Z našich medailí sa tešia aj vojaci na fronte, tvrdí ukrajinský novinár

KRAKOV. Viac ako 260-členná ukrajinská výprava na Európskych hrách v Krakove má plnú podporu domácich.

Poľská spoločnosť je od začiatku vojny solidárna s Ukrajinou a prejavuje sa to aj na tomto multišportovom podujatí.

Na frekventovanom mieste blízko hlavnej železničnej stanice je pop-up výstava o ukrajinských športovcoch, ktorí našli útočisko v Poľsku, na otváracom ceremoniáli vystúpila aj ukrajinská kapela Kalush a ukrajinský tím zožal obrovské ovácie.

V hľadisku počas týchto chvíľ pútal pozornosť mohutný muž s obrovitánskou ukrajinskou vlajkou a s novinárskou akreditáciou. Rozhlasový reportér LEONID VESELKOV porozprával pre Sportnet o tom, čo znamenajú Európske hry pre Ukrajinu a ako vníma možný návrat Rusov na olympiádu. S prekladom pomohol Serhii Zakharchenko.

Čo znamenajú Európske hry pre ukrajinskú spoločnosť?

Sú to pre nás veľmi dôležité hry. Na Ukrajine zažívame veľmi ťažké časy, naši ľudia bojujú vo vojne. V každej ukrajinskej rodine je otec, brat, matka, sestra, sused, krstný otec, proste niekto, kto bojuje. Je to spoločná tragédia pre celú našu krajinu. V tejto situácii každá dobrá správa o víťazstve nám dodá radosť a silu.

Aká je situácia športovcov momentálne na Ukrajine? Majú sa kde pripravovať?

Naša vlajkonosička Anastasija Pavlovová, ktorá súťaží v lukostreľbe a v mixe získala striebornú medailu, je z regiónu neďaleko Chersonu. Táto časť je stále okupovaná ruskou armádou a tak jej rodina musela utiecť do inej oblasti. Pavlovová celý život trénovala vo svojom rodnom meste, ale teraz žije v Ľvove, pripravuje sa v novom klube, s novým trénerom. Musela zmeniť celý tréningový režim.

Máme veľa športovcov z oblasti Donbasu, Charkova a Záporožia, ktorí sa museli presunúť niekam v rámci Ukrajiny, alebo aj do zahraničia, aby mohli súťažiť, lebo v ich mestách to nebolo možné.

Naši športovci dostali aj tímové uniformy len tu v Krakove, nie doma pred odchodom na podujatie, ako to býva zvykom, lebo mnohí z nich prichádzali z iných krajín a nemohli prísť na Ukrajinu.

Koľko vašich športovcov žije teraz v zahraničí a koľkí sa pripravujú doma?

Asi tak päťdesiat na päťdesiat, u niektorých sa to aj mení. Naše akvabely sa pred vojnou pripravovali v Charkove, ale ich plaváreň bola poškodená počas bombardovaní. Odišli teda do zahraničia, no potom sa vrátili na Ukrajinu a celú zimu strávili v Kyjeve. Pred začiatkom sezóny sa potom zase presunuli do zahraničia.

Podobné to aj s naším národným futbalovým tímom, ktorý našiel prechodný domov aj u vás, v Trnave. Pred štartom Európskych hier práve tam nastúpil na zápas v kvalifikácii EURO 2024 s Maltou.

Na otváracom ceremoniáli Európskych hier ste pútali pozornosť obrovskou ukrajinskou vlajkou v hľadisku. Novinári bežne nemávajú vlajkami svojich krajín. Čo vás k tomu viedlo?

Ja som podobné predstavenie spravil aj na olympijských hrách v Tokiu či v Riu, ale tam som skryl svoju novinársku akreditáciu a išiel som do sektoru fanúšikov, na úplne opačný koniec štadióna, než sú novinári.

No nastali takéto časy, že si nemyslím, že to teraz bolo nejaké narušenie protokolu či pravidiel. Sme veľmi vďační Poliakom, organizátorom, že môžeme tu reprezentovať svoju krajinu.

Na otváracom ceremoniáli vystúpil aj víťaz Eurovízie, ukrajinská kapela Kalush a ukrajinský tím zožal veľké ovácie. Ako vnímate podporu poľskej spoločnosti?

Nejde iba o Poliakov. Sme vďační za každú pomoc, veľmi si to vážime. Naše veľké ďakujem patrí Poľsku, Slovensku, Českej republike, Nemecku, Litve, Lotyšsku, Estónsku i Fínsku, každej krajine, ktoré otvorilo hranice našim deťom a ženám.

Na Európskych hrách sa nemôžu zúčastniť Rusi a Bielorusi, ale stále je veľká diskusia okolo ich účasti na olympijských hrách v Paríži. Ako to vnímate?