Vyhlasovanie najlepších športovcov mesta Prešov za ten-ktorý rok je veru už poriadne dlho súčasťou kalendára podujatí organizovaných miestnou radnicou. My, ktorí fandíme najmasovejšiemu kolektívnemu športu, si môžeme povedať, že akcia má každoročne už od svojich úvodných chvíľ futbalovú „stopu“ - a to vďaka moderátorovi Marcelovi Merčiakovi, pre ktorého je „kopaná“ už od jeho žurnalistických začiatkov srdcovou záležitosťou. Avšak, nie o ňom budú nasledujúce riadky, tie budú patriť inej osobnosti.

Rodený Prešovčan totiž začínal svoju žurnalistickú kariéru na starom futbalovom štadióne na Čapajevovej ulici v časoch, keď bol v tom čase prezidentom najstaršieho futbalového klubu na Slovensku Vladimír Varga - známa to osobnosť sveta zelených trávnikov nielen doma, no tiež za hranicami Slovenska (na fotografii vľavo). Na slávnosti konanej 20. februára 2025 v budove Čierneho orla bol uvedený do Siene slávy prešovského športu. Celkom zaslúžene.

V. Vargu poznáme z minulosti tiež ako športového riaditeľa či tajomníka Tatrana, prvým mužom „zeleno-bielych“ bol v rokoch 1992 až 1998. Známe je tiež jeho päťročné pôsobenie v Slovane Bratislava. Osobitnú kapitolu svojej „profikariéry“ odštartoval v roku 2003, kedy sa stal licenčným agentom SFZ. Minulý rok bol podľa Zákona č. 440/2015 Z.z. o športe zaregistrovaný ako športový odborník.

Na úspechy prešovského futbalu pod jeho vedením spomínajú mnohí fanúšikovia doteraz. Najmä, na tie medzinárodné. Na rok 1978 a víťazstvo v 7. skupine Intertoto Cup-u, v ktorej sa vtedy Tatran stretol s mužstvami zvučných mien - Young Boys Bern (Švajčiarsko), Wiener SC (Rakúsko), Esbjerg (Dánsko).

Rovnako na triumf v Stredoeurópskom pohári 1981, v ktorom Šarišania nechali za sebou Calcio Como (Taliansko), NK Záhreb (Juhoslávia) a Csepel SC Budapešť (Maďarsko).

Na okamihy, keď hráči v roku 1992 dvíhali nad hlavy Slovenský pohár po úspešnom finálovom výsledku 2:0 s Lokomotívou Košice. A nakoniec na účinkovanie v PVP 1994/95, v ktorom „FCT“ prešiel cez írsky FC Bangor, škótsky Dundee United a zastavil ho až neskorší víťaz súťaže španielsky Real Zaragoza.

 Všetky tieto míľniky prešovského futbalu sledovali nielen fanúšikovia bývajúci v meste, či na jeho sídliskách alebo prímestských častiach, no zaujímali sa o ne aj fanúšikovia „koženej“ o okolitých obcí. Tatran im nebol cudzí, mnohí chodili sledovať jeho zápasy naživo do hľadiska štadióna. A aká bola spätná väzba? Existovalo nejaké prepojenie, medzi prvoligovým (či niekedy druholigovým) klubom s bohatou tradíciu a dedinskými klubmi? Nechajme rozprávať V. Vargu a dozvieme sa, že obidva „subjekty“ boli akoby spojené nádoby...

 „Snáď na úvod, pre objasnenie uvediem, že v mojej osobnej terminológii označujem futbal na dedinách ako masový, futbal na úrovni najvyšších líg ako výkonnostný. Spoluprácu medzi obidvoma som pravidelne zabezpečoval a aj s odstupom času ju hodnotím ako veľmi dobrú a prospešnú pre obidve strany. Samozrejme, že ubehnuté roky niektoré názory mohli pozmeniť. Konkrétne mám na mysli dlhoročnú tradíciu jesenných a jarných priateľských zápasov medzi výberom ObFZ Prešov a A mužstvom Tatrana. Tieto stretnutia, hoci boli nesúťažné, mali dobrú úroveň a aj početnú divácku kulisu, lebo cestu do hľadiska si vtedy našli aj tí fanúšikovia, ktorých obec práve nemala zastúpenie na trávniku. Bolo to proste nie každodenné predstavenie, taká oslava futbalu v inom formáte. V každom takomto meraní síl sme si vytipovali, hráča, hráčov, ktorí nás upútali a ponúkli im pôsobenie na začiatok v našom B tíme, ktorý hral krajské majstrovstvá. Za všetkých spomeniem dvoch, ktorí sa neskôr dostali aj do ´áčka´, Jána Harničára a predovšetkým Bartolomeja Juraška. Obaja sa neskôr uplatnili aj vo federálnej lige. Tieto skutočnosti predstavovali aj určitý impulz pre hráčov z dedinských klubov, aby začali intenzívnejšie trénovať, dodržiavať životosprávu, navštevovať ligové zápasy Tatrana...“

 V. Varga hovoril aj o možnostiach na výkonnostný rast zamierený na futbalové nádeje z okolitých obcí... „Keď sme robili výber (nie nábor) 8 až 10-ročných hráčov do našich prípraviek, záujem bol veľký. Spred štadióna vyrazil autobus na jeden smer, aby priviezol chlapcov na zraz. Skupina trénerov, ktorí viedli mládežnícke mužstvá počas letných prázdnin, sa testovaniu týchto mladíkov venovala týždeň až desať dní, čo zaručovalo kvalitný výber. Títo hráči neskôr v našich mládežníckych mužstvách napredovali. Spoločné úsilie prinieslo ovocie v 80-tych a hlavne 90-tych rokoch, majstrovským titulom a úspešnou obhajobou v kategóriách U19 a U17, víťazstvami v regionálnej lige žiakov, nomináciami a aj presadením sa niektorých jednotlivcov v mládežníckych reprezentačných výberoch Slovenska.“

 V. Varga sa zmienil aj o tom, ako fungovala úspešná spolupráca s klubmi z niektorých menších miest východného Slovenska. „V nich boli kvalitné kluby, ktoré vo väčšine prípadov slušne pracovali aj s mládežou, takže talentov mali pomerne dosť. Existovali s nimi dobré vzťahy, na základe dohôd a zmlúv o spolupráci sme odtiaľ získavali talentovaných hráčov. Hodno spomenúť tých, ktorí skutočne vyčnievali. Prím hral Stropkov, z Tesly k nám postupne prišli Vladimír Gombár, Marián Prusák, Jozef Kožlej a ďalší. Zo Svitu zas Milan Jambor, z Trebišova Róbert Kočiš, z Vranova na Topľou Jaroslav Kentoš. Vyzdvihnúť je treba aj spoluprácu FK Odeva Lipany. Mnohí naši mladí hráči, ktorí vyšli z ligového dorastu, tam odchádzali na hosťovanie. Dostali viac možností hrať zápasy, než by ich mali v Tatrane, ktorý bol nabitý kvalitnými ligistami. To prinieslo benefity obom stranám. Do Lipian tiež odchádzali aj končiaci hráči, našli tam priestor ešte niečo dokázať na ihrisku a často následne zbierali skúsenosti na začiatku trénerskej kariéry.“

 Na všetky tieto skutočnosti by podľa nášho spolubesedníka bolo treba nadviazať. Veľkú príležitosť vidí po tom, čo bude daný do užívania nový štadión, ktorý by mohol byť motiváciu nie iba pre mladých hráčov vyrastajúcich v Prešove, no aj v priľahlých regiónoch. „Samozrejme, že to všetko je hudba budúcnosti, no ja som presvedčený, že veľmi blízkej, lebo verím, že už od leta 2025 bude FC Tatran Prešov pôsobiť v najvyššej futbalovej súťaži NIKÉ liga. Myslím si, že nielen ja, ale mnohí, ba povedal by som tisícky ľudí, sa na toto obdobie veľmi tešia,“ vyslovil optimistickú prognózu. 

 A na záver, Merčiakom sme začali, Merčiakom aj skončíme... „Vladimír Varga patril medzi tých ľudí v slovenskom futbale, na ktorých názore záležalo. Ako tajomník a neskôr prezident klubu mal mimoriadne skúsenosti s prostredím v česko-slovenskej lige, ktoré vedel uplatniť v prospech Tatrana. Snažil sa stavať život v klube na korektných vzťahoch. Zavedením futbalových tried v druhej polovici 70-tych rokov pomohol skvalitniť prácu s mládežou. Mne osobne vždy imponoval pokojom, distingvovanosťou, džentlemenstvom, profesionalitou, schopnosťou počúvať i argumentovať. Futbalový klub preňho neznamenal len A-mužstvo a snahu vyhrať v nedeľu najbližší zápas. V mojich očiach naďalej zostáva najlepším prezidentom Tatrana Prešov,” dodal M. Merčiak.

 Ján MIROĽA 

FOTOGALÉRIA ZO SLÁVNOSTNÉHO PODUJATIA ... kliknite tu