Trénoval Hrbatého i Habšudovú. V Tokiu bude šéfovať nielen svojmu zverencovi

O nie najlepšom stave košického športu v súčasnosti svedčí aj to, že nebude mať zastúpenie na OH 2020 v Tokiu. Ani v podobe, čo by len jediného člena slovenskej výpravy.

Košičania sa môžu tešiť aspoň z toho, že v hlavnom meste Japonska predsa len bude jeden rodák z metropoly východu – TIBOR TÓTH. Po návrate z tenisového turnaja vo Wimbledone sa nám podarilo skontaktovať sa s ním.

Meno Tibor Tóth je známe predovšetkým vo futbalových kruhoch. Váš otec hrával najvyššiu súťaž za VSS Košice v časoch ich najväčšej slávy. Vy ste sa stali tenistom. Čo na to Tibor Tóth starší?

Ľahko sa s tým zmieril. Do futbalu ma nijako netlačil. Ako sa hovorí, nechal tomu voľný priebeh. Samozrejme, sledoval nielen moje prvé kroky s raketou v rukách, ale celé obdobie hráčskej kariéry.

Tá bola skutočne úspešná a to i napriek tomu, že pomerne krátka. Kto vlastne odhalil váš talent?

Prešiel som rôznymi testovaniami i výberovým sitom do prípravky VSS Košice, ktorú viedol Ladislav Novák. Mňa sa zároveň ujal známy odborník Imrich Kmetz. Bolo to na tenisových dvorcoch v Mestskom parku, ktoré, žiaľ, už neexistujú.

Aj v tenise však cesta do reprezentácie je zdĺhavá a náročná. Okrem toho tá vaša sa začala v časoch kedy v tomto odvetví dominovali u nás predovšetkým českí hráči. Ako si na to spomínate?

Každoročne sa najlepšie talenty z celého Československa stretávali v Pardubiciach a kto sa nepresadil tam, nemohol rátať s tým, že sa mu niekedy podarí zaujať zostavovateľov mládežníckych reprezentačných výberov. Nám sa s Petrom Hrunčákom, ďalším odchovancom košickej tenisovej školy podarilo vyhrať tradičný výberový turnaj v Pardubiciach, ktorý bol zároveň majstrovstvami celej republiky do 18 rokov. V celoštátnom rebríčku som bol druhý za Petrom Kordom, ten sa neskôr stal hráčom svetovej extratriedy.

Na neoficiálnych majstrovstvách sveta hráčov do 21 rokov, teda v súťaži o Galeov pohár, obsadil československý tím, ktorého som bol členom, obsadil druhé miesto. Mne osobne sa podarilo vyhrať aj dva významné medzinárodné turnaje, tzv. satelity, u nás i v Maďarsku.

Žiaľ, v roku 1992 vo veku iba 24 rokov pre zdravotné problémy predčasne skončilo moje pôsobenie na kurtoch ako hráča a musel som rozmýšľať, čo ďalej. Ešte šťastie, že sa mi naskytla možnosť venovať sa trénerskej práci. Samozrejme, po získaní potrebného teoretického vzdelania.

Úspechy, ktoré ste dosiahli so svojimi zverencami, boli a sú rukolapné nielen doma, ale i v cudzine. Za všetkých stačí spomenúť Karin Habšudovú, ktorá sa vo svetovom rebríčku dostala až na desiatu priečku, Dominika Hrbatého, ten bol najvyššie dvanásty, Ukrajinca Serheja Stachovského – toho ste dostali z 260. miesta na tridsiate prvé. Čo na to vravíte?

Pri všetkej skromnosti musím povedať, že mám za sebou vydarené roky. Určite aj preto ma zodpovední poverili funkciou šéftrénera Národného tenisového centra v Bratislave. Tu trénujem aj Norberta Gombosa, viedol som Lukáša Lacka, ako nehrajúci kapitán mám na starosti slovenský tím, ktorý súťaží o Davisov pohár.

Veľmi dôležitá funkcia vás čaká priamo na olympiáde v Tokiu. Na základe rozhodnutia Slovenského olympijského a športového výboru ste vedúcim tímu tenistov. Kto ho tvorí?

Traja hráči - Filip Polášek a Lukáš Klein, ktorí nastúpia vo štvorhre, môj zverenec Norbert Gombos a ešte traja ľudia, tréner, kondičný tréner a fyzioterapeut.

Dve odchovankyne košickej tenisovej školy Anna Karolína Schmiedlová a Viktória Kužmová sú na čele rebríčka slovenských hráčok. Niekedy dokážu príjemne prekvapiť na elitných zahraničných turnajoch, ale do nominácie sa nedostali. Prečo?

Žiaľ, obom sa v uplynulom období nedarilo, lepšie výkony striedali s horšími. Momentálne nie sú úplne v pohode a verme, že je to len prechodné obdobie. Verím, že pred sebou majú ešte celé roky úspešnej kariéry. Teraz však ich výsledky na olympijskú nomináciu nestačili.

Spomenuli sme košický tenis, ktorý dnes v podstate nemá žiadne zázemie. Zdalo sa, že sa všetko zmení k lepšiemu vybudovaním Národného tenisového centra. Namiesto neho však vznikne iba Národné tréningové centrum. Zdá sa, že sa nič nezmení na tradičnom odchode košických talentov do Bratislavy. Tak to bolo aj vo vašom prípade.

Nie tak dávno som navštívil svoje rodné mesto a pri pohľade na zlikvidované kurty v Mestskom parku ma doslova začalo bolieť srdce. Zničilo sa to, čo malo svoje dejiny, svoju tradíciu. Tieto kurty boli súčasťou života mesta a mysleli sme si, že trvalou.

Zároveň chátra aj ďalšia, novšia a modernejšia tenisová základňa na Aničke. Košice mali dva kvalitné tenisové oddiely so všetkým, čo k tomu patrilo – VSS a VSŽ. Nuž, teraz dúfajme, že sa podarí postaviť aspoň to Národné tréningové centrum. Jeho veľkou výhodou bude to, že talenty v detskom veku nebudú musieť odchádzať do Bratislavy ako to bolo v prípade mojej generácie.

V osobnom živote máte za sebou smutné obdobie. Verme, že olympiáda a najmä výsledky tenistov vám pomôžu k optimistickejšiemu pohľadu na život...

V júli pred dvoma rokmi mi zomrel otec, vo februári tohto na koronavírus mama. Aj v rámci prípravy na olympiádu som musel svoj osobný smútok odložiť stranou. Samozrejme, na olympijské hry sa veľmi teším, i keď nebudú také, aké bývali v minulosti. Verím, že pokiaľ nenastanú nejaké nečakané nepríjemnosti bude sa v Tokiu dariť aj našim tenistom.

Letná olympiáda Tokio 2020 / 2021

• Letné olympijské hry Tokio 2021
• Program a výsledky LOH Tokio 2021
• Slovensko na LOH Tokio 2021
• Všetky športy na LOH Tokio 2021