Tam kde je lopta, tam sú všetci. Aj tak to niekedy vyzerá na zápasoch tých najmenších hráčov. Lenže za chaotickým pohybom na ihrisku môžete vidieť aj veľa úsilia a emócií, a nie vždy len tých detských. Aj my sme boli v sobotu pozrieť na zápas prípravky, kde medzi sebou bojovali MTK Leopoldov a OŠK Križovany nad Dudváhom. Zápas skončil šťastnejšie pre domáci Leopoldov, ktorý zvíťazil 4:2. O úsilí, snahe a všetkom čo so sebou prináša trénovanie prípravky, nám porozprávali ich tréneri.

OŠK Križovany nad Dudváhom, Radovan Hutta

Ako by ste zhodnotili zápas s Leopoldovom?

Súper bol jednoznačne hravejší, je vidieť, že v Leopoldove sa pracuje s mládežou, ale mohli sme uhrať aj lepší výsledok. V druhom polčase sme mali šancu, kedy mohlo prísť k obratu za stavu 2:1. Najväčšou slabinu u súperov bol brankár, ale zvyšok mužstva bol veľmi dobre organizovaný. Nastúpili sme bez jedného obrancu a trochu ma sklamal stred zálohy aj obaja krajní hráči, na ktorých staviame.Viazla u nás kombinácia a hra sa stále ťahala do stredu. Vyzdvihol by som nášho brankára, ktorý chytal veľmi dobre. Čo sa týka chlapcov, myslím si, že sa zľakli fyzicky zdatnejšieho súpera, prestali hrať niektorí kľúčoví hráči. Hralo sa cez stred ihriska, nevyužívali sa krajné priestory, zbytočne sa nakopávali a zakopávali lopty. Keby som to mal porovnať s predchádzajúcimi zápasmi, posledné kolá sme podávali naozaj dobré výsledky, bolo vidieť, že chlapcov to nakoplo, ale teraz akoby sa zľakli a za stavu 2:1 sme zinkasovali zbytočné góly.

Čo všetko obnáša práca s deťmi a ako sa k nim snažíte pristupovať?

V  Križovanoch nemáme takú širokú  detskú základňu ako v iných obciach, najmä v okolí Trnavy. Každý rok sa nám mužstvo obmieňa, generačne starší chlapci odchádzajú, prichádzajú mladší, s ktorými vždy začíname pracovať od nuly. U nich nemôžeme očakávať výsledky, pretože sa na ihrisku ešte len hľadajú. Pri tréningu mi pomáha jeden z rodičov, ktorý je aj trénerom za A-mužstvo. Je to pán Miroslav Horvatovič, ktorý je bývalý ligový hráč. Pri tréningu sa snažíme odčleniť menších hráčov od tých väčších, vytvoríme im vlastnú skupinu, ktorej sa venuje jeden z nás, druhý sa venuje starším hráčom, potom ich spojíme a takto fungujeme rok za rokom, pretože si postupne musíme vychovávať hráčov a následne ich posúvať ďalej. Celú našu prácu sa snažíme stavať na hravosti, metodickosti, veľmi veľa si nacvičujeme prácu s loptou, rôzne herné situácie, snažíme sa trénovať kombinácie a hlavne sa snažím aby to fungovalo na princípe deti a ich rodičia. Mojím zámerom je  čo najviac zainteresovať aj rodičov, aby deti cítili podporu a aby ich to motivovalo. Po zápase robíme vždy stretnutia pre rodičov s deťmi, myslím si, že veľa klubov to robí rovnako.

Napriek tomu, že ste zápas prehrávali, ste počas stretnutia pôsobili pokojne, podporovali ste hráčov v hre, zazneli aj slová ako „nevadí, že ste dostali gól, bojujeme ďalej“. Stáva sa vám, že je niekedy potrebné zvýšiť hlas?

Áno, tomu sa nevyhnete. Futbal, to sú emócie a keď to s tými deťmi myslíte vážne a oni majú voči vám rešpekt, tak sa to snažíte niekedy tónom hlasu zvýrazniť. Aby vaše slová nabrali na vážnosti. Keď urobia chybu, je potrebné zvýšiť trochu hlas a poukázať na ňu. Ale samozrejme všetko s mierou.

Prečo ste sa rozhodli práve pre trénovanie detí?

Odmalička som vyrastal pri futbale a istý čas svojej mládežníckej kariéry som hrával futbal aj vrcholovo, kde som dosiahol pomerne dobré výsledky. Keď som vyrástol a zamestnal sa, vznikli aj iné priority ako futbal a momentálne som sa k nemu vrátil touto cestou, s tým, že na tej detskej úrovni je to také čisté. U tých starších detí je už futbal aj na silovejšej úrovni, avšak u tých najmenších je to ešte hravé a pre mňa aj viac zaujímavé. Keď vidíte, že to prináša výsledky, že deti chcú a aj rodičia chodia povzbudzovať, má to pre mňa veľký význam.

Spomínali ste, že futbal je o emóciách. Keď váš brankár nechytil posledný pokutový kop, plakal až do konca zápasu. Je pre vás takáto detská emócia zadosťučinením a signálom, že to robíte dobre?

Mne sa to veľmi páči, vidím tam oduševnenie z ich strany, ako to celé prežívajú. Takéto emócie sú dobrým znakom, pretože je vidieť ako sa futbalu naplno venujú a oddávajú. Emócie u detí sa väčšinou dostavia, keď urobia chybu, alebo aj keď dosiahnu úspech. Napríklad spomeniem hráča, ktorý dal pri troch zápasoch gól a vždy bol tak dojatý, že sa rozplakal. Dobehol za čiaru a plakal. A to sú situácie, kedy aj nám dospelým príde trošku clivo. Ja som rád, že deti sa venujú nejakému športu, že sa hýbu, tvoria skupinu, tím, spolu sa radujú, oslavujú a smútia a toto je našim cieľom, ktorý chceme dosiahnuť.

MTK Leopoldov, Ivan Hegedüš

Máte za sebou výhru s Križovanmi nad Dudváhom, Malženicami, Siladicami, remizovali ste so silnými súpermi ako Voderady, Cífer, ako by ste zhodnotili vaše výkony?

Čo sa týka hernej stránky, veľmi dobre. Chlapci bojujú  a je vidieť, že na sebe pracujú. Mali sme trošku hluché obdobie, júl, august, kedy sa chodilo aj na dovolenky a boli prázdniny, takže sa tak svedomito netrénovalo ako teraz. Je vidieť, že chlapci sa dostávajú do lepšieho tempa, hlavne výsledky týchto posledných zápasov to dokazujú. Uhrali sme remízy, teraz máme za sebou tretiu výhru po sebe, takže ťaháme veľmi dobrú šnúru. Máme trošku slabšiu stránku v brankárovi, ale aj na tom sa pracuje.

Čo je pre vás ako pre trénera najdôležitejšie pri zápasoch a celkovo pri trénovaní?

Pre mňa je dôležité aby si to chalani pri každom zápase na ihrisku maximálne užili, zabávali sa a aby hrali s chuťou. U prípravky nie sú dôležité výsledky, ale skôr motivácia detí. Ja by som u nich hlavne chcel vidieť viacej hravosti, viacej herných situácií, ktoré by boli čoraz kvalitnejšie a aby sa viacej zlepšovali po technickej stránke. Bývajú aj zápasy, ktoré hráme veľmi dobre a prehráme, ale človeka to tak nebolí, keď vidí, že chalani odviedli na ihrisku kus roboty. Pre mňa je najväčšia odmena, keď vidím, že chlapci hrajú lepšie futbal. V konečnom dôsledku body nie sú až tak dôležité, to je už len ovocie, ktoré príde po dobre odohranom zápase.

Predstavujú pre vás rodičia oporu? Snažia sa byť nápomocní?

Určite áno. Ja mám šťastie, že s niektorými chlapcami som už štyri roky, takže sa poznám aj s rodičmi a skutočne mi veľmi pomáhajú. To znamená, že prakticky s nami predseda klubu nemá starosti, pretože rodičia na zápasy chodia autami, zvyknú darovať do klubu 2% a je to vidieť, že chodíme aj pekne oblečení, takže oporu v nich jednoznačne mám. Napríklad sa stáva aj to, že keď som pracovne vyťažený, pretože mám náročnejšie povolanie, zastúpi ma niektorý z rodičov, nemám okolo toho žiadne starosti. Za ich pomoc som veľmi vďačný.

Trénovali ste niekedy mužov, teraz trénujete deti. Prečo ste sa tak rozhodli a čo sa vám trénuje lepšie?

Od roku 2001 som trénoval štyri sezóny mužov, potom som prešiel do dorastu, s ktorým sme postúpili až do štvrtej ligy. Veľa chlapcov z tejto garnitúry hráva aj teraz. Potom som šiel naspäť k mužom a od mužov som skončil v prípravke. Podľa mňa je to dobrá robota, je to také vďačnejšie. Keď to vezmem aj z toho pohľadu ako dnes mnohí starší chlapci, alebo muži berú futbal, hrávajú ho skôr rekreačne , tak sa v tomto smere môžem viac spoľahnúť na tie menšie deti. Ja osobne mám motiváciu vychovať týchto hráčov, keď aj len traja by skončili u mužov, aj tak je tam vidieť kus roboty.

Sú pre vás odmenou dobré výsledky, ktoré chlapci dosahujú?

Samozrejme, veľmi ma hlavne teší výsledok dosiahnutý vo Voderadoch. Tam sme boli v oklieštenej zostave, kopec chlapcov bolo chorých a  chalani tam na ihrisku nechali ozaj srdiečko. A prakticky od Voderád sme sa do toho opreli, dosahujú sa viditeľne lepšie výsledky. Teraz nás síce čaká ťažký zápas v Hrnčiarovciach nad Parnou, ale pokiaľ chlapci budú bojovať ako doteraz a budú chcieť vyhrať, tak by to pre nás nemal byť problém.