BRATISLAVA (SFZ) – V ligovej sezóne 1995/96 vsietil 29 gólov a až v tej minulej ho napodobnil, ale nepredbehol, Slovinec Šporar. Hoci nehral počas celej kariéry iba na hrote útoku, nastrieľal 140 ligových gólov a je členom elitného Klubu ligových kanonierov. V reprezentácii odohral 8 zápasov a vsietil 1 gól. Na ihrisku býval kapitán, dnes  47-ročný nadporučík Róbert Semeník pracuje v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Banskej Bystrici a plní si študijné povinnosti. Otec troch dcér, chlap ktorý neuhýba životným výzvam, sa pripravuje na blížiace sa bakalárske skúšky a prijal ponuku vyrozprávať nám svoj životný príbeh v rámci seriálu z dielne Futbalnet TV s názvom „Čo je s vami?“

V seriáli preberáte pomyselnú štafetu od Arnolda Šimoneka, s ktorým ste pôsobili v Nitre.

„Ak si dobre pamätám, už keď ho lanárili funkcionári pod Zobor, bol považovaný za veľký talent slovenského futbalu. Viem, že mal ponuky z viacerých klubov, vybral si Nitru. Jeho kariéra bola krátka, ale stihol toho na trávnikoch obdivuhodne veľa.“

Nazbierali ste osem štartov, debutovali ste v novembri 1995 v Košiciach proti Rumunsku (0:2).

„Deň predtým som mal hrať s 21-kou proti Rumunom v Prešove, no prišla správa, že sa mám pobaliť, vycestovať do Košíc a pripojiť sa k A-čku. Nabehli mi zimomriavky. V kádri Slovenska hrával Peťo Dubovský, v rumunskom drese Gheorghe Hagi, ktorého som neskôr zažil aj počas pôsobenia v Turecku. Bola to premiéra s otvorenými ústami, veľmi som si to užíval.“

Cenný reprezentačný gól ste strelili do siete Kostariky.

„Vo februári 1997 sme boli na zájazde v Južnej Amerike, kde reprezentácia odohrala tri duely proti Bolívii, Kostarike a Kolumbii. Bola to tečovaná lopta, strela sa odrazila od súpera do brány. V tej chvíli som nevedel, že strieľam jediný reprezentačný gól, ale som zaň veľmi rád. Viacerí hráči neokúsili pocit radosti z gólu v najcennejšom drese, aj preto sa z neho veľmi teším.“

V roku 2010 vás vyhlásil FK Dukla Banská Bystrica za najlepšieho útočníka v histórii klubu. Čo znamená pre vás Dukla a mesto Banská Bystrica?

Som rodák z Veľkého Krtíša, Banská Bystrica je môj druhý domov. Presťahoval som sa sem v 14 rokoch, spolu s Marekom Penksom som tu navštevoval osemročné športové gymnázium a neskôr aj strojárske učilište. Dodnes tu žijem a tým je povedané všetko. Dukla je klub najbližší môjmu srdcu.“

Futbalovo ste pôsobili na Štiavničkách v dvoch etapách. Ako si spomínate na príchod v roku 1991?

„Predtým som hrával v dorasteneckom tíme pod vedením pána trénera Benedika, neskôr som si odkrútil v Dukle vojenčinu. Medzi seniorov ma vytiahol tréner Adamec. Úprimne, počas vojenčiny by som nikdy nepovedal, že ma čaká kariéra, akej som sa dočkal neskôr.“

Druhým klubom, v ktorom ste zanechali nezmazateľnú stopu, bol 1. FC Košice. V sezóne 1996/97 ste sa tešili z premiérového titulu po neuveriteľnom scenári, kedy ste na diaľku bojovali s trnavským Spartakom. Trnava prehrala v Rimavskej Sobote, vy ste sa tešili z titulu po výhre nad Lokomotívou.

„Ja som v tomto zápase nehral pre natrhnutý stehenný sval, takže som si to odtrpel z tribúny. Každý hráč vám povie, že by bol radšej na ihrisku ako na tribúne. Bolo to neuveriteľné. V priebehu zápasu sme sledovali výsledok zo súbežne hraného zápasu v Rimavskej Sobote. Keď Trnavčania inkasovali v samom závere gól, nikto tomu nemohol uveriť. Zažili sme neuveriteľné oslavy, prvý titul sme si užívali naplno.“

V Rimavskej Sobote sa zápas naťahoval a skončil neskôr ako v Košiciach. Rozhodujúci gól padol vo chvíli, keď už boli aktéri zápasu Lokomotíva - 1. FC v šatni. V tej chvíli ste sa stali majstrami a rozbehli ste sa tešiť von s fanúšikmi. Je to tak?

„Môže to tak byť. Nepamätám si to presne, kabíny sme mali na starom FC, spomínam si ako sme sa presúvali na náš štadión a tam sme sa tešili spolu s fanúšikmi.“

V Košiciach sa zišla partia skvelých hráčov. Molnár, Zvara, Sovič, Kráľ, Ivan Kozák, Telek...

„Pripomeniem, že Andy Telek prišiel až po titule, tesne pred predkolami Ligy majstrov. V kádri figurovalo možno 7-8 Banskobystričanov, v 21-ke hrávali Rado Kráľ, Albert Rusnák, pôsobilo tam veľa skvelých hráčov a neraz aj reprezentant musel čakať na svoju šancu na lavičke. Môžem povedať, že to bolo najlepšie mužstvo v akom som kedy pôsobil.“

Ako by vyznelo porovnanie úrovne vtedajšej domácej ligy s tou súčasnou?

„Vtedy bola liga kvalitnejšia, pôsobilo v nej viac slovenských hráčov. Aj Arny Šimonek spomínal, ako porazili na úrovni U21 dlho nezdolané Francúzsko. Za nedávnymi úspechmi slovenskej 21-ky stojí dobrá práca ľudí s mládežou v niektorých slovenských kluboch, mrzí ma však, že v kádroch tímov aktuálnej ligy nájdeme tímy, v ktorej hráva pravidelne v základe maximálne jeden Slovák. Toto ma mrzí asi najviac.“

V zahraničí ste okrem českých tímov pôsobili v tureckom Genclerbirligi.

„Do Genclerbirligi si ma vytiahli tréneri Pecze a Gabriel. S Majom Ľalíkom sme boli najskôr na skúške v Južnej Kórei, onedlho po návrate mi volal manažér s otázkou, či by som prijal Turecko. Pobalil som si veci a odletel do Ankary. Čo bolo výborné, poznal som sa s trénermi, mal som ich dôveru. Odohral som tam 17 zápasov, strelil 6 gólov. Všetko ukončil prípravný zápas týždeň pred štartom jesennej časti, keď mi brankár pri zákroku zlomil sánku. Podľa pravidiel v kádri mohli byť maximálne traja cudzinci, čo pre mňa znamenalo prakticky koniec.“

V sezóne 1995/96 ste strelili 29 gólov, čo je dodnes rekord ligy. V minulej sezóne ho vyrovnal Andraž Šporar. Verili ste, že zostanete tak dlho rekordérom? Sledovali ste v závere minulého ročníka Šporara?

„Priznám sa, že vtedy som nad samotným rekordom nepremýšľal. V predposlednom zápase som vyrovnal s 27 gólmi nástrel Peťa Dubovského, v poslednom som strelil dva góly a prvá reakcia trénera Kozáka sa niesla v duchu „škoda, že nie je trojka vpredu, to by si každý pamätal.“ Nemyslel som si, že rekord vydrží tak dlho. A Šporar? Rekordy sú na to aby sa prekonávali. Určite som mu neprial nič zlé, ale narovinu poviem, že ma stále hreje pri srdiečku, že rekord patrí aj mne. Takže s pocitmi to bolo tak 50 na 50. Záverečné zápasy Slovana v minulom ročníku som sledoval.“

Vieme o vás, že ste v mládežníckych kategóriách hrávali na stopérskom poste.

„Platilo to ešte v dorasteneckom veku v Banskej Bystrici. Až keď Marek Penksa emigroval do Nemecka, tréner Benedik ma zvykol poslať na posledných 15-20 minút do útoku. Podarilo sa mi streliť nejaké góly, možno aj to zavážilo neskôr pri voľbe trénerov. Prišla éra trénera Adamca a ten ma postavil na ľavého obrancu. Ja som však nevedel ľavačkou ani zakopnúť. Začal som ju drilovať na tréningoch, za trénera Jánoša som sa začal posúvať cez defenzívneho stredopoliara až do útoku.“

Kanonieri zvyknú hovoriť, že recept na góly neexistuje. Na druhej strane, 140 gólov nemôže byť náhoda.

„Na Dukle sme bývali na slobodárni a k dispozícii sme mali každý večer halu. Chodili sme trénovať techniku, venovali sme sa gymnastike, hrávali sme s hádzanárkami hádzanú, trénovali sme s džudistami. Možno to ma výrazne ovplyvnilo. Navyše, po tréningoch sme zostávali ešte dlho na ihrisku s Mariánom Strelcom, posielal mi centre a ja som ich zakončoval. To mi tiež veľmi pomohlo. Darilo sa mi byť v správnom čase na správnom mieste. Snažil som sa v šestnástke nájsť loptu a asi sa to celkom darilo, keď som nastrieľal toľko gólov.“

Marián Strelec bol vašim dvorným nahrávačom v sezóne 1994/95, kedy ste sa v drese Dukly stali prvýkrat najlepším ligovým strelcom.

„Mali sme nacvičené centre na prvú žrď. Obrancu som sa snažil oklamať. Naznačil som, že idem na zadnú, potom som sa dostal pred neho a išiel som na prednú žrď. Väčšinou sa to darilo. V sezóne 1994/95 som strelil v drese Dukly 18 gólov, z toho Majo Strelec mi nahral na dve tretiny gólov. Na pravej strane zbiehal z pozície pravého obrancu hore a posielal centre do šestnástky Ivan Kozák. V priestoroch od päťky po jedenástku som sa pri centroch vyžíval.“

Na sebe máte tričko Klubu ligových kanonierov. Ste naň hrdý? Certifikát člena Klubu ligových kanonierov ste prevzali dodatočne na konci marca 2015.

„Som. A platí to aj vo chvíľach, keď si oblečiem dresy Internacionálov a Mufuzy. Spolu so mnou boli uvedení do klubu aj Ján Strausz, Pavol Diňa a Peter Herda. S jeho synom Filipom som hrával v Banskej Bystrici, dodnes sme v kontakte. Ocitnúť sa v partii s takýmito hráčmi znamenalo pre mňa veľa. Som rád, že KLK zobral pod svoje krídla Tomáš Medveď, spolu s ostatnými robia skvelú robotu. Na akciách Klubu ligových kanonierov sa vždy rád stretnem s dobrými ľuďmi a podebatujem o futbale.“

Ktoré svoje góly považujete na najkrajšie a najdôležitejšie?

„Prvý ligový v Humennom spoza šestnástky ľavou nohou. Prekvapil som sám seba, pretože ako som povedal, ľavačku som mal na podopieranie. Rád si spomínam na neskorší gól mesiaca nožničkami proti Petržalke, pri ktorom mi asistoval môj skvelý kamarát Peťo Dzúrik. Vybavujem si aj stý gól hlavou do siete Interu. Doteraz, keď sa stretneme na halovom turnaji, mi obrancovia Interu vyčítajú, aký pucung sa im vtedy ušiel od trénera Jurkemika.“

Aké sú vaše top momenty kariéry? Proti ktorým top hráčom ste nastúpili?

„Každý hráč chce raz obliecť reprezentačný dres, takže ako prvé spomeniem repre zápasy. Nasleduje 29-gólová sezóna a tiež účinkovanie v Lige majstrov. Hrali sme s Manchesterom United, Juventusom, Feyenoordom. Ešte dnes si pozerám fotky a spomínam. Keď som si podal ruku s Petrom Schmeichelom, moje dve by sa zmestili do tej jeho obrovskej rukavice. Prvý zápas doma som hral osobku na Andyho Colea. Ten mal tak veľký krk, že som cez neho nevidel ani oproti bránu. Hral tam Beckham, Sheringham, za Juventus Del Piero, v kádri bolo veľa ďalších veľkých mien svetového futbalu.“

Koho ste obdivovali z radov spoluhráčov? Proti komu sa vám hralo najťažšie?

„Už tu padli mená Marián Strelec, Ivan Kozák, po návrate do Dukly to bol Viktor Pečovský. V Košiciach som zažil Mira Soviča, Vlada Zvaru, Peťa Dzúrika. A stretol som veľa ďalších skvelých spoluhráčov. A proti komu to bolo najťažšie? Proti Jarovi Timkovi hrať, to som mohol ísť radšej naspäť domov autobusom. Dostal som bitku, údery lakťami, bol som dobitý, Jaro Timko nám strelil dva góly a po zápase ma ešte aj tréner spucoval.“

Komu ste dali najviac gólov?

„Dnes už je z toho také vtipné doberanie sa na zápasoch Internacionálov s Mirom Hýllom. Jemu som strelil v slovenskej lige najviac gólov a dnes sa na tom dobre bavíme.“

Zahráte si ešte futbal?

„Hrávam za TJ Sokol Opatovská Nová Ves, po jeseni sme boli tretí a živili sme nádej na postup do 5. ligy. Do jarnej časti sme mali vstúpiť s posilami s Tomášom Medveďom, Marekom Hollým či Ondrom Debnárom. Škoda, že nás zastavila korona. Snáď sa nám podarí naplniť naše ciele na jeseň.“

Na akom poste hrávate? Stále platí, že strieľate veľa gólov?

„Na stopérovi. V útoku sa mi nechce veľmi behať. Počas jesene som strelil asi štyri góly. Skúsim ísť dopredu na štandardku, na rohový kop. Ale keď prídu dva-tri zle kopnúté rohy, nechce sa mi bežať zas cez celé ihrisko naspäť do obrany. Za celú sezónu mávam na konte tak sedem až osem gólov.“

Mali ste počas kariéry nejaký zaužívaný predzápasový rituál?

„Patrím asi medzi „postihnutých“, ale doteraz si nedovolím zjesť pred zápasom niečo ťažké. Na ihrisko vždy vykročím ľavou nohou.“

„Pracujem v štátnej správe robím ako referent režimu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Banskej Bystrici. Väčšinou chodím s odsúdenými mimo ústav na pracoviská.“

Čomu ste sa venovali po ukončení kariéry?

„Dva roky som sa venoval najskôr finančnému poradenstvu, no nestotožnil som sa napríklad s tým, že by klienti mali rušiť predtým uzatvorené poistenia. V tejto oblasti som sa nenašiel. Neskôr som sa dva roky venoval poloprofesionálne futbalu a bol som prakticky nezamestnaný. Potom prišiel kamarát s myšlienkou skúsiť vykonať testy v súvislosti s mojim aktuálnym zamestnaním. Nemal som čo stratiť a urobil som dobre.“

Neuvažovali ste o trénerstve?

„V časoch aktívnej kariéry som si myslel, že aj v budúcnosti zostanem pri futbale. Bohužiaľ, žiadna ponuka neprišla. Až nedávno sa ozvali zástupcovia z Ružomberka s myšlienkou venovať sa útočníkom v dorasteneckých kategóriách. Prišla korona, takže je ticho, ale možno sa ešte ozvú.“

Nepovažujete za príliš riskantné opustiť teraz stále zamestnanie a opäť vstúpiť na neistú futbalovú dráhu?

„Súhlasím s vami, futbalový chlebík na Slovensku je neistý. Určite sa nechystám opustiť súčasnú prácu a venovať sa naplno iba futbalu. Ak by som sa rozhodol ponuku prijať, bolo by to popri futbale. Doma mám tri dcéry, mám sa o koho starať a komu venovať svoje sily. Zároveň platí, že by som rád odovzdal svoje skúsenosti mladším, potešilo by ma, keby som prispel k ich progresu a keby z niektorého z nich raz vyrástol reprezentant alebo kvalitný zakončovateľ.“

Pripravovali ste sa počas kariéry na to, čo príde po jej skončení?

„Mal som aj svetlé myšlienky, niečo som si stihol nasporiť, odložiť. Viem sa však vžiť do kože mladých futbalistov, ktorí si myslia, že sa im nič nemôže stať, že pôjdu do zahraničia a tam zarobia veľké peniaze. Podarí sa to len niektorým. V tomto smere odvádza skvelú službu Tomáš Medveď. Vyzýva svojimi aktivitami futbalistov k štúdiu a vzdelávaniu popri futbale. Vo futbale nie je nikdy nič isté. Treba mať niečo v zálohe, sporiť, študovať, vzdelávať sa.“

Pracujete s odsúdenými, nosíte uniformu. Stretli ste sa nejakými predsudkami alebo nie príjemnými reakciami okolia?

„Chodím s odsúdenými niekedy do mesta, ľudia ma spoznávajú. Zatiaľ som sa s ničím negatívnym nestretol. A navyše, v poslednom období nosíme pekné uniformy. Nemám s tým problém.“

Spoznávajú vo vás odsúdení bývalého futbalistu?

„Áno, stáva sa to často, najmä Košičania. Z profesionálneho hľadiska sa s nimi nechcem moc púšťať do debát, treba si udržať určitý odstup. Na druhej strane, ak dostanem otázku, rád odpoviem.

Aká je vaša hodnosť? Máte šancu postupovať smerom hore tak ako profesionálni vojaci?

„Po nástupe do tejto práce absolvujete trojmesačné školenie v Nitre, respektíve základný a nadstavbový kurz. Ja som si vybral kurz so zameraním na výkon trestu. Stal som sa podporučíkom, v súčasnosti mám hodnosť nadporučík. Ďalší postup je podmienený magisterským štúdiom. O mesiac ma čakajú štátne skúšky bakalárskeho štúdia, potom plánujem pokračovať v magisterskom štúdiu. Štúdium a kvalifikácia otvára možnosti postupovať hodnostne a tiež sa posunúť smerom vyššie na pozícii.“

Prezraďte nám viac. Čo konkrétne študujete?

„Študujem telesnú výchovu – trénerstvo. Prvý ročník som sa venoval oboru futbal, ale denné magisterské štúdium je možné študovať iba v Bratislave, čo neprichádza do úvahy. V druhom ročníku som teda požiadal o zmenu, študujem kondičného trénera. Čo sa týka samotného štúdia, nie je to ľahké. Fyzika, chémia mi dali zabrať už na základnej škole, pribudla fyziológia – niektoré predmety idem len tak tak na é-čko. Nie je jednoduché skĺbiť zamestnanie, rodinu a školu.“

Má futbal miesto aj v Ústave na výkon trestu?

„Nastúpil som raz v reprezentačnom výbere Ústavu na výkon trestu na turnaji v Česku, neskôr som hrával za ústav miniligu na umelke v Jakube pri Banskej Bystrici, ale nerobilo mi to dobre na kolená a na chrbát. Niečo sa šepkalo o vzniku reprezentácie zboru väzenskej justičnej stráže, dokonca aj s podporou SFZ v súvislosti s dresmi, ale nemám žiadne bližšie konkrétne informácie. Ak by ma niekto oslovil, rád pomôžem. Pre túto chvíľu to však nie je horúca téma.“

Ste spokojný s tým ako ste sa dokázali po úspešnej kariére zaradiť do bežného života?

„Najviac som spokojný, keď sme všetci zdraví. Moja rodina, priatelia, najbližší. Myslel som si, že budem robiť viac okolo futbalu, to sa nestalo, ale čo sa týka zamestnania, rodiny, štúdia – som spokojný. Aj Arny Šimonek to povedal. Keď futbalista skončí kariéru v 35 rokoch a príde na pohovor so životopisom bez zápisu o predošlom zamestnaní, je ťažké uspieť. Aj preto zopakujem čo som už povedal. Času je dosť, hráči by mali popri futbale študovať a myslieť na to, čo príde.“

Pôsobíte vyrovnane, z čoho pramení váš optimizmus a životná energia?

„Teším sa zo života. Teším sa na deti, teším sa až sa opäť roztočí kolotoč zápasov, teším sa na stretnutia s bývalými spoluhráčmi, v rámci zápasov Mufuzy na stretnutia s hercami, spevákmi, teším sa na stretnutia s Tomášom Medveďom a „stovkármi“. Myslím si, že čo sa týka koronavírusu ideme správnym smerom a náročné obdobie zvládneme. Som šťastný muž, venujem sa tomu, čomu sa v živote chcem venovať.“

„Počas kariéry som mal dvoch dvorných nahrávačov. Boli nimi Marián Strelec a Miro Sovič. Marián je v Banskej Bystrici, Miro je trochu ďalej v Košiciach, rád by som si pozrel ako sa má a čomu sa venuje – takže štafetu posúvam Mirovi Sovičovi.“

Dátum narodenia: 13.01.1973
Miesto narodenia: Veľký Krtíš
Post: útočník
Reprezentácia: 8 zápasov / 1 gól (1995 - 1997)  
Reprezentačný debut:     15.11.1995 v Košiciach v kvalifikačnom zápase Slovensko – Rumunsko 0:2.

ÚSPECHY:

Najlepší strelec slovenskej ligy: 1994/95 – 18 gólov, 1995/96 – 29 gólov
Člen Klubu ligových kanonierov (140 gólov)
Majster Slovenska: 1996/1997, 1997/1998 (1. FC Košice)
Víťaz Slovenského pohára: 2005 (Dukla Banská Bystrica)
Účasť v skupinovej fáze Lige majstrov 1997/1998 (1. FC Košice)

KLUBY:                               
Dukla Banská Bystrica 1991 – 1995
1. FC Košice 1995 – 1998
SK Genclerbirligi 1998 – 1999
1. FC Košice 1999 – 2000
FK Teplice 2000 – 2001
FK Drnovice 2001 – 2002
ETO Györ 2002 – 2003
Dukla Banská Bystrica 2003 – 2007
FC Nitra 2008 – 2009
SV Karlstetten/Neidling 2009 – 2010
Liptovská Štiavnica 2010
Spartak Vráble 2011
Liptovská Štiavnica 2011
MŠK Novohrad Lučenec 2012