BRATISLAVA (SFZ) – Utorok podvečer sa Slovensko rozlúčilo s Jozefom Venglošom, najväčšou futbalovou persónou našej krajiny.

Ešte raz na tomto svete došlo k prezentácii úcty, rešpektu, uznania a lásky naprieč niekoľkými generáciami. A to mnohí vzhľadom na pandemickú situáciu v štáte, ale aj citeľný chlad, ktorý museli predovšetkým tí skôr narodení vziať do úvahy, vzdali hold na poslednej ceste futbalovému velikánovi na diaľku.
Za iných okolností by bratislavské Krematórium bolo preplnené a od parkoviska k obradnej miestnosti by kráčali stovky nielen futbalových fanúšikov. V druhý februárový deň v chlade, prechádzajúcom do mrazu, zastupovali slovenských futbalových priaznivcov desiatky, pričom na bezprostrednej rozlúčke sa zúčastnili skutočne len najbližší – manželka Eva, synovia Jozef s manželkou Ivetou a Juraj...

Ostatní stáli vonku, počúvali slová rozlúčky cez reproduktor a na obrazovke si mali ešte raz možnosť pripomenúť usmiatu tvár svetobežníka, ktorý šíril  o Slovensku len to najlepšie. Bol potvrdením, že aj čo do veľkosti nie početný národ zrodí jedinca, presahujúceho obsahom svojej práce hranice krajiny. 

Záplava vencov mala odosielateľov z celého sveta – Austrália, Omán, Britské ostrovy, Praha... Za každým bol človek či ľudia, ktorých viazal k Jozefovi Venglošovi nielen rešpekt pred jeho poctivou robotou, ale aj úcta k jeho ľudskosti. Písané zbohom zaslali z Cypru Marios Lefkaritis, futbalový priateľ z najbližších, aj z Francúzska Michel Platini, z Nyonu sa vencom rozlúčil prezident UEFA Aleksander Čeferin.

Mal titul docenta a kredit profesora, bol futbalovým vedátorom a objavným novátorom. Predbehol dobu na začiatku svojej trénerskej kariéry v Austrálii, počas reprezentačného vrcholu v 70. a 80. rokoch minulého storočia, aj pri historicky významných dobrodružstvách v štruktúre Aston Villy, Fenerbahce Istanbul, Celticu Glasgow či JEF Ičihara. Všade, kde pôsobil, zanechal hlbokú stopu, vybrázdenú rovnakým spôsobom: pracovitosťou, znalosťou, korektnosťou, ľudskosťou. “On nepotreboval kričať, aj keď i to vedel, on nemusel nadávať, hoci nepochybne poznal aj také slová. Pán Vengloš určite ovládal aj vulgarizmy, ale taký noblesný človek aj tú najväčšiu špinavosť pomenuje trefne a bez hrubosti,“ ešte raz sa slovne poklonil jeho dlhoročný zverenec, potom spolupracovník i kolega a dlhoročný priateľ Ján Pivarník.

Majster Európy z roku 1976 stál pred dverami do Krematória v skupine iných, patriacich do niektorej z tých pracovne či ľudsky blízkych kategórií, ktorí sa prišli ešte raz stretnúť s človekom z najvzácnejších. Prezident SFZ Ján Kováčik, generálny sekretár SFZ Peter Palenčík, ich predchodcovia František Laurinec i Jozef Kliment, viceprezident SFZ Ivan Kozák, Ján Medviď, Dušan Kučera, Karol Belaník, Vladimír Wänke, Ladislav Hudec, Tomáš Medveď, Vladimír Weiss st., Dušan Tittel, Martin Obšitník, Andrej Porázik, zástupcovia fan klubu slovenskej reprezentácie a ďalší a ďalší.

Nad bratislavským Krematóriom sa v utorok už za tmy vznášal večný odkaz Jozefa Vengloša celému Slovensku, že aj cestou slušnosti je možné dokráčať k uznaniu a úspechu.
Nemusíme sľubovať, že nezabudneme, pretože na ľudí z tej málopčetnej skupiny bohato obdarených, sa nezabúda. Nikdy.