Nie sú na ihrisku, ale robia šport nezabudnuteľným! Hlasujte za svoju Hviezdu v tieni

Niké vyhlásilo pátranie po Hviezdach v tieni, srdciarov, ktorí milujú šport a nezištne pomáhajú svojim klubom. Môžu to byť správcovia, tréneri, maséri, kustódi, alebo aj oddaní fanúšikovia, ktorí okrem fandenia robia aj čosi navyše. Nájde niekoho takého v Liptovských Sliačoch?

Čo by to bolo za dedinu bez miestneho futbalového klubu? Nechýba ani v Liptovských Sliačoch a dlhé roky sa volá 1. Obecný Futbalový Klub. Pavol Sleziak sa do jeho histórie zapísal nielen ako aktívny futbalista, ale aj ako človek, ktorý v roku 1986 ako predseda MNV dohliadal na budovanie nového štadióna. Tento muž v pamäti mnohých ľudí utkvel ako zanietený fanúšik futbalu aj preto, lebo o dianí vo futbale informoval v tom najlepšom čase – v dedinskom rozhlase v nedeľu po omši. A táto futbalová rola mu takpovediac zostala dodnes, pretože pán Sleziak stále robí futbalového hlásateľa na domácich zápasoch. Akurát ten štadión už nie je taký ako za jeho aktívnych čias. Pribudla pekná tribúna a umelé zavlažovanie. Zato láska k futbalu v Liptovských Sliačoch - aj v srdci pána Sleziaka – je stále tá istá.

Niké vyhlásilo pátranie po Hviezdach v tieni, srdciarov, ktorí milujú šport a nezištne pomáhajú svojim klubom. Môžu to byť správcovia, tréneri, maséri, kustódi, alebo aj oddaní fanúšikovia, ktorí okrem fandenia robia aj čosi navyše. Nájdeme takúto hviezdu v podtatranskom mestečku Svit?

Jeho meno je František Budzák, no nikto mu nepovie inak ako Ferko alebo Ferko masér. Masérom sa František stal hrou osudu, ktorý ho nikdy nešetril. Už v mladosti mu zistili problémy s vnútroočným tlakom a zakázali dvíhať ťažké predmety. Bohužiaľ, natrafil na človeka, ktorý to považoval za výhovorku a za trest mu dal naložiť celý vagón ťažkými vrecami. Ferkovi sa potom zrak zhoršil natoľko, že skončil v ústave pre slabozrakých v Levoči. Stal sa ekonómom, zvukovým technikom, no keďže zrak strácal postupne viac a viac, rozhodol sa na odporúčanie svojho lekára pre dráhu maséra.

Ako sa Ferko dostal do Iskry Svit? Za maséra ho školili na súkromnej škole v Prahe, kde získal dobrú kvalifikáciu. No keď sa chcel odísť za lepším zárobkom do zahraničia, potreboval prax so športovými masážami basketbalistov. Skúsil to teda v Iskre. Tam však maséra mali. Ferko sa však nevzdal a otvoril si prax 50 metrov od klubu. A jeho prvým klientom sa stal dnes významný bývalý hráč klubu Pažický. Ferkovi postupne začali pribúdať športoví klienti, až napokon začal s klubom spolupracovať napriamo. A dnes táto spolupráca trvá už 30 rokov. Zahraničie sa nekonalo.

„Zažil som ho ešte ako aktívny hráč, keď sme hrali prvú extraligu,“ spomína tréner mládežníckeho družstva Stanislav Seman. „S Ferkom boli vždy dobré skúsenosti. Vždy nám pomáhal, keď bolo treba. Je to vlastne taká duša družstva, ktorá už vlastne patrí k inventáru svitského basketbalu. Za to, čo všetko pre tento klub urobil – nielen za masáže – mu patrí veľká vďaka.“

František Budzák svoju prácu skutočne robí poctivo a odborne. Je zvyknutý tvrdo pracovať. Svojho času, keď okrem klubu pracoval ako podnikový masér aj v Chemosvite a Tatrasvite, urobil ročne aj 4000 masáží! Vždy sa snaží pomôcť a nikoho neodmietne.

„Členky, kolená, zápästie a chrbtica,“ vymenúva Ferko problémové partie hráčov. „Veľa prípadov či úrazov viem vyliečiť ja a dám vedieť trénerovi, či a kedy bude hráč v poriadku. Keď to nejde, na rad prichádza náš klubový lekár.“

A kde vidí Ferko najväčší problém?

„Nedostatočná rehabilitácia. Mladí by si zaslúžili nejakú plaváreň, lebo ono po čase sa to ukáže, keď sa oddych zanedbá. Úrazov je potom viac,“ varuje masér.

Samozrejme, okrem toho, že Ferko dbá o zdravie a relax klubových hráčov, záleží mu aj na ich športových výsledkoch. Keď sa raduje klub, teší sa aj on. Je hrdý na úspechy svitského basketbalu, ktoré odrážajú poctivú prácu celého klubu. Niekedy sa ho aj žartom pýtajú: Ferko, no ako to vidíš?“ A on veselo odpovedá: „Vieš, že slabo. Po zápase ti poviem.“ Ale keď vyhrajú, svoju radosť Ferko neskrýva. Do haly zoberie svoje elektronické klávesy, zmení sa na šoumena a hrá tak, že z neho svojho času americká návšteva zostala v nemom úžase. Ako mnohí ľudia so zrakovým postihnutím, aj on miluje hudbu. Spolu s partnerkou dokonca tvoria kapelu a hrávajú spolu na svadbách. Aj preto tú svoju ešte nestihli, napriek tomu, že sú 30 rokov spolu a majú dve dcéry. Radšej dajú prednosť iným. A inému. Šport alebo hudba. Pre Ferka voľné víkendy jednoducho neexistujú.

Niké vyhlásilo pátranie po Hviezdach v tieni, srdciarov, ktorí milujú šport a nezištne pomáhajú svojim klubom. Môžu to byť správcovia, tréneri, maséri, kustódi, alebo aj oddaní fanúšikovia, ktorí okrem fandenia robia aj čosi navyše. Nájde sa niekto taký v Dolnom Kubíne?

Dolný Kubín sa môže pochváliť unikátnym dreveným zimným štadiónom, situovaným neďaleko zurčiacej Oravy. Vnútri mu masívne trámy z lepeného dreva dodávajú zvláštnu domácku atmosféru, ale jeho skutočnou dušou je... Fojo. Kto je Fojo? „Už ako malý chlapec som dostal túto prezývku,“ prezrádza správca štadióna Kubínskych medveďov. „Keď poviete Fojo, tak každý vie, kto to je. Nikto mi nepovie Florián.“

Florián Smoleň pracuje na štadióne už 20 rokov. Jeho príbeh je podobný príbehu mnohých ľudí, ktorí to najprv skúšali so športom aktívne a neskôr sa presunuli do jeho zázemia. Veď šport je ich celoživotnou láskou a chcú pri ňom byť čo najbližšie. Fojo začínal ako hokejový brankár v malej obci Pucov, neskôr sa stal hokejovým rozhodcom.

Dnes je Fojovou hlavnou starosťou príprava ľadu, údržba strojov a, ako hovorí, všetko, čo pre fungovanie štadióna treba. S rolbou už najazdil toľko, že keby sa to zrátalo, došiel by možno aj na Mesiac. Na kvalite ľadu mu nesmierne záleží, napokon, dobrý ľad je pre hokej to najpodstatnejšie. Aj preto si s úsmevom zahromží na Jana Lašáka, ktorý na sústredení brankárov ľad veľmi nešetrí.

„Ten tuná tak s bránkami robí, že tu nemôžem ľad dať do spôsobu celý mesiac,“ povie Fojo. Tak veru, keď ide o poriadok, Fojo sa vie aj „vytočiť“, no hneď dodá, že on nekľaje. Len previnilcom vynadá do „nemľehetov, krmežlákov a aladárov. “

Florián, pardon, Fojo, ako profesionál všetko robí s láskou a zanietením. Štadión pozná do posledného šróbika, stále študuje a hľadá spôsoby, ako veci vylepšiť. Svetlá dnes už napríklad ovláda mobilom. No trúbu z lokomotívy, ktorou zahučí na oslavu gólu, púšťa ručne. Nečudo, že jeho popularita siaha naprieč generáciami. Jedným z dôkazov je zbierka dresov, ktoré mu darovali vďační odchovanci kubínskeho hokeja. Nájdeme medzi nimi mená ako Rusina, bývalý reprezentant Gábrik, Janko Šeliga, ktorý hrával v Bardejove, Jonák, niekdajší hráč Žiliny či Smolka, ktorý sa presunul do Francúzska. Najviac mu však k srdcu prirástol iný exponát z jeho „velína“: obrázok, ktorý mu podaroval škôlkar, kde je nakreslený ako rozhodca.

Mimochodom, Fojo je miláčik najmenších kubínskych hokejistov, ktorí často stoja v rade, aby sa s ním na rolbe povozili. A keď má niekto z nich narodeniny, cukríky sa ujdú aj pre Foja. Lenže ani Fojo kvôli skromnosti o sebe neprezradí všetko. „Bol pri zrode nášho parahokeja a odvtedy už 13 rokov pomáha s organizovaním akcií a zápasov,“ chváli ho výkonný prezident Hokejového klubu Dolný Kubín Miroslav Dráb.

„Fojo nie je len obyčajný rolbár, je to fajn človek na správnom mieste.“

„Náš šport si vyžaduje hodne pomoci na dobrovoľnej báze, pomoci od rodičov aj trénerov,“ hovorí Ivan Cibák. „Ja ako predseda zabezpečujem chod tohto klubu od spustenia vody v areáli až po zháňanie finančných prostriedkov na prevádzku. Pracujem aj ako tréner mládeže 14- a 15-ročných. Tiež robíme päť-šesť významných podujatí do roka ako sú majstrovstvá Európy aj sveta.“ Keď počujete tieto slová, hneď viete, že máte do činenia s človekom, ktorý svojou prácou doslova žije a nerozlišuje medzi malými a veľkými úlohami. Urobiť treba správne a dobre skrátka všetko.

Nikto nevie lepšie, koľko vody pretieklo v bočnom kanáli Váhu v Liptovskom Mikuláši, ako Ivan Cibák, predseda Kanoe Tatra Klubu. Nielenže v tomto vodáckom areáli trávi väčšinu svojho dňa, ale keďže ide o dielo jeho otca Ondreja Cibáka - hlavného iniciátora jeho výstavby, po ktorom je areál aj pomenovaný , dá sa povedať, že zrod tohto kanála sledoval takpovediac v priamom prenose. A nepochybne po otcovi zdedil aj lásku k vodnému slalomu, ktorému sa kedysi aktívne venoval, kým nepresedlal na trénerstvo a organizačnú prácu. Skrátka, jablko od stromu ďaleko nepadlo.

Aj vďaka nemu tu vyrástli talenty ako olympijský víťaz Michal Martikán či Elena Kaliská.

A boli to práve medzinárodné úspechy našich slalomárov, ktoré urobili z tohto menšinového športu na Slovensku populárny fenomén.

Mimochodom, počas toho, ako sme sa s pánom Cibákom rozprávali, mohli sme sledovať tréning ďalšieho olympijského medailistu z Tokia Jakuba Grigara. Tak sme ho na pána Cibáka opýtali.

„Poznám ho už naozaj dlhú dobu a vždy som ho vnímal ako veľmi profesionálneho, tvrdého a striktného človeka,“ hovorí Jakub. „Ale zároveň pre mňa bol dosť podstatný, pretože už od malička ma podporoval a veľakrát sa mi prihovoril aj v tých momentoch, keď to bolo práve treba a ja som si to vždy veľmi vážil. Je to človek, ktorý naozaj robí okolo vody strašne veľa - od tých najdôležitejších až po tie najmenšie úlohy. A myslím si, že práve vďaka takýmto ľuďom je vodný slalom na Slovensku taký, aký je.“

Hoci je tento vodný šport veľakrát rodinnou záležitosťou, napokon aj Ivanov synovec Peter Cibák je úspešný kanoista, nie je to vždy pravidlo a mladé talenty treba hľadať a podporovať. A práve preto je skvelé, že skúsení ľudia ako Ivan Cibák sú stále ochotní obetovať kvantum času a námahy na rozvoj ich milovaného športu.

Niké vyhlásilo pátranie po Hviezdach v tieni, srdciarov, ktorí milujú šport a nezištne pomáhajú svojim klubom. Môžu to byť správcovia, tréneri, maséri, kustódi, alebo aj oddaní fanúšikovia, ktorí okrem fandenia robia aj čosi navyše. Nájde sa niekto taký v Malackách?

„Box v Malackách je rodinná záležitosť,“ tvrdí Alexander „Ali“ Reisenauer, boxerský tréner, spoluzakladateľ a predseda Boxing Clubu RTJ Malacky. Čo tým myslí? Vášeň pre tento šport sa v Malackách dedí v niekoľkých rodinách. Rovnako ako v tej jeho. K boxu ho priviedol jeho otec, československý reprezentant Vojtech Reisenauer, ktorého zas k športu priviedol jeho otec, úspešný atlét. Okrem vášne pre box sa v tejto rodine dedí aj meno – neoficiálne Ali. Vojtech sa totiž pôvodne mal volať Adalbert, no komunistom sa čisto nemecké meno nepáčilo. Skončilo to tak, že Vojtechovi aj tak nik nepovedal inak ako Ali. No a boxerovi Alexandrovi skrátená podoba mena Ali pasuje celkom prirodzene.

„Boxerský oddiel v Malackách sa zakladal 6-krát, “ spomína Ali, ktorý históriu klubu dlhé roky mapuje a dokonca o ňom vydal úspešnú knihu s množstvom cenných dobových fotografií. Na jeho rozbehu sa v 30. rokoch podieľal aj legendárny československý tréner Henrich Velický, ktorý trénoval také boxerské esá ako Janko Zachara či Horymír Netuka. Sám Velický pochádzal z Lakšárskej Novej Vsi a pre box nadchol veľa ďalších Záhorákov, medzi nimi aj „prvého“ Aliho Reisenauera. Problémom boli neustále sa meniace pomery, financie, priestory, veď stačí len vymenovať názvy, ktoré klub historicky niesol ako Sokol Malacky, Hlinkova Garda Malacky, Červená Hviezda Malacky, Strojár Malacky a človeku je jasné, že klub stále bojoval o svoje miesto a ukotvenie. Malacký box sa nakoniec – ako správny boxer – vždy pozviechal. A leví podiel na tom mali práve Reisenhauerovci.

„Ostatné“ založenie klubu prebehlo v roku 1993, z Aliho mladšieho, ktorý kedysi úspešne boxoval za Dubnicu, sa stal tréner a neskôr aj predseda klubu. Vďaka jeho nadšeniu sa v súčasnosti boxuje a trénuje v pekných priestoroch, ktoré vznikli premenou ruiny obývanej bezdomovcami. Dnes tu okrem telocvične s ringom, svojpomocne skonštruovanej posilňovne nájdete v podzemí aj oddychovú zónu s príznačným pomenovaním K.O. Bar s pamätnými fotografiami a dokonca s krbom.

„No ale krb tu nie len tak na parádu, aby horel. Vykúrime ním hore celú telocvičňu. Lebo viete, na drahý plyn vám nikto nedá peniaze. Drevo skôr,“ hovorí prakticky uvažujúci Malačan, ktorý dlhé roky pôsobil ako mestský policajt v Plaveckom Štvrtku.

Práve z jeho nadšenia a energie klub ťaží. Mrzí ho, že je na veľa vecí sám, a skoro nikto už nerobí veci len zo srdca, nezištne. Mrzí ho aj to, že už nedokážu utiahnuť medzinárodné turnaje, ktoré Malacky vo svete boxu preslávili ako napríklad Záhorácky pohár či Turnaj mladých nádejí. No daria sa iné veci. Pochváliť sa môže aj realizáciou ďalším výborného nápadu jeho otca: letným ringom Aliho Reisenehauera, ktorý dnes okrem boxu na čerstvom vzduchu slúži aj na cvičenie tae bo, akejsi verzie bojovného aerobiku.

„Pred koronou tu prišlo cvičiť aj 70 ľudí“, spomína Ali. „Teraz je to už menej. Aj deti menej športujú.“

Ali Reisenauer však nikdy nehádže flintu do žita a verí, že malacký box ešte ožije. A pri jeho energii a nadšení o tom ozaj netreba pochybovať.

Myslíte si, že futbal robia len hráči na ihrisku? Spoznajte dievčatá, ktoré z každého zápasu v Rohovciach robia sviatok – a ešte aj operú dresy.

Niké vyhlásilo pátranie po Hviezdach v tieni, srdciarov, ktorí milujú šport a nezištne pomáhajú svojim klubom. Môžu to byť správcovia, tréneri, maséri, kustódi, alebo aj oddaní fanúšikovia, ktorí okrem fandenia robia aj čosi navyše. Nájde ich v malej dedinke Rohovce na ľavom brehu Dunaja?

Aj malé dediny žijú futbalom. Dedinka Rohovce kúsok od Šamorína ide príkladom. Hlavne, keď sa nájdu takí nadšenci ako Laura Kačmariková a Sofia Fratričová, ktoré sa o svoj klub - ŠK Rohovce – vzorne starajú.

Každý druhý týždeň hrajú ŠK Rohovce doma zápas a dievčatá tam vtedy nemôžu chýbať. Otvoria miestnu klubovňu, kde návštevníkom čapujú pivo – bežne sa tu vyčapuje pri plnej návšteve aj celý sud, kofolu a ponúkajú tiež niečo na zahryznutie.

No a po zápase prichystajú pre svojich hrdinov – či už vyhrajú alebo aj nie, malú hostinu, aby všetci si pekné športové chvíle ešte viac predĺžili.

„Čo im chutí najviac? Všetko zjedia, ale hamburgery, hotdogy a langoše asi najviac,“ hovorí Laura.“

No tým to nekončí. Treba oprať dresy, starať sa o šatne a klubovňu, chodiť nakupovať, trebárs aj chladiace spreje. Alebo – čo je príjemnejšie – organizovať spoločné sledovanie futbalových prenosov, nech si všetci šport vychutnajú v tej najlepšej fanúšikovskej atmosfére.

Ako sa k svojmu poslaniu dostali?

Za všetkým tentoraz treba hľadať mužov. A, samozrejme, lásku. Áno, vo futbalovom tíme hrajú priatelia obidvoch dievčat. Takže skutočnú lásku nasledovala aj tá futbalová.

A dôkazom je ich nezištná práca pre klub a radosť z úspechov, ktoré mladí aj starší futbalisti dosahujú. To, že im na dobrých výsledkoch záleží, dokazujú nielen cenné trofeje, vystavené v klube, ale aj vášeň, s ktorou hrajú. Dievčatá priznajú, že neraz stretnutia končia bitkou (do ktorej sa, samozrejme, nezapájajú.) Len fandia tým správnym.

A kto je najlepší hráč, nie bitkár? Obe sa zhodnú, že najlepší hráč je Acsi.

„Tak on je skrátka všestranný“, hovorí Laura. „A najväčší bitkár je môj brat, ten skoro kvôli žltým kartám vôbec nehrá,“ dodá so smiechom.

Mimochodom, fanúšikov Slovanu v tejto dedinke nehľadajte. Keď nehrá ich klub, fandia veľkému rivalovi bratislavského majstra, teda DAC Dunajská Streda.

Bola to Laura, ktorá dala Niké vedieť, že ona aj Sofia by si titul Hviezda v tieni zaslúžili. Veď ich hamburgery po zápase chutia všetkým. A aj pivo vedia načapovať parádne. „Na jedenkrát!,“ chváli ich miestny fanúšik.

Je skvelé, keď takíto nadšenci rozprúdia futbalový život aj v malej obci. Laura a Sofia majú odkaz pre všetkých, ktorí sa snažia o čosi podobné: „Len smelo do toho! Všetko dobré sa vám raz vráti.“