KOŠICE (SFZ) – Ak by sme sa držali len čísiel, bola by to stať na mnoho, mnoho, mnoho riadkov. Počítajme: pri futbale bol takmer jeden celý ľudský život, presne 55 rokov, v osobnej vitríne má jednu zlatú medailu z olympiády (1980 v Moskve), dva majstrovské tituly na Slovensku, päť trofejí za zisk Slovenského pohára, dve za Čs. pohár... O každom jednom tomto úspechu by sa dalo hovoriť a písať naozaj veľa, preto už len jedno číslo: v piatok 10. decembra oslávil 85. narodeniny. Doktor Ján Michalko.

Debatovať s ním je ako naberať zo studene života. Tém, koľko len chcete. Ku každej vie, čo povedať, ako povedať a hlavne prečo to povedať. V takých diskusiách poslucháč cíti, že sa oplatí počúvať toho, kto hovorí, pretože stretnúť sa s „dokym“ bolo dozvedieť sa viac, naučiť sa lepšie, pochopiť hlbšie.

Priznám sa, že naše témy boli aj o deťoch, pretože s jeho dcérou Táňou sme sa zrážali na chodbách fakulty a tak sme mali aj druhý chodník z Košíc do Bratislavy, nielen ten futbalový. Obe dcéry, Táňa aj Martina, sa venovali krasokorčuľovaniu a obe pôsobili neskôr v Holday on Ice, syn Jano sa venoval voľnému štýlu, no vnuk Lukáš Ján nadviazal na dedkovu futbalovú minulosť. Takže ten medzi nami riadne vychodený futbalový chodník má ďalšiu brázdu. 

Mal rešpekt od Košíc po Prahu. Dnes sa to už vie, aj keď možno nie všade, že ho v českej metropole lámali za lekára do Sparty, neskôr za šéfa celej Dukly, on však na obe ponuky povedal nie, lebo... „Nedalo sa mi odísť z rodných Košíc, nie preto, že by som sa bál roboty, ale zodpovednosť voči mojim rodákom a tomu, čo sa na východe dialo a deje, ma nepustila. Nie, neľutujem,“ hoci ak by povedal áno vtedy či možno o pár rokov neskôr, keď ho volali do Bratislavy na centrálu, mohol byť generálnom. Takto je plukovníkom s obrovským kreditom. Mimochodom, je jediným slovenským lekárom s titulom „zaslúžilý letec."

Absolvoval lekársku fakultu UPJŠ, dvojročné postgraduálne štúdium v rámci košickej vojenskej nemocnice, bol vojenským lekárom v praxi stíhacieho pluku v Líně u Plzne a športovým v hokejovej Dukle/VSŽ Košice i futbalovej Lokomotíve, potom 1. FC aj pri národných tímoch, od mládeže po áčko, s výnimkou dvadsaťjednotky. 

Hral futbal v tíme VSS, bol zdatným atlétom (v roku 1956 získal v trojskoku akademický titul na Slovensku), hral basketbal, študoval a vzdelával sa každý deň. Pedant vo všetkom, na čo siahol. Uveríte, že navrhol a spolupodieľal sa na vypracovaní metodiky výberu slovenského kozmonauta? Aj preto bol členom vládnej delegácie pri štarte Ivana Bellu do vesmíru...

Tých futbalových funkcií mal na každý prst jednu, v nich sa stretal  so stovkami ľudí. Okrem iného kdesi tam sa našla ulička pre talentovaného futbalistu z Matejoviec, ktorý už hral mládežnícky futbal v Spišskej Novej vsi. Hej, práve Michalko pomohol narysovať veľkú hráčsku dráhu Jána Kozáka cez Lokomotívu do najvyšších poschodí čs. futbalu.

Vidíte, koľko tém na tomto priestore a o každej jednej by sa dalo písať zvlášť. Vzhľadom na dátum však zvýrazníme jeho 85. narodeniny. V plnom zdraví – „no, bolí ma bedrový kĺb, budem musieť na operáciu, ale inak som fit – si pripil v piatok 10. decembra v spoločnosti blízkych na ďalšie roky plodného života. Lebo pre „dokyho” Michalka má v 85-ke život stále krásne dúhové farby.

Pridávame sa aj my, Slovenský futbalový zväz praje jubilantovi ešte veľa sily a chuti. Živió, doktor!