BRATISLAVA. Narodila sa s rázštepom chrbtice. Na pohyb využíva Veronika Vadovičová invalidný vozík, ale krátke vzdialenosti zvládne aj bez neho.
V detstve si vôbec necítila nohy od kolien nižšie. Absolvovala rôzne rehabilitácie a pri cvičení si poplakala spolu s mamou. „Ja od bolesti, ona od ľútosti,“ prezradila v minulosti pre denník SME.
V predškolskom období jej lekári nevládne a pokrútené nohy vyrovnávali kovovými drôtmi a kotúčmi.
„Vtedy bolo pre mňa ochrnutie výhodou. Keď mi ako päťročnej vyťahovali z kostí drôty, vôbec nič ma nebolelo. Iným deťom robili procedúru v narkóze, ja som ju zvládla ambulantne.“
Začala na lyžiarskom zájazde
Skúsenosti so vzduchovkou má už ako dieťa. Na dvore z nej strieľali jej dvaja starší bratia a občas jej ju požičali.
K športovej streľbe sa dostala netradične na lyžiarskom zájazde. „Bolo zlé počasie a namiesto lyžovanie sme strieľali. Celkom mi to išlo a onedlho som začala chodiť trénovať do Vištuka k pánu Širokému,“ prezrádza 33-ročná puškárka.
Písal sa rok 1998 a už o dva roky bola na svojej prvej olympiáde v Sydney. Postupne prinášala medaily takmer z každých pretekov. Premiérového olympijského kovu sa dočkala v Pekingu 2008 a hneď mal zlatý lesk.
Od tohto roku sa stala profesionálnou športovkyňou, jedinou zo všetkých slovenských paralympionikov. Ďalšiu medailu pridala o štyri roky neskôr v Londýne. Bronz vybojovala v športovej puške 3 x 20.
Konečne sa to otočilo
Roky driny a odriekania zúročila aj na svojej piatej paralympiáde v Riu. Hneď v prvý súťažný deň sa vo svojej prvej a zároveň najsilnejšej disciplíne R2 vzduchová puška 40 rán stala olympijskou víťazkou.
Z kvalifikácie postúpila do osemčlenného finále z druhej priečky. V ňom podala sústredný výkon a nástrelom 207,8 zvíťazila pred obhajkyňou prvenstva z Londýna 2012 a najlepšou z kvalifikácie Cchuej-pching Čang z Číny (206,3).
Zároveň dosiahla najlepší finálový nástrel v histórii paralympiád.
„Doteraz to bolo tak, že ja som vyhrávala kvalifikácie a Čang finále. Som šťastná, že sa to otočilo v tom najsprávnejšom momente,“ tešila sa zverenka trénera Milana Goleňu.
Ako vôbec prvá športovkyňa si na paralympiáde v Riu vypočula národnú hymnu.
"Po poslednom výstrele mi z ramien spadol možno stokilový kameň. Počas finále som bola zmierená s tým, že na Čang nemám. Po deviatkach v úvode som už ani nedúfala, že to bude medaila. Potom som trochu zmenila polohu, málinko som sa otočila a začalo to ísť," priznala pre agentúru SITA.
