Mal som viac ponúk od hráčov ako od odberateľov na údené, hovoril majiteľ Borčíc

BRATISLAVA. Tvrdil, že nemíňa na motorky ani na silné autá, pretože ich nemá rád. A tiež, že práci sa venuje osemnásť až dvadsať hodín denne.

„Nemám inú záľubu, iba futbal. Hráči sú ako moja rodina,“ netajil sa v minulosti šesťdesiatjedenročný Anton Fabuš.

Majiteľ púchovského mäsokombinátu bol za unikátnym príbehom, ktorý nemal u nás obdobu.

Stačilo sedem rokov a mužstvo Iskra Borčice z obce s päťsto obyvateľmi postúpilo z poslednej okresnej súťaže až do druhej ligy. Hlavne vďaka financiám Fabuša.

Klub z takej malej obce nikdy nehral takú vysokú súťaž. A Fabuš mal v pláne postúpiť do najvyššej súťaže. Robil preto všetko možné.

Angažoval skúsených hráčov s veľkým menom.

Malý dedinský štadión postupne prerábal, aby spĺňal prvoligové parametre. Na zápasy chodilo dvojnásobok ľudí, ako má obec obyvateľov.

Po skončení jesennej časti strácali Borčice v druhej najvyššej súťaži časť západ na prvé Pohronie iba bod. A zdalo sa, že budú ešte silnejšie.

Posily nezabrali

Tím pred jarnou časťou posilnil Juraj Halenár, najlepší strelec v dejinách slovenskej ligy, brankár Pavol Bajza, ktorý okúsil slávnu Seriu A, či Ľuboš Hanzel, ktorý mal reprezentačné skúsenosti.

Trénerom sa stal Ivan Galád, bývalý úspešný tréner ligových klubov i národného tímu do 21 rokov.

Klub a Fabuš sa dlho chválili filozofiou, že väčšina z kádra popri futbale aj pracovala v jeho mäsokombináte.

„Pre chalanov nie je problém prísť na druhý deň po zápase do práce, aj keď ide o víkend. To si na nich veľmi vážim. Nikoho