dočasne.“ Preto má v hlave nejasné kontúry toho, čo bude, až raz pôjdu kopačky na klinec. V Nemecku študuje šport a fitness, takže by rada ostala v tomto prostredí, ale netvrdí, že to musí byť v pozícii trénerky, asistentky trénera či členky realizačného tímu. „Neviem, futbal sú plné víkendy, vždy je pred zápasom či po zápase a celkom by sa mi páčil taký obyčajný, normálny život,“ naznačuje úvahy, ktoré sú však zatiaľ neuchopiteľné.

Lebo stále živí svoj veľký futbalový sen. „S reprezentáciou ísť na veľký turnaj. Máme dobrú partiu, sa to tak perfektne poskladalo. Viem, že mojimi najväčšími fanúšikmi sú rodina a najbližší, ale aj tieto baby v nároďáku. A ja som ich obrovský priaznivec, všetkých. Bola by to paráda, uspieť a hrať na majstrovstvách...“

Keď človek tú sympatickú blondínku počúva, uverí jej. A želá jej, aby sa tak stalo. Napokon, aká by to bola krása, keby sa Slovensko dostalo na šampionát a uhrala by to práva táto paria, kde už máme štyri stovkárky – Luciu Ondrušovú, Dominiku Škorvánkovú, Alexandru Bíróovú a Janu Vojtekovú. 

KTO JE JANA VOJTEKOVÁ

Narodená: 12. augusta 1991 v Trnave
Post: obrankyňa
Hráčska kariéra: MTK Leopoldov (1998 – 2006), FK Slovan Duslo Šaľa (2006 – 2012), Slovan Bratislava (2012 – 2013), SV Neulengbach (2013 – 2015), SC Sand (2015 – 2019), SC Freiburg (od 2019)
Úspechy: 4x majsterka Slovenska, 2x víťazka Slovenského pohára, 1x majsterka Rakúska, 2x finalista Nemeckého pohára, 5x v slovenskej ženskej Jedenástke roka
Reprezentácia: 101 zápasov/13 gólov