Je trénerom poľskej hokejovej reprezentácie, ktorá si na budúci rok zahrá proti Slovensku v kvalifikácii o postup na olympiádu do Pekingu 2022. Zároveň je aj trénerom GKS Jastrzebie, kde pôsobí už siedmu sezónu. „Klub by som prirovnal k slovenskej Skalici,“ tvrdí 50-ročný RÓBERT KALÁBER.
Ako chlapec ste bývali na futbalovom štadióne Slovana, na starom Tehelnom poli. Ako to, že sa z vás stal napokon hokejista?
Rodičia pracovali na futbalovom štadióne. Otec ako inštalatér a mama vydávala futbalistom dresy. Bola hospodárkou. Najskôr sme bývali na Robotníckej ulici, ale keď v Slovane skončil hospodár, nasťahovali sme sa do bytu na futbalovom štadióne. Ako dieťa som hral futbal i hokej. V piatej triede som si musel vybrať. Voľba padla na hokej.
V hokejovom Slovane ste vyrastali až do svojich šestnástich rokov. Ako si na toto obdobie spomínate?
Sú to krásne spomienky. Chodil som do školy na Kalinčiakovej, kde sme mali športovú triedu. V mladšom doraste ma trénoval legendárny Vladimír Dzurilla. Bol to perfektný tréner aj človek. K nám pubertiakom mal taký otcovský vzťah.
Prečo ste to nedotiahli až do prvého tímu Slovana?
Mal som nevýhodu, bol som menšej postavy. Vtedy sa presadzovali skôr robustnejší hokejisti. Navyše v Slovane bola veľká konkurencia. Keď som prechádzal do juniorky, boli tam tri ročníky. Patril som k najmladšiemu. Hrával by som možno vo štvrtej formácii a tréner Jaroslav Walter mi odporučil, aby som šiel na rok do Bezky (TJ Spartak BEZ Bratislava, pozn. red.). Tam mi zase tréner povedal, že mladých nepotrebuje. Tak som odišiel do Dubnice, kde bol vtedy prezidentom Vladimír Paštinský.
Neskôr ste hrávali druhú najvyššiu súťaž v Senici či v Prievidzi. Nikdy ste však na Slovensku nehrali extraligu. Mrzí vás to?
Nikdy som nepatril k najlepším hráčom a vo vtedajšej extralige by som sa ťažko presadil. Vo federálnej lige hrali tri slovenské tímy. Prvá liga bola na úrovni súčasnej extraligy.
Stačila vtedajšia prvá liga na to, aby ste sa živili len hokejom?
Keď som prišiel ako mladý chlapec z vojny, Dubnica bola špičkovým tímom, hrala vždy o popredné priečky. Nechodili sme do práce, boli sme zamestnancami ZŤS a profesionálne sme hrali hokej. Horšie to bolo po revolúcii, keď prišli drobní podnikatelia. Mali sme osem- či deväťmesačné zmluvy, takže v lete bol trochu problém prežiť.
Kedy ste začali uvažovať o práci trénera?
Už počas hráčskej kariéry som ako prvoligový hokejista chodil trénovať mládežnícke tímy do Senice. Neskôr som v Prievidzi viedol extraligovú juniorku. Ako kapitán tímu som s trénermi často debatoval. Zaujímalo ma myslenie trénerov, taktika, na základe čoho robia rozhodnutia. Získal som k tomu vzťah.
Medzi mužmi ste trénovali prvoligovú Senicu a tri roky aj extraligovú Duklu Trenčín. Prečo ste potom odišli do Poľska?
V Trenčíne to bolo náročné obdobie.