Slovák sa presadil v športe, ktorý Švajčiari nepovoľujú. Vraj je zvierací

Ľudovít Klein sa nedávno predstavil ako prvý zápasník zmiešaných bojových umení (MMA) zo Slovenska na scéne najprestížnejšej svetovej organizácie Ultimate Fighting Championship (UFC).

Rodáka z Nových Zámkov niekoľko rokov trénoval TOMÁŠ BILIŠIČ. V rozhovore pre SME rozpráva o svojom prístupe, o úskaliach MMA aj o pomere agresivity a športového ducha v ňom.

Trénovali ste Kleina niekoľko rokov. Aký bol pocit vidieť ho víťaziť na scéne UFC?

Je to obrovská vec, doteraz taký úspech nedosiahol žiaden zápasník zo Slovenska. Lajoša však momentálne trénujem už iba čiastkovo jiu jitsu, jeho oficiálnym trénerom sa stal zápasník Attila Végh.

Preto aj Lajoš nenastúpil do najvyššej súťaže za Genkikan Nové Zámky, ale za Spartakus Trnava.

Aj tak ho beriete stále za svojho?

Dohodli sme sa, že ma bude uvádzať ako svojho prvého trénera. Ešte pre správnosť treba dodať, že okrem mňa a Végha ho v Nových Zámkoch v detstve trénoval aj Barnabáš Kováč, dnes už starší pán.

Učil ho základy boxu a dostal ho na úroveň majstrovstiev Slovenska. Čo sa nám dokopy podarilo, bolo podľa mnohých neuskutočniteľné.

Ako ste zistili, že máte v rukách talent?

Lajoš sa do klubu prihlásil, keď mal okolo štrnásť rokov. Za moju akadémiu absolvoval aj svoj prvý MMA zápas, to už mal na konte amatérske boxerské zápasy. Chodil na každý jeden tréning a mal veľkú chuť trénovať.

Jeho ambíciou nebolo byť silným preto, že chce niekoho zbiť. Chcel sa dostať vyššie. Keď som ukázal pohyb, urobil ho správne.

Na zápasoch som videl, že používa hlavu, že nefunguje len ako mlynček, ale vníma priestor, vzdialenosti. A mal vrodenú rýchlosť, to má málo ľudí. To je hneď iná spolupráca.

Nakoľko sa dá rýchlosť vytrénovať?

Vieme ju posunúť len o zopár percent, podobne ťažko sa trénuje aj očný reflex, postreh. Sú na to síce cvičenia, no nedá sa spraviť veľký skok. Rýchlosť je atribút, ktorý sa skrátka nedá naučiť. Vieme trénovať silu, techniku, ale rýchlosť musí mať človek v sebe.

Aký je aktuálny záujem o zmiešané bojové športy u nás?

UFC, čo je najvyššia liga MMA, sa dá pokladať za jeden z najsledovanejších športových programov vo svete, momentálne možno viac ako futbal či hokej. A záujem rastie aj u nás.

Kdesi na začiatku tohto záujmu stoja bojové športy. Na Slovensku majú už dlhšiu históriu, hoci v časoch, keď som začínal, toho na výber veľa nebolo.

Čo sa týka MMA súbojov a šou, spočiatku sa usporadúvali len mikrogalavečery, alebo sa len tak stretli dva-tri kluby v telocvični, dali si zápasy a hotovo.

Dnes máme desiatky klubov a zápasníkov na najvyšších priečkach amatérskeho levelu. Úmerne tomu sa postupne skvalitňovali aj programy so všetkým, čo dobrá šou potrebuje.

V tomto ide príkladom najmä USA. Vo viacerých európskych krajinách bolo totiž MMA zakázané. Napríklad Švajčiari nepovoľujú tento šport vôbec.

Pre agresivitu?

Áno, berú to tak, že v tomto športe je niečo zvieracie, že je príliš založený na pudovosti.

Čo na to vravíte vy?

Ja to chápem tak, že je vždy lepšie, keď dvaja ľudia zvádzajú súboj pod kontrolou, v bezpečnom priestore, než keby to mali robiť niekde vonku. Budú to robiť tak či tak. Možno v krajine elfov by bola situácia ideálna, ale my žijeme tu.

Čo znamená súboj pod kontrolou?

Ak sa bitka nerobí ako šport, môže to dopadnúť hocijako. Pri kontrolovaných zápasoch sú prítomní rozhodcovia aj lekári. Telocvičňa je zóna bez obrubníkov či iných nástrah, o ktoré by ste sa mohli rozbiť.

Kedykoľvek rozhodca zakročí a povie stop, bitka sa zastaví. Navyše, zápasník sa môže vzdať aj sám, keď usúdi, že je zápas nad jeho sily.

Nefunguje to naopak? Že pri pestovaní bojového športu ľahšie vkĺznete do agresívneho správania mimo telocvične?