Medzi ženami nemala v šachu konkurenciu a dokázala potrápiť aj mužských veľmajstrov, ktorí to najmä v začiatkoch ťažko znášali.
Majsterkou sveta bola neprerušene sedemnásť rokov, až do svojej tragickej smrti. V čase, keď sa objavil seriál Dámsky gambit, niektoré médiá písali, že skutočná Beth Harmonová sa volala Věra Menčíková. Od jej narodenia uplynulo 16. februára 120 rokov.
„Bola prvá žena, ktorá dokázala možno nie úplne rovnocenne súperiť s tými najlepšími mužmi, ale aspoň im ,podkúriť’.
Dá sa povedať, že v tomto je predchodkyňa Judit Polgárovej, ktorá sa ako jediná žena dokázala dostať do prvej desiatky šachového rebríčka,“ hovorí slovenský šachový veľmajster Igor Štohl, v súčasnosti kapitán ženskej reprezentácie.
Otec Čech, mama Angličanka, rodné mesto Moskva
Pôvod neskoršej šachovej šampiónky je mimoriadne zaujímavý. Narodila sa českému otcovi Františkovi a anglickej matke Olge v Moskve.
Obaja rodičia pracovali v tej istej šľachtickej rodine. Otec ako správca majetku, matka ako guvernantka.
Podľa vtedajších právnych predpisov sa Věra stala občiankou Rakúsko-Uhorska a po jeho rozpade Československa.
Dokonca mala ako miestnu príslušnosť rodnú obec svojho otca Bystrú nad Jizerou. Prvý raz ju pravdepodobne navštívila až v roku 1929 po turnaji v Karlových Varoch.
V okresnom meste Semily zohrala simultánku s deviatimi hráčmi a všetky partie vyhrala. Na turnaje a simultánky chodievala do Československa pomerne často.
Naposledy sa tam so sestrou, takisto kvalitnou šachistkou, dostali v apríli 1938. Potom im to už politické a vojnové udalosti neumožnili.
Ešte kým žila rodina Menčíkovcov v Moskve, zažila tam búrlivé revolučné a porevolučné časy. František Menčík sa však pre odchod z Ruska rozhodol až v roku 1921.
S manželkou pôvodne uvažovali, že sa do Ruska neskôr vrátia. Možno aj preto Menčík zamieril do Čiech a jeho manželka aj s deťmi do Anglicka. Niektoré zdroje však uvádzajú, že manželstvo sa jednoducho rozpadlo.
Tínedžerka Věra si teda musela zvykať na život v Anglicku, čo pre ňu nebolo jednoduché, keďže nevedela po anglicky (dokonca ani po česky). V autobiografickom článku pre ruský časopis Šachmaty neskôr spomínala, že v Rusku nikdy nehrala šach proti inej žene, ak nepočítala svoju sestru.
V roku 1923 sa stala členkou šachového klubu v meste Hastings. Priznala, že pôvodne nemala v pláne venovať sa šachu až tak vážne, ale „je to tichá hra a skvelá kratochvíľa pre človeka, ktorý nehovorí dobre (miestnym) jazykom“.
Veľké šťastie mala aj na učiteľa – stal sa ním maďarský veľmajster Géza Maróczy. „Na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia to bol jeden z najsilnejších hráčov sveta. Zjavne bola dobrá žiačka, mala talent na šach. To, čo sa naučila, vedela v partiách dobre predať,“ vysvetľuje Igor Štohl.
Hneď na svojom prvom turnaji dokázala Menčíková remizovať s vtedajšou britskou šampiónkou Edith Priceovou.
Ako cudzinka nemohla štartovať na majstrovstvách Veľkej Británie, ale Priceová jej ponúkla, aby si zahrali proti sebe. V apríli 1925 vyhrala Menčíková 2:1 na zápasy a odvetu o dva mesiace 3:2.
Medzi ženami nemala konkurenciu
Na medzinárodnej scéne sa Věra Menčíková presadila okamžite. V júli 1927 sa v Londýne uskutočnil turnaj, ktorý neskôr získal status prvých ženských majstrovstiev sveta. Menčíková nedala konkurentkám žiadnu šancu.
Z jedenástich partií desať vyhrala a jednu remizovala. Stala sa tak prvou oficiálnou kráľovnou ženského šachu. Za svoj triumf dostala dvadsať libier, čo by dnes bolo zhruba 1100 libier.
Britské médiá ju vzhľadom na miesto narodenia a rodný jazyk dlho označovali za Rusku a aj pri svojom prvom titule má ako štátnu príslušnosť uvedené Rusko, respektíve Sovietsky zväz, hoci bola občiankou Československa.
Pri nasledujúcich obhajobách majstrovského titulu už nespochybniteľne reprezentovala Československo. Až svoj posledný titul v roku 1939 získala ako reprezentantka Veľkej Británie.
„Československá šachová komunita sa k nej vždy hlásila. Reprezentovala Československo a berieme ju tak, že to bola naša významná šachistka. V roku 2016 o nej Jan Kalendovský napísal pomerne rozsiahlu monografiu,“ opisuje vnímanie Věry Menčíkovej v našich končinách Igor Štohl.
Britskou občiankou sa Menčíková stala po sobáši s Rufusom Stevensonom, čestným tajomníkom Britskej šachovej federácie a redaktorom časopisu British Chess Magazine. Prvá Stevensonova manželka Agnes tragicky zahynula v roku 1935 cestou na majstrovstvá sveta do Varšavy.
Zo siedmich účastí na turnajových ženských majstrovstvách sveta Menčíková prehrala len jednu partiu v roku 1930 s Nemkou Wally Henschelovou.
Okrem toho hrala dva „vyzývateľské“ súboje s Nemkou Soniou Grafovou v rokoch 1933 a 1937. Z dvadsiatich partií dvanásť vyhrala, päť sa skončilo remízou a trikrát vyhrala Nemka.
„Medzi ženami Menčíková absolútne nemala konkurenciu. Dva súboje o majsterku sveta so Soniou Grafovou vyhrala suverénne. Grafová na väčšine ženských turnajov končila druhá, čiže mala byť jej najväčšia konkurentka, ale Menčíková bola herne ďaleko pred ňou,“ približuje dominanciu československej šampiónky Igor Štohl.
Slávny kubánsky veľmajster José Raúl Capablanca po jednom zo ženských turnajov napísal, že Menčíkovej prevaha bola taká výrazná, že niektoré zápasy hrala nedbalo a pod svoje možnosti. Zároveň si však myslel, že je jediná šachistka, ktorá hrá ako muž.
Podľa Igora Štohla sa vyznačovala aktívnym pozičným šachom, dokázala pekne útočiť a mala kombinačný talent.
Jeden z nekrológov oceňoval jej pokojnú povahu, ktorá bola ideálna pre hru na turnajoch, ale zároveň poznamenával, že jej najväčšou slabinou bola nedostatočná predstavivosť.
Menčíková však nežila len šachom. Rada sa zhovárala s ľuďmi o rôznych témach, zaujímala sa o ich konanie, správanie a koníčky.
Údajne mala veľký zmysel pre humor, ktorý prekvapoval tých, ktorí poznali len jej sústredený pohľad spoza šachovnice, keď „po celý čas sedela s rukami pred sebou a na tvári sa jej nepohol ani jeden sval“, ako ju opísal British Chess Magazine.
Klub Věry Menčíkovej
Keďže prevaha Věry Menčíkovej nad ženskými súperkami bola drvivá, často sa zúčastňovala na turnajoch spolu s mužmi.
Legendárnym sa stal najmä turnaj v Karlových Varoch v roku 1929. Prišla tam povzbudená výsledkom z anglického Ramsgate, kde skončila len pol bodu za Capablancom a predstihla svojho učiteľa Maróczyho. Niektorí mužskí súperi ju však napriek tomu podceňovali.
Presné okolnosti toho, čo sa v Karlových Varoch stalo, sú opradené množstvom legiend. Tá najznámejšia hovorí, že Rakúšan Albert Becker pred turnajom vyhlásil, že ktokoľvek s Menčíkovou prehrá, mal by sa stať členom Klubu Věry Menčíkovej.
Iróniou osudu sa práve on stal prvou „obeťou“ ženskej šampiónky. Ostatní šachisti mu následne pridelili funkciu „predsedu klubu“ na najbližšie tri roky.
Hoci v Karlových Varoch skončila s tromi bodmi z 21 partií (za dve výhry a dve remízy) posledná, na stránkach New York Times si vyslúžila pochvalné slová od vtedajšieho majstra sveta Alexandra Alechina: „Má taký veľký talent na šach, že ďalšou prácou a skúsenosťami z turnajov sa isto posunie zo súčasnej priemernej úrovne medzi prvotriednych medzinárodných majstrov.“
A k tomu dodal, že šachový svet jej v tom musí pomáhať. Americká šachistka a spisovateľka Jennifer Shahadeová o nej zase napísala, že mohla dosiahnuť ešte vyššiu úroveň, ak by proti mužom hrala rovnako nebojácne a sebavedomo ako proti ženám.
Holanďan Max Euwe, majster sveta v rokoch 1935 až 1937, o ktorom sa niekedy píše, že po skončení Beckerovho predsedníctva sa stal doživotným predsedom Klubu Věry Menčíkovej za „mimoriadne zásluhy“ (prehral s ňou dva razy), popieral, že by túto funkciu zastával: „Neraz padol návrh, aby porazení vytvorili ,Menčíkovej klub‘ a naliehali na mňa, ako dvojnásobného porazeného, aby som sa stal jeho predsedom. Zostalo však len pri plánoch.“
Český šachový veľmajster a publicista Lubomír Kaválek spočítal, že Menčíková zo 437 turnajových zápasov proti mužom vyhrala 147, čo bola približne tretinová úspešnosť.
Tragická smrť a odkaz
Věra Menčíková tragicky zahynula pri bombardovaní Londýna 26. júna 1944. Smutným paradoxom je, že jej manžel, ktorý zomrel v roku 1943, vybudoval na dvore protiletecký kryt. Věra spolu s matkou a sestrou sa však počas bombardovania ukryli len v pivnici.
Po zásahu rakety V-1 bol dom zničený a všetky tri ženy mŕtve. Nezachovala sa ani Menčíkovej šachová knižnica, ktorá bola v tom čase považovaná za najrozsiahlejšiu na svete. Protileteckému krytu sa nič nestalo.
Hoci od Menčíkovej smrti uplynulo viac ako osem desaťročí a na budúci rok si pripomenieme storočnicu, odkedy sa stala majsterkou sveta, ani pre súčasnú generáciu šachistiek nezostáva neznámou.
„Na sústredeniach širšej ženskej reprezentácie zvykneme mať aj kvíz z histórie šachu – a o Menčíkovej vedia všetky, to vám garantujem. Otázka je, či hlbšie študovali nejakú jej partiu. To ani nie je potrebné.
Viac sa naučia od aktuálnej majsterky sveta Ťü Wen-ťün alebo Judit Polgárovej, ale aj tie sa cestou niekde s Menčíkovej partiami stretli,“ hovorí Igor Štohl a dodáva, čo by podľa neho bolo ideálnym odkazom životného príbehu Věry Menčíkovej:
„Šach zostáva dominantne mužským svetom. V rebríčku nájdete možno osem- alebo desaťkrát viac šachistov ako šachistiek.
Ako tréner ženskej reprezentácie by som bol rád, keby dievčatá niečo k šachu prilákalo a aby pri ňom aj zostali, keď sa budú rozhodovať o ďalšom smerovaní svojho života.
Věra Menčíková bola presne taká. Medzi ženami nemala rovnocennú súperku, tak musela hrávať s mužmi a to ju posúvalo vpred.“
