ST. ETIENNE/VICHY (SFZ/PETER ŠURIN) – Viete, kto za to môže? Janko Beniak, kustód našej reprezentácie. K bojovnému, odhodlanému výkonu všetkých našich, ktorí v St. Etienne, povedané terminológiou Suvorova „potili krv,” bolo treba k získanému bodu aj potrebné šťastie. A o to sa postaral na pohľad nenápadný, no nesmierne užitočný a potrebný chlapík v pozadí slovenského tímu.
Vážne, verte, tak to bolo. Kto verí v povery, má ďalší argument: v deň zápasu, pri dopoludňajšej prechádzke po parku, s dohliadajúcimi bezpečnostnými zložkami vpredu, vzadu aj poboku, takže sa dalo ísť len určeným smerom, sa Janko – tvrdia očití svedkovia – pristavil a víťazoslávne ukázal, pre čo sa zohol. V ruke držal štvorlístok a hneď oznámil svetu: ”Neprehráme!” Kto chce, uverí, kto nie, jeho vec, pravdou je výsledok 0:0, pre Slovensko potrebný bod a vidina osemfinále bola reálna.
Štvorlístok je od toho okamihu súčasťou akreditačnej karty Jána Beniaka, bude jej súčasťou, pokiaľ budeme na šampionáte a stane sa spomienkovou časťou našej futbalovej histórie, súvisiacej s účasťou na majstrovstvách Európy 2016.
Milujem futbal! To tvrdí a napĺňa náš koordinátor pre styk s fanúšikmi Marek Majerčák. Dovoľte odcitovať jeho rozprávanie o tom, ako sa odvíjal jeho zápasový pondelok v St. Etienne, bolo zaujímavé ho počúvať.
To, čo som zažil práve tam a práve vtedy, sa nedá každý deň. Osobne som niečo podobné pri futbale ešte neokúsil. UEFA zriadila v meste oficiálnu fanzóna, ale futbaloví fans si vytvorili ešte svoju, neoficiálnu, na Námestí Jeana Jauresa. Neviem, kde bolo viac ľudí, lebo do tej oficiálnej som sa nedostal, ale v tej druhej bolo odhadom 20 000 ľudí. Angličania, hoci historicky nemajú dobrú povesť, boli priateľskí, zabávali sa, spievali hymnu a každých päť minút hučali svoju obľúbenú pesničku “Don’t take me home.” Počuťniekoľkotisíchlasový chorál spievať ako jeden muž, je úžasné.
Nemali problém sa fotografovať a zaželať našim “good match,” samozrejme pod podmienkou, že Anglicko vyhrá. Atmosféra fantastická, priateľská. Naši boli najprv na okraji diania, bolo cítiť, že majú silný rešpekt, ba aj obavy, lenže po chvíli pochopili, že im nič nebezpečné nehrozí. Zasa úplní baránkovia to nie sú, aj si to odniesla jedna dopravná značka, ktorá nevydržala štyroch zavesených Angličanov, a jeden menší strom, ten neodolal kymácaniu sa do rytmu vyššie spomínanej pesničky, ale v tejto chvíli platilo, že historická povesť bola výrazne horšia ako prítomnosť.
Možno prekvapujúco som na námestí videl len štyroch uniformovaných policajtov, ale žiadne „korytnačky,” žiadne vodné delo, hoci v bočných uličkách bolo nachystaných asi päťdesiat dodávok s tmavými sklami, takže netreba mať veľkú fantáziu, aby človek vedel, čo a kto bol vnútri...
A ešte jedna úplne osobná, trochu intímna záležitosť: absolvoval som úplne parádne debaty s Angličanmi, ako to býva na futbalovom štadióne v rade na pisoár. Lajtmotívom bolo skoro vždy “Marek Hamšík je super” a “výborne ste to dali Rusom,” ale pre mňa krásne znela aj taká obyčajná veta od fanúšika z Blackpoolu: “Prečo by sme sa mali biť, keď milujeme futbal?”
A na záver už len aktualita z nášho tábora: najväčšie šrámy po tvrdom boji s Angličanmi si liečili Pekarík, Mak a Švento. Náš pravý obranca sa už s dolámaným nosom pred časom vyrovnávať musel, skúšal to aj so špeciálnou maskou, ale nedokázal ju nosiť počas zápasu, prosto mu zavadzala. Takže teraz po zásahu Bertranda hneď vedel, ako je na tom... Ale profirobota doktora Penera mala svoj význam, kým vtedy v Nemecku mu krvácanie z nosa nevedeli zastaviť a musel striedať, teraz sa po necelých troch minútach vrátil do hry, takže napokon to vyzeralo tak, že najviac roboty mal s jeho zranením Janko Beniak, ktorý musel narýchlo pripraviť nový dres, namiesto toho zakrvaveného. Presnú anlýzu zdravotného stavu troch menovaných, a vlastne aj celého tímu, prinesie doktor Baťalík verejnosti v stredu.