Hronský: Bijú nás aj Rakúšania a pre Čechov nie sme partneri. Zmeníme to len prácou s mladými

Vo volejbale sa pohybuje už vyše tri desaťročia. EDUARD HRONSKÝ pôsobí momentálne ako športový riaditeľ VKP FTVŠ UK Bratislava. V rozhovore pre Sportnet hovoril o práci v klube a ponúkol aj svoj pohľad na stav slovenského volejbalu.

Patríte k najskúsenejším volejbalovým manažérom na Slovensku. Kam sa posunula práca v tejto pozícii? Čo je pre vás jednoduchšie, čo zložitejšie, než napríklad pred 20-25-timi rokmi?

Vo volejbale pôsobím už 32 rokov. Som stará škola, nepracujem s počítačom, telefón používam len na SMS a na telefonovanie. Toto sú všetko moje neduhy, ktoré sú s tým spojené, ale chcem si ich v rámci môjho životného štýlu zachovať.

Rád sa s ľuďmi rozprávam, rád sa im dívam z očí do očí. Nerád riešim veci cez telefón, počítač, maily a podobné záležitosti a tým si komplikujem manažérsku prácu.

VKP je tradičná volejbalová značka. V roku 2020 sa klub vrátil do Bratislavy a rok neskôr mal premiéru aj ženský tím, takže v súčasnosti ste jediný klub, ktorý má v najvyššej súťaži ženy aj mužov. Ako sa vám to darí utiahnuť? Neľutujete ešte, že ste si na seba vzali príliš veľké sústo?

Možno by som to takto momentálne nenazval. Aj v rámci slovenského volejbalu si myslím, že väčšiu perspektívu má ženská časť, aj čo sa týka reprezentácie, mládeže. Volejbal je populárnejší u dievčat ako u chlapcov, je to veľmi komplikované. Na jedného chlapca sa hlási desať dievčat.

Ženský volejbal má niečo do seba. Z tohto pohľadu sme radi, že môžeme mať obe zložky. Pokiaľ sa nedostanú mužské volejbalové prvky do ženského, tak ženský sa nikam neposunie.

Je výborné, keď môžu trénovať chlapi so ženami. Tréneri môžu použiť chlapov na servis, aby podávali na ženy, ktoré neskôr budú mať vďaka tomu lepší príjem. Je veľa herných situácii, ktoré sa dajú využiť, v mládeži je to tiež perfektné.

Ako sa vám pozdáva pôsobenie oboch tímov v aktuálnej sezóne?

Najskôr poviem zopár slov k ženám, tie majú stúpajúci trend. Práca družstva sa mi veľmi páči. Tréner Bernáth tomu rozumie, ma dobrý vzťah s dievčatami a ony ho akceptujú. Aj manažérsky to tam funguje, som spokojný.

Trochu sme sa aj posilnili. Muži mali veľmi slabý začiatok a neskôr sa rozbehli. Bohužiaľ, ako to v športe býva, zranenie kapitána a nahrávača Zaťka prišlo v najnevhodnejšiu chvíľu, ale je to na nich, aby ukázali sami sebe a okoliu, že vedia hrať volejbal, aj keď zrovna nesvieti slnko.

Plánujete v budúcej sezóne aj účasť v európskom pohári?

Chceli by sme. Som v tom trošku skeptik, nefandím príliš Európskej volejbalovej konfederácii CEV, lebo si myslím, že volejbal len využíva a nič mu nedáva. V každom prípade chceme, aby ženy hrali akýkoľvek európsky pohár. Muži ešte nie.

Ako ste vnímali obdobie, keď sa klub odsťahoval z Bratislavy a pôsobil v Myjave, Komárne či Nitre? Hodnotíte to spätne ako dobrý krok?

Niečo je dobrý krok a niečo bol nevyhnutný krok. V určitom čase prestal byť o volejbal v Bratislave záujem, neboli sme schopní nájsť reklamných partnerov. Povedali sme si, že treba vycestovať.

Boli z toho dva roky v Myjave, dva roky v Komárne a dva alebo tri roky v Nitre. Každé to obdobie prinieslo plusy a mínusy. V Nitre a v Komárne sme získali tituly.

Museli sme cestovať, niekde sa bratislavskí hráči páčili, niekde nie. Ale najväčšie mínus bolo, že Bratislava prišla o volejbal.

Kde to fungovalo najlepšie a kde nie celkom?

Veľký boom sme zažili v Komárne, aj čo sa týka ľudí, ktorí tam volejbalu fandili. Myjava bola skôr počiatočný krok. Aj v Nitre bol volejbalový boom, ale bolo tam okolo fungovania aj veľa neduhov. Z volejbalovej stránky bolo Komárno určite najlepšie.

Ak môžete prezradiť, s akým rozpočtom pracuje klub, keď to porovnáte s podmienkami, aké majú napríklad v susedných krajinách?

Je to absolútne neporovnateľné, my sme úplne v plienkach, respektíve sami sme sa do plienok dostali. Maďarské, české alebo poľské kluby pracujú s celkom odlišným rozpočtom, sú niekde úplne inde. Myslím, že aj rakúske, veď aj Rakúšania nás už bijú v mládežníckych kategóriách, je to úplná katastrofa.

Čo sú najväčšie problémy, prekážky, s ktorými zápasíte a bez ktorých by sa vám pracovalo oveľa ľahšie?

Poviem vám jednu vec, najhoršiu pre manažéra, ktorý sa stará o športový klub. Vy to postavíte, zoženiete na to peniaze, lekárov, trénerov, hráčov, nejakým spôsobom dáte celé družstvo dohromady.

Ale potom už nemôžete ísť na ihrisko, to je pre manažéra najhoršie. Už nie ste schopný ten svoj produkt predať. To už je záležitosť hráčov. Manažér to vie ovplyvniť len po zápas.

Chceli by ste mat v tímoch viacej profesionality?

Boli by sme radi. Dnes je trend nastavený tak, že volejbal u nás je zo 70% študentská záležitosť a z 30% profesionálna. Samozrejme, vzory, ktoré sem prídu zo zahraničia, majú obrovský vplyv na mládež.

Ale to, aby sme sa niekam posunuli, je v rukách mládeže, nie seniorských tímov, takže keď sa nezačne tvrdo pracovať s mládežou, keď nezačneme vychovávať a nebudeme mať haly, nebudeme mať mladých na čo nalákať, proste sa nikam neposunieme.

Existuje aj medzi volejbalovými tímami v najvyššej súťaži konkurenčný boj o hráčov? Čím ich lákate do VKP?

Bratislava to má jednouché v tom smere, že tu je veľa vysokých škôl, to je len jedna vec. Druhá je, že tu je dobré trénerské zázemie, je tu kvalita. Nevýhoda zasa je, že lokálpatriotizmus malých miest je úplne iný.

Tam tomu všetci fandia, nikto vám nekradne talenty. Je tam jeden šport, maximálne dva, ktorému fandi celé mesto. Toto samozrejme Bratislava nemá. Toto sú výhody aj nevýhody fungovania veľkého mesta.

Tí študenti, čo tu študujú, často v Bratislave aj zostanú. Ale ani táto výhoda už celkom neplatí, lebo mnoho mladých ľudí odchádza študovať, do zahraničia, do Brna, do Česka. Veľa talentov skončilo v zahraničí.

A na čo lákame hráčov? VKP je stále značka kvality. U nás sme k hráčom féroví, proste to, čo sa dohodne, platí. Nemusíme ich držať pod krkom, naháňať alebo blbnúť.

A čo starší hráči, nie študenti, ako napríklad Tomáš Hollý?

Keď sa nám Juraj Zaťko zranil, zostal nám mladý Emil Gabko, ktorý nemal jednoduchú situáciu. Tak som zašiel za Tomášom Hollým, ktorý má 39 rokov, stará sa o tri malé deti a za tie roky mal viacero zranení.

Ale keď mu vysvetlím, o čo ide a poprosím ho, tak on to zváži a spraví všetko preto, aby prišiel pomôcť. To je vec charakteru. Tí hráči vyrastali vo VKP, majú s klubom dobré skúsenosti. Čo sa týka iných hráčov, musí ich to baviť.

Juraj Zaťko má 36 rokov, má svoj biznis, fungujúcu rodinu, manželku, dve deti. Keď sme sa po jeho zranení rozprávali o jeho pôsobení v klube aj v ďalších sezónach, odvetil, že o tom debatoval s manželkou a tá mu povedala, že ju teší, ako ho to veľmi baví a on by teda rád pokračoval, ak si nejdeme hľadať nového nahrávača.

Ja mu vravím, že ak chce ešte dva-tri roky hrávať volejbal, nepotrebujem si hľadať nového nahrávača, lebo viem, že popri ňom vyrastie mladý Michalica či mladý Belas. To nie je o peniazoch, ani o nejakej morálke, je to proste chuť pomôcť niekoho vychovať a to si u hráčov veľmi vážim.

Keď sa pozrieme na káder mužského a ženského tímu, je zložený takmer výlučne zo slovenských hráčov a hráčok. Prečo nie je v tíme viac legionárov, legionárok? Je to otázka filozofie klubu alebo ekonomických možností?

Je to záležitosť popularity a úrovne volejbalu. Voľakedy sa hralo na vysokej úrovni, snažili sme sa niekam postúpiť. Malo to kvalitu a podľa toho ste zohnali aj nejakých zahraničných hráčov na istej úrovni. Bol tu Birjukovs, Cameron, hviezdy ako Ivo Dubš.

Keď sa mi ozval Dominik Fořt, že by rád hral volejbal v Bratislave, moja prvá otázka znela, čo chce český hráč robiť v slovenskej lige. Kvalita slovenskej ligy je tak nízka, že sem nikoho nedostanete. Kto sem príde hrať?

Môžete ho aj zaplatiť, ale čo tu bude robiť? Čo tu bude robiť, keď chce volejbalovo rásť. Preto sú legionári, ktorí sem prídu, na úrovni slovenskej ligy.

Na ktorého legionára spomínate v najlepšom?

Takmer na všetkých, nemám na nikoho zlé spomienky, naopak. Vždy priniesli do toho svoj volejbalový kumšt, mládež ožila, boli pre ňu veľké vzory.

Ste v kontakte s týmito hráčmi aj teraz?

S Birjukovsom sme mali takmer rodinný vzťah, s Dubšom alebo s Hadravom som sa dlhšie nevidel, ale snažím sa udržať s nimi kontakt. Tým, že kvalita slovenského volejbalu nie je taká, ako kedysi, nie sme pre Čechov partneri, aby s nami hrávali.

Občas sem príde niekto na prípravný zápas, ale taký Liberec, České Budějovice alebo Karlovarsko už nemajú záujem s nami hrať.

VKP získal v ére samostatného Slovenska, teda muži 12 titulov. Je medzi nimi nejaký výnimočný alebo ich je viac, ktoré by ste z nejakého dôvodu vyzdvihli?

Boli tam krásne veci. Jeden sme získali tak, že sme prehrali doma oba zápasy s Púchovom, a potom sme išli hrať do Púchova a nakoniec sme sériu vyhrali 3:2. To bola taká exkluzivita. Veľmi ťažké bolo finále proti Žiline v roku 1995, keď Žilina viedla počas celej ligy, aj interligy. Hrala lepší volejbal.

Prvý zápas sme síce doma vyhrali, ale potom sme išli hrať dva do Žiliny. V prvom sme dostali 3:0, vtedy sa hralo ešte so stratami, ale v rozhodujúcom sme síce prehrávali 0:1 a 5:10, ale nakoniec sa nám podarilo vyhrať 3:1.

To boli tituly, ktoré sme získali po tvrdom boji. Alebo niekoľko súbojov o titul s Humenným, ten najväčší sa skončil víťazstvom v Humennom v poslednom zápase.

V jednom z minulých rozhovorov ste povedali, že podstatne jednoduchšie sa dá zvládnuť neúspech ako úspech. Ako ste to mysleli? Zažili ste v minulosti také situácie, keď to platilo?

Najväčším nepriateľom VKP je eufória. A tak je to aj s úspechom. Proste keď sa všetko darí, zákonite musí prísť pád. Keď svieti slnko vedia sa usmievať všetci. Keď prší, usmievajú sa len silní.

VKP získalo po sebe šesť titulov, a potom sa dva roky zachraňovalo v extralige. Tie dva roky záchrany v extralige mi dali viac, ako tých šesť majstrovských titulov, lebo sme si prešli peklom, ktoré nás zocelilo.

Vedeli sme, že trend, ktorý sme si nastavili, bol správny, lebo na štvrtý rok sme opäť získali majstrovský titul. Klesli sme na dno, každý si z nás uťahoval, lebo šesť rokov nás, obrazne povedané, museli počúvať, a potom sa na nás vyvŕšili.

Klub patrí k najaktívnejším na sociálnych sieťach na Slovensku. Prečo ste stavili na silu internetu a čo vám to prinieslo?

Ja som stará škola, mám 65 rokov, čiže na tento trend som ja nikdy nenaskočil a pravdepodobne nikdy nenaskočím, ale svet sa uberá úplne iným smerom. Proste internet, Facebook, všetky tieto veci fungujú.

A ja som vďačný pánovi Osvaldovi, že to do toho vniesol, že to má kvalitu, že tí ľudia pracujú osobne na tréningoch s hráčmi, všetko sa objavuje na webe VKP.

Toto je aktuálny trend a ja som zaň rád, aj keď som jeho minimálnou súčasťou. Všetci si zo mňa robia srandu, že už konečne mám aj WhatsApp, ktorý nepoužívam.

Ako hodnotíte úroveň slovenskej extraligy v porovnaní s minulosťou a čo by jej podľa vás pomohlo?

Najdôležitejšia je práca s mládežou, lebo bez nej nespravíme nič. Môže prísť niekto, kto bude mať milión eur a povie, teraz si kúpim družstvo, poskladám ho, ale nie zo nie slovenských talentov, lebo slovenských talentov je málo.

Poviem to tak: Potrebujeme blokára, lebo jeden pravdepodobne odíde do zahraničia. Myjava je na tom podobne. A na Slovensku je možno len jeden, ktorý je talentovaný, o ktorého sa všetci pobijeme. Toto nemá s výchovou a posunu sa niekam vpred nič spoločné.

Takže, pokiaľ sa nezačne pracovať inak s mládežou, pokiaľ sa nezačne pracovať na tom, aby tréneri, ktorí školia iných, chodili za trénermi do regiónov, tak sa nič nezmení. Kto to kedy videl, aby sa niekto, keď si chce spraviť najnižšiu trénerskú triedu, musel terigať z východu do Bratislavy.

Takže tí, ktorí sú schopní rozdávať skúsenosti, nech cestujú a predávajú ich. Ďalší problém, ktorý má slovenský volejbal, ale zrejme aj celá slovenská spoločnosť, je, že každý sa hráme na svojom piesočku. To je katastrofa.

Federácia sa hrá na svojom piesočku, VKP sa hrá na svojom piesočku, Myjava sa hrá na svojom piesočku. Ľudia nevedia spolupracovať, ľudia nevedia medzi sebou debatovať, aj keď majú rozdielne názory.

Veď nemusíme mať vždy všetci pravdu. Toto je vážny problém. Nevzdeláva sa, nie je dosť trénerov. Zohnať dnes dobrého trénera je veľký problém. Nikto nechce pracovať s mládežou. A najmä, musíme mať kde trénovať.

Dostať sa do nejakej haly, do nejakej telocvične, je obrovský problém. To je jedna vec a druhá vec je, koľko si za ňu vypýtajú.

Dnes je v Bratislave jedna hala kde sa dá hrať volejbal, v Dome športu. Je to tréningová dvojhala, ktorá je určená pre hádzanárov a platia sa za ňu strašné peniaze.

Myslíte, že sú ľudia chamtiví?

Nenarážal som len na peniaze, ale na vzťahy, morálku, charaktery. Sedím na vrátnici, príde 30 detí a ani jedno nepozdraví. Zabudli sme, čo je slušnosť.

Dnes sa nezdravíme, neďakujeme, nie sme pokorní, a toto všetko nám chýba, aby sme sa niekam posunuli. Hádam sa to zmení. Ja už nebudem súčasťou toho, ale sú tu mladí ľudia, ktorí by sa toho mohli chopiť.

Čo považujete za najväčšiu výzvu pre slovenský volejbal?

Ťažká otázka. Keď Marek Rojko štartoval kandidatúru na šéfa federácie, mal heslo „Spojme sa pre volejbal“. Zatiaľ zostalo len pri hesle. Vôbec sa nespájame pre volejbal.

Na konferencii som hovoril, že máme po dlhých rokoch šancu niečo vytvárať, keď budeme všetci chcieť. Spoločne, lebo jeden nespraví nič, dvaja nespravia nič, ale keď všetci budú chcieť a dohodneme sa nejako, tak sa niekam môžeme posunúť.

Mate pocit, že odkedy šéfuje slovenskému volejbalu Marek Rojko, došlo k posunu?

Marek do toho priniesol slušnosť. Časť ľudí, ktorých priviedol na federáciu, priniesla slušnosť. Nemal to jednoduché, musel riešiť náročnú finančnú situáciu, hasil tam, kde horelo a volejbal šiel bokom.

Tam sme sa neposunuli. Aj v osobných rozhovoroch, ktoré spolu máme, mu vždy hovorím: „Marek, volejbalovo sme sa neposunuli ani o krok.“ A on povie: „Máš pravdu, neposunuli“.

Čo by ste ako manažér s 30 ročnými skúsenosťami poradili mladším kolegom?

Ja už by som dnes potreboval nejakú radu od mladých manažérov (smiech). Keď som začínal, tak som bol ako slon v porceláne. Išiel som si za svojim hlava, nehlava. Po 30 rokoch a vo svojom veku už spätne viem, kde som spravil chybu, čo som mal urobiť inak.

Dnes treba na posun vpred mladých, ktorí do toho pôjdu aj cez hlavu. Aj so všetkými chybami, ktoré k tomu patria. Múdry mladý človek si nechá pri sebe aj starého, aby mu občas niečo poradil a on si z toho vybral, čo chce. Hlúpy mladý človek pôjde len sám. Toto je moja rada. Ja som spravil tých chýb za 32 rokov veľa.

Autorka je extraligová volejbalistka