Gyulay: Vraví sa, že športovci umierajú dvakrát. Verím, že je to tak

Onedlho 58-ročný rodák z maďarského Vácu (nar. 12. septembra 1964) ZSOLT GYULAY je od 28. januára tohto roku novým prezidentom Maďarského olympijského výboru (MOB).

Veľké meno si získal už dávno ako mimoriadne úspešný rýchlostný kanoista.

Veľmi úspešnú kariéru má za sebou i v riadiacich funkciách v športe aj v biznise. Už od roku 2010 je predsedom a výkonným riaditeľom spoločnosti Hungaroring Sport, ktorá zabezpečuje všetko súvisiace s týmto motoristickým okruhom aj s pretekmi F1, ktoré sa na ňom konajú už od roku 1986.

Dlhší čas bol marketingový riaditeľ firmy na výrobu plaveckých a športových potrieb Arena pre strednú Európu, pričom vtedy sídlil na Slovensku. Ale viedol napríklad aj známy športový klub Újpest FC, či maďarskú organizáciu Tobacco Trading Nonprofit.

Vieme, že vás spájali dobré vzťahy s vaším veľkým súperom a naším prvým kajakárskym majstrom sveta Attilom Szabóm. Navzájom ste si boli na svadbách. Pred našou debatou vás nechával pozdraviť, takisto ako náš bývalý reprezentačný tréner Pavel Blaho. Ten vravel, že pretekári zo Slovenska istý čas chodievali trénovať spolu s vami do Budapešti...

Pri športe človek získa veľa priateľov. S Attilom sme si v minulosti boli blízki. Ako pretekár bol viackrát v Maďarsku, ale v čase môjho neskoršieho pracovného pobytu v Komárne som pracoval so Štefanom Viszlayom a Attila bol vyťažený svojou prácou. V posledných rokoch sme sa spolu nestretávali, ale mám naňho veľmi pekné spomienky.

Získali ste štyri olympijské medaily, z toho dve zlaté. Szabó bol majster sveta v K1 na neolympijskej trati 10 km, ale na OH 1988 v Soule, kde ste vy suverénne zvíťazili v K1 na 500 m a boli ste aj členom zlatého štvorkajaka, on skončil „len“ šiesty na päťstovke a siedmy na kilometri. V Barcelone 1992 potom bol so štvorkajakom tesne štvrtý. Čo mu podľa vášho názoru chýbalo, aby získal olympijskú medailu?

Attila by si bez tieňa pochybností zaslúžil olympijské pódium. Ak by bol členom maďarského reprezentačného tímu, mohol získal medailu na OH v štvorkajaku, pretože bol vynikajúci kajakár. Ale hoci olympijský kov nezískal, mal peknú kariéru.

Máte blízky vzťah k Slovensku. Spoločne s naším bývalým kajakárom Štefanom Viszlayom z Komárne ste rozbiehali veľké podnikanie firmy Arena na Slovensku. V Komárne ste vtedy mali aj trvalý pobyt. Hovorili ste v tom čase aj po slovensky?

Štefan Viszlay je môj naozaj dobrý priateľ. V minulosti sme veľa spolupracovali nielen v Komárne, ale aj v Bratislave a v Košiciach. Zo slovenčiny som v tom čase dosť veľa rozumel. A dodnes si z nej pamätám najdôležitejšie slová, ktoré sa vzťahujú k športovému oblečeniu.

V tom čase ste žili v Komárne a v rozhovore pre denník Pravda ste hovorili, že tam je pre vodákov veľmi sympatické prostredie. Videli ste však aj to, že tamojšie tréningové podmienky nie sú zďaleka ideálne, veď tam nie je regulárna trať a trénuje sa na rieke. V Maďarsku ste na tom ďaleko lepšie a v tomto športe predstavujete tradičnú svetovú veľmoc. V čom je podľa vás tajomstvo toho, že Slováci, a obzvlášť Komárňania, aj z horších podmienok už veľa rokov patria do svetovej špičky?

Kajakárske zariadenia v Komárne v tom čase boli dobré. Lodenica bola naozaj pekná a tréningové možnosti znamenité. Niekoľkokrát som mal možnosť tam pádlovať.

Na kvalitný tréning nie je nevyhnutné mať fixnú trať. Tréning slovenských kajakárov vychádzal z maďarského programu, ktorý poskytoval solídny základ úspechu. Samozrejme, k tomu potrebujete tvrdo pracovať – a oni tvrdo pracovali.

Čo si myslíte o našom historicky najúspešnejšom kajakárovi Erikovi Vlčekovi? Až šesťkrát štartoval na olympijských hrách, získal štyri olympijské medaily, je desaťnásobný svetový šampión a ešte aj v štyridsiatke má vysoké ambície.

Hoci už roky nesúťažím, dodnes sledujem kanoistické súťaže a výsledky veľkých podujatí. Erikove úspechy ma neprekvapujú, pretože od detstva tvrdo trénoval. Na jednej strane mu závidím takú dlhú kariéru.

Ale na druhej strane si myslím, že čím neskôr sa rozlúči, tým ťažší bude jeho prechod do normálneho života. Mám s tým vlastnú skúsenosť. Ale viem, že si s tým poradí. Nie je jednoduché opustiť súťažný šport, ale športovci musia zostať pri zemi v každom roku ich života.

Významné postavenie v maďarskom športe postupne získal bývalý slovenský reprezentant vo vodnom póle, pôvodne tiež Komárňan Štefan/István Gergely. Za Slovensko hral na OH 2000 v Sydney, ale potom reflektoval na maďarskú ponuku a zmenil občianstvo. S tímom Maďarska získal zlato na MS 2003, aj na OH 2004 a 2008. Už niekoľko rokov je prezidentom Honvédu Budapešť – klubu, za ktorý ste v minulosti súťažili. Stretávate sa?

S Istvánom Gergelyom mám výborný vzťah. Považujem ho za veľkého profesionála. Honvéd je jeden z najdôležitejších športových klubov v Budapešti. Ja som členom jeho výkonnej rady. István manažuje tento tradičný klub perfektne.

V januári tohto roku ste sa stali prezidentom Maďarského olympijského výboru (MOB), predtým ste v MOB pôsobili ako viceprezident. Vo voľbách ste dostali 34 zo 48 hlasov. Čo je v tejto funkcii vaša hlavná výzva?

Som naozaj rád, že som dostal takú silnú podporu členov MOB. Úspech lídrov nášho národného olympijského výboru sa meria výsledkami na olympijských hrách. Úspechy na OH 2024 v Paríži a na ZOH 2026 v Miláne a Cortine d´Ampezzo sú pre nás veľmi dôležité. Najväčšou výzvou je dosiahnuť skvelé výsledky na olympiádach a podporovať našu športovú mládež, aby si počínala tak dobre ako na EYOF v Banskej Bystrici.

Maďarská vláda pre niekoľkými rokmi spustila program štátnej podpory 800 najlepších trénerov, aby zostali pôsobiť doma. Pri jeho spustení sa uvádzalo, že 800 trénerov bude na tento účel od štátu poberať plat 3000 eur mesačne. Tento program stále funguje?

Tento program pre vynikajúcich trénerov znamenal skvelú inováciu na zlepšenie situácie po 90. rokoch minulého storočia a začiatku milénia, ktorá bola hrozná. Jej výsledkom bolo, že mnohí tréneri odišli pôsobiť do zahraničia. Spustenie tohto programu spôsobilo ich návrat, pretože vďaka prostriedkom od vlády doma dostávajú zaslúžený a dôstojný plat.

Maďarsko je známe aj systémom olympijskej renty (Olympic Annuity). Koho sa týka a ako funguje?

Sme hrdí, že systém olympijskej renty dnes funguje férovejšie, než v minulosti. Každý olympijský medailista po dovŕšení veku 35 rokov dostáva ročnú rentu, ktorej výška je odvodená od získaných medailí. Výrazne to prispieva k finančnej stabilite a k zabezpečeniu našich olympijských medailistov. Renta sa týka výlučne olympijských medailistov, nie medailistov z majstrovstiev sveta či Európy. Vypláca ju maďarská vláda. Nejde o veľkú položku štátneho rozpočtu, ale táto renta ukazuje, ako veľmi si ceníme našich úspešných olympionikov.

Športu znalí ľudia u nás na Slovensku a aj predtým v Československu si vždy so závisťou všímali, aké významné spoločenské postavenie a reputáciu majú v Maďarsku špičkoví športovci krajiny. Platí to ešte aj dnes, alebo sa v poslednom čase v Maďarsku niečo zmenilo vo vnímaní hodnoty športových úspechov?

Život aj spoločnosť sa priebežne menia a skutočné hodnoty sú spochybňované, všetci s tým máme skúsenosť. Niekto môže povedať, že v dnešnom svete je kríza hodnôt. Našťastie, v Maďarsku sa rešpekt prejavovaný olympijským medailistom a špičkovým trénerom nezmenil. Dokonca sa staráme aj o našich starších olympijských šampiónov.

Maďarskí fanúšikovia stoja plece pri pleci pri každom vystúpení našich reprezentačných tímov. A pred každými olympijskými hrami zažívame veľké vzrušenie verejnosti, čo je fantastické pre celý tím.

Maďarsko je vo viacerých letných športoch - rýchlostná kanoistika, plávanie, vodné pólo, šerm, ale aj zápasenie, vzpieranie, predtým gymnastika - tradične svetová športová veľmoc. Je podstatne úspešnejšie, než by zodpovedalo veľkosti desaťmiliónovej krajiny. V čom je tajomstvo vašich športových úspechov?

Maďarsko je členom olympijskej rodiny od samého začiatku. Jeden zo zakladateľov Maďarského olympijského výboru Ferenc Kemény bol aj spoluzakladateľom Medzinárodného olympijského výboru, ktorý v roku 1894 rozhodol o obnovení antických Olympijských hier.

Olympizmus a šport teda majú v Maďarsku hlboké korene, čo je dôležité pre dušu národa. Počas predošlých viac než sto rokov bolo pre Maďarsko naozaj dôležité ukázať, akí výnimoční sme v športe. Tradícia, tvrdá práca trénerov a každodenná telesná výchova významne prispievajú k úspechom.

A nemôžeme zabudnúť na to, že v posledných 12 rokoch sa maďarská vláda o šport stará ako o strategický sektor: to znamená budovanie športových hál, štadiónov a ďalších športovísk, dobrá starostlivosť o trénerov a podobne.

Tento rok pre dosiahnutie vekového limitu 80 rokov vyprší riadne členstvo v Medzinárodnom olympijskom výbore bývalému dlhoročnému prezidentovi MOV Pálovi Schmittovi. Budete maďarským kandidátom na prijatie za člena MOV?

Nie je automaticky zaručené, že po Pálovi Schmittovi sa členom MOV stane Maďar. Pre mňa by členstvo v MOV znamenalo veľkú poctu. Ak sa naskytne šanca, rád by som ju využil.

Budapešť sa uchádzala o možnosť usporiadať olympijské hry v roku 2024, ale celý projekt vzbudil v maďarskej verejnosti veľmi negatívne reakcie a napokon bol predčasne zastavený. Otázka pre šéfa NOV Maďarska – je myšlienka ďalšej olympijskej kandidatúry témou blízkej budúcnosti, alebo je momentálne mŕtva?

Národný olympijský výbor vždy musí mať ambície hostiť multišportové podujatie. To platí aj pre nás. Maďarskej vláde stále hovoríme, že ak sa objaví príležitosť, chceme kandidovať.

Keď ste končili pretekársku kariéru, boli ste s ňou úplne spokojný? Alebo vám v nej niečo chýbalo?

Presne viem, koľkokrát som ešte mohol získať olympijské zlato a ako blízko som k tomu bol. Ale hoci sa to nestalo, nemôžem byť v žiadnom prípade nespokojný. Keď som sa lúčil, vedel som, že pre úspech som v tréningoch aj mimo nich urobil maximum. A som hrdý na to, čo som dosiahol.

Aké to bolo, keď ste ukončili kariéru a pokúšali ste sa zaradiť do normálneho života?

Prvé kroky boli ťažké. Tri až štyri roky som sa cítil mizerne. Chýbalo mi jazdenie na kajaku, tréningy, úspechy a dobrá partia. Zvykne sa hovoriť, že športovci umierajú dvakrát – raz, keď končia kariéru a druhý raz, keď sa ich život naozaj končí. Verím, že to je naozaj tak.

Boli ste šéf motoristického športu v Maďarsku a ste stále predseda a výkonný riaditeľ spoločnosti Hungaroring Sport. To je dosť ďaleko od kanoistiky. Ako došlo k tomu, že už dvanásť rokov šéfujete firme, ktorá prevádzkuje okruh F1 a organizuje Grand Prix Maďarska?

Moja práca nemá veľa spoločné so samotným motoristickým športom. Manažujem ekonomické aktivity štátom riadenej spoločnosti. V súvislosti s Hungaroringom sa reálne venujem biznisu, nie športovým záležitostiam. Riadim operačné a manažérske záležitosti najväčšieho športového zariadenia v Maďarsku. Samozrejme, pozriem si aj preteky a nielen preto, že musím. Majstrovstvá sveta F1 sú naozaj vzrušujúce.

Na EYOF v Banskej Bystrici ste boli prítomný len veľmi krátko, pretože ďalší týždeň sa na Hungaroringu jazdila Grand Prix Maďarska. Tá sa jazdí už od roku 1986, teda ešte od komunistickej éry. Čo znamená toto podujatie pre krajinu?

Pre Maďarsko je veľmi dôležité a špeciálne hostiť jedny z pretekov takého prestížneho seriálu, aký predstavujú majstrovstvá sveta Formuly 1. Hungaroring je od roku 1986 pevnou súčasťou medzinárodného kalendára a je dnes druhým najtradičnejším dejiskom pretekov F1 po Monze. A to bez ohľadu na politiku a zmeny našich vlád. Na pretekoch sa zhromažďuje množstvo divákov.

V tomto roku sme utvorili rekord. Počas štyroch dní na Hungaroring prišlo 290-tisíc divákov. Náš súčasný kontrakt je platný do roku 2027, ale dúfame, že súčasťou tohto globálneho „cirkusu“ budeme ešte aj dlho po tom.

V maďarskom Győri sme mohli zažiť letný EYOF v roku 2017. Primátorom mesta bol vtedy olympijský víťaz v gymnastike Zsolt Borkai. Banská Bystrica nemá zďaleka také športové vybavenie ako Győr, ale veľmi sa snažila. Vy ste na EYOF strávili len krátky čas, ale nejaké dojmy ste stihli nadobudnúť. Aké boli?

Verte či nie, Banskú Bystricu som po prvý raz navštívil kedysi dávno, keď sme cez ňu cestovali na lyžovačku na Chopok. Milujem Banskú Bystricu. Hoci som na tomto EYOF strávil len krátky čas, navštívil som takmer všetky športoviská. Videl som veľmi dobre organizované podujatie. Mladí športovci z Európy, pre väčšinu ktorých to bola prvá veľká medzinárodná súťaž, tam dostali výbornú príležitosť a prežili skvelý čas. Festival bol jednoducho úžasný.

Text publikujeme v spolupráci so Slovenským olympijským a športovým výborom a vyšiel aj na portáli olympic.sk. Autor rozhovoru je športový publicista a mediálny riaditeľ SOŠV.