Lašák bol boh, Žigo najlepší a ukradli mi mobil. Čo ste vtedy robili vy?

Tisíce ľudí vítali zlatých hokejistov už na Letisku Milana Rastislava Štefánika v Bratislave.
Tisíce ľudí vítali zlatých hokejistov už na Letisku Milana Rastislava Štefánika v Bratislave. (Autor: TASR)
Sportnet|11. máj 2022 o 01:00 (aktualizované 11. máj 2022 o 13:09)

Spomienky na hokejový titul.

BRATISLAVA. Keď ho v 17. storočí obsadili a vypálili Dáni, žiadali od Švédov za jeho vrátenie milión ríšskych toliarov.

Žije tu údajne najviac študentov v celej Škandinávii, narodil sa tu jeden z členov legendárnej hudobnej skupiny ABBA, ale pre dve a možno aj tri generácie Slovákov zostane Göteborg navždy symbolom veľkého športového triumfu.

Pred dvadsiatimi rokmi tu v hale Scandinavium získali slovenskí hokejisti titul majstrov sveta. 

V máji 2002 zažívalo Slovensko dovtedy nevídanú eufóriu. Počas hokejových zápasov sa vyľudnili ulice, vyprázdnili obchody, zato krčmy boli ešte plnšie ako inokedy. Pred finále sa vo veľkom nakupovali nové televízory, potom sa zaplnili námestia, tieklo šampanské aj slzy dojatia.

Zdalo sa, že v krajine vypukla revolúcia. Ten deň zostal pre veľa ľudí navždy zapísaný v pamäti.

Mnohí sledovali finále, niekde sa zrodil nový život, niekde vyhasol, ktosi možno kachličkoval. Viete, čo ste vtedy robili vy?

Dvadsať rokov po hokejovom triumfe na MS v hokeji vo Švédsku prinášame spomienky reportérov Sportnetu a denníka SME, aby sme oživili tie vaše. 

Boris Vanya, reportér Sportnetu

Tých sedem sekúnd, kým Peter Bondra spravil oblúčik okolo kanadskej bránky, mi pripadalo ako večnosť. Ale stihol to. A naštartoval gólom štvrťfinálový obrat. Slovensko hralo po dvoch rokoch opäť o medaily na majstrovstvách sveta.

Semifinále proti Švédsku som sledoval s kolegami v redakcii. Alebo chvíľami aj nesledoval. Nervy pracovali. Fajčiarom pomohli dve škatuľky, mne len prechádzka po chodbe. Viaceré hlášky vtedajších komentátorov rokmi zľudoveli. "Kupujte televízory," kričal Stano Štefánik po víťaznej bitke proti domácim Severanom, ktorých sme poslali...(dramatická pauza)...do boja o tretie miesto.

Neviem, či Stano za tú reklamu v priamom prenose niečo od predajcov elektroniky dostal, ale silno pochybujem. Ľudia naozaj húfne kupovali televízory. Aj ja som kúpil. Po semifinále sme si odbehli nasať eufóriu do študentského mestečka v Mlynskej doline. Bolo už čosi po polnoci, ale na "Mlynoch" to žilo ako v Riu de Janeiro počas karnevalu.

Z reproduktorov sa donekonečna ozývalo "Nech bože dá" a do toho podnapitá skupinka študentov s lángošmi v rukách vykrikovala, že Lašák je boh. Myslím, že v tej chvíli by nenamietala ani poslankyňa Anna Záborská... 

Nová telka bola paráda, ale na finále som sa aj tak vybral na Námestie SNP. Ochutnať atmosféru a pretaviť ju neskôr do niekoľkých riadkov v novinách. Cítil som, že sa deje čosi výnimočné, čo človek zažije možno len raz v živote - trebárs ako úplné zatmenie slnka.

Na začiatku zápasu som ešte mal v zadnom vrecku nohavíc mobil. Po prvej tretine už nie. Čo už. Zápas som dopozeral v redakcii. Pamätám si, že po vyrovnávajúcom góle Maxima Sušinského, ktorého komentátori nazvali pre jeho výraznú bradu lúpežníkom, zavládla značná skepsa. O to intenzívnejší bol nával emócií po víťaznej akcii Pálffyho s Bondrom.

Mimochodom, s napätím som sledoval aj úplné zatmenie slnka v roku 1999. To nasledujúce bude možno zo Slovenska pozorovať až 7. októbra 2135. Verím, že ďalší hokejový titul príde skôr.

Miloslav Šebela, reportér Sportnetu

Na obrazovku som skôr nevidel. Okolo mňa bol hustý les ľudí, rúk, vlajok. Iste, kúsok obrazovky sa dal zahliadnuť, keď som sa postavil na špičky. Priebeh však nebolo potrebné sledovať, vytušili ste, čo sa deje. Každú akciu sprevádzala emócia, ktorá sa vo vlnách šírila medzi ľuďmi.

11. mája 2002 som bol na námestí SNP v Bratislave s ďalšími tísíckami fanúšikov a sledovali sme finále majstrovstiev sveta Slovensko – Rusko na veľkoplošnej obrazovke.

Radostná nálada gradovala po každom slovenskom góle. Na obrazovke som ich nevidel, až neskôr zo záznamu. Višňovský, Bondra, Šatan. Keď bolo 3:1, rozbiehali sa oslavy. Bolo živo, stratiť taký zápas sa zdalo nemožné. Keď Rusi skóre vyrovnali na 3:3, ostalo ticho. Nikomu nebolo do spevu.

Po Bondrovom góle vytryskla vlna radosti, ktorá gradovala až do záveru. Finále vnieslo medzi ľudí čistú radosť. Nič podobné som nikdy nezažil. Eufória sa niesla celým mestom a oslavovalo sa až do príchodu víťazov. Mám pocit, že na ten úsek medzi finále a príchodom hokejistov sa život na Slovensku zúžil len na hokej a všetko, čo so zápasom súviselo.

O tom, ako silno tento titul zasiahol ľudí a ako ho prežívali svedčí, že na jednej vysokej škole sľúbil vyučujúci študentom ešte pred finále, že ak hokejisti získajú titul, zapíše všetkým skúšku. Študenti mali dvojnásobnú radosť, keď svoj sľub dodržal.

Ondrej Rusnák, spolukomentátor RTVS a spolupracovník Sportnetu 

Myslím, že v slovenskom hokeji sa za takmer 30 rokov éry samostatnosti udiali dva momenty, keď si väčšina z nás pamätá, čo sme práve robili a kde sme boli. Prvým momentom bola smutná správa o Pavlovi Demitrovi. Tým druhým, veselším, bol deň keď sme sa stali majstrami sveta v hokeji.

Pamätám si na to celkom presne, aj keď som mal len trinásť rokov. Bol som na chalupe blízko Bánoviec nad Bebravou a starší bratranci spolu ostatnými mužmi z dediny ma zobrali prvýkrát v živote do krčmy. Takej poriadnej, á la štvrtá cenová😊. Viem, že po góle od Petra Bondru som dostal do rúk fľašu sektu a mohol som ju vystriekať a aj trošku sa z nej napiť.

Celá dedina (Slatina nad Bebravou), ktorá mala len zopár desiatok obyvateľov, bola hore nohami. Dnes mi to príde neuveriteľné, že je to už dvadsať rokov. Čas beží rýchlo. 

Titanilla Bőd, reportérka Sportnetu

Tušila som, že to bude historická chvíľa. Nechcela som to zmeškať.

Väčšinu šampionátu som sledovala na legendárnych „Mlynoch“, v študentskom mestečku v Bratislave. Bola som v prvom ročníku na vysokej škole, a práve tam som sa stretla s fenoménom spoločného sledovania hokejových zápasov. 

Nevravím, že striebro v roku 2000 som neprežívala. Ako správna tínedžerka som mala odložené všetky výstrižky z novín s Mirom Šatanom. Bol vtedy aj na titulke časopisu venovaného Formule 1, len aby bolo jasné, ktorý šport tu má prioritu.

Ale máj 2002 bol iný – prvé koncoročné skúškové obdobie, zápočty, hodiny strávené nad skriptami z dejín žurnalistiky. Boli hrubé tak akurát, aby sme neprechladli, keď sme si na ne sadli na kopci pri intráku, kde nainštalovali veľké plátno. Théophraste Renaudot a Lord Northcliffe nemali v súboji s útokom Šatan, Handzuš, Bartečko, šancu.

Po každom góle sme oslavovali ako besní, najprv dav pred plátnom, potom sa postupne otvárali všetky balkónové dvere a k všeobecnej eufórii sa pridali aj nezainteresovaní.

Finále bolo cez víkend a pozerala som ho doma v Rimavskej Sobote. Po rozhodujúcom góle som vybehla na balkón, ale obyvatelia môjho mesta nadšenie z hokeja nedávali verejne najavo.

Sme majstri sveta, kričal komentátor. Vedela som, že je to historická chvíľa. Možno sa nezopakuje. Chcela som byť pri tom, keď zlatých medailistov privítajú tisíce fanúšikov v Bratislave. Vybrala som sa do Bratislavy skoro ráno, autobusom, ktorým som zvyčajne nechodila.

Išiel dolnou trasou, cez Veľký Krtíš a Dudince. Práve v kúpeľnom mestečku som začala cítiť, že by mi už dobre padla cikpauza. Lenže nič také v oficiálnom cestovnom poriadku nebolo. 

Poprosila som šoféra, či by som si nemohla odskočiť – keď musíš, tak musíš. Súhlasil. Všetky veci som nechala v autobuse, aj mobilný telefón, ktorý tvarom i hmotnosťou vtedy pripomínal menšiu tehlu. Zobrala som si len peňaženku.

No keď som už s úľavou vybehla spoza staničnej budovy, videla som iba vzďaľujúci sa autobus. Mávala som, kričala a bežala – zbytočne. 

Bolo šesť hodín ráno, hostia v kúpeľoch ešte spali. Zlatí chlapci vo Švédsku sa pomaly spamätávali z osláv a chystali sa na cestu domov. 

Ďalší autobus do Bratislavy išiel až o štyri hodiny. Medzitým som vyrozprávala svoj príbeh dvom recepčným v najbližšom hoteli a z telefónnej búdky som sa úspešne spojila (cez našu susedku, moju mamu a rimavskosobotského dispečera SAD) so šoférom, ktorý ma zabudol v Dudinciach a dohodla som sa ním, kde mi nechá moje veci.

Do Bratislavy som došla okolo jednej. Práve včas, aby som si na námestí zaskandovala: „Lašák nie je brankár, Lašák je boh! Šatan nie je hráč, Šatan je boh!“

Hokejisti na oslavách titulu na Námestí SNP v Bratislave.
Hokejisti na oslavách titulu na Námestí SNP v Bratislave. (Autor: TASR)
Stanislav Benčat, hokejový expert

Keď Richard Lintner premenil nájazd proti Švédom a poslal Slovensko do finále, išiel som si vykričať hlasivky. Zápas som pozeral doma, s rodičmi. Vybehol som na balkón a hučal na celú Dúbravku. Naši ma takmer prizabili, a to aj napriek tomu, že sami boli v eufórii. 

Na druhý deň sme v škole so spolužiakmi začali riešiť, kde a ako budeme pozerať finále. Tu už nehrozilo, aby som bol doma. Predsa len, vo vzduchu som cítil majstrovský titul. 

Keď vyšla správa, že duel budú vysielať na veľkoplošnej obrazovke na námestí SNP, všetko bolo jasné. Šli sme prakticky celá trieda. Mali sme sedemnásť, naše spolužiačky chôdzu ženy.

V ruksakoch sme mali pripravené šampanské, jedno či dve však padli v rámci pitného režimu už skôr. Ešte pred zápasom som sa dohodol so spolužiačkami, že za každý náš gól si dáme pusu. Vtedy som ešte netušil, že prvýkrát sa tak stane už v 22 sekunde. Milá spomienka. 

3:1, 3:3. Bože, to boli nervy. Desiatky tisíc ľudí bolo v napätí, všetci sme však verili. Pálffy – Bondra, gól. A PUSA! Sladká, víťazná, majstrovská. 

Eufória, ktorá zavládla v ten večer v Bratislave, sa nedá slovami opísať. Všetci boli kamaráti, hrdí Slováci. 

Cez Michalskú bránu neprešiel človek, ktorého by som neobjal, nezaspieval si s ním (s poniektorými si štrngol). 

Domov som prišiel s východom slnka. Ovládol som sa a radšej už nekričal. 

Nech Bože dá!

Patrik Fotta, reportér Sportnetu

V roku 2002 som bol typický tínedžer. Mal som 13 rokov. Zo športov ma bavil najmä futbal. V lete sme ho hrávali s partiou kamarátov na tráve pred školou dlhé hodiny. V televízii ma však vždy viac lákal hokej, v ktorom padalo veľa gólov. 

Postupom do finále majstrovstiev sveta slovenskí hokejisti pobláznili národ. V škole sme sa so spolužiakmi rozprávali len o tom, aký gól strelil Miro Šatan, či Peťo Bondra. Futbalovú loptu sme na chvíľu odložili. Vytiahli sme hokejky a tenisové loptičky. 

Finálový zápas proti Rusom sa hral v sobotu, čo bolo skvelé, pretože som nemusel ráno vstávať do školy. V detskej izbe sme mali aj s bratom televízor, na ktorom som sledoval takmer všetky zápasy Slovákov na šampionáte. Aj finále.  

Po každom slovenskom góle som tlieskal a kričal z plného hrdla. Mal som pocit, ako keby som bol priamo na štadióne. Umocňovali aj výkriky susedov. Nedali sa nepočuť. 

Po góle Petra Bondru, ktorý bol už pred MS mojím obľúbeným hráčom, som veril, že titul už Slovákom neunikne. Keď si hráči preberali zlaté medaily cítil som obrovskú hrdosť. V eufórii som dlho nemohol zaspať. 

Vtedy mi ani len nenapadlo, že by som mohol v budúcnosti o hokeji písať. Ale ak by som mal z minulosti vybrať jeden okamih, ktorý ma na túto cestu naviedol, bol by to práve šampionát spred 20 rokov. Vtedy každý aspoň na chvíľu zabudol na svoje starosti a srdcia ľudí sa naplnili radosťou.

Matúš Krčmárik, reportér denníka SME

Jar 2002 mala svoje výnimočné čaro. Mal som sladkých sedemnásť - vek, keď sa už človek cíti dospelo, čo-to si dovolí, ale ešte nemá pred sebou strašidlo maturity a postredoškolskej neistoty. Prvá frajerka a u mňa aj prvé skúsenosti so softbalom. Keby sa o tom natočil film, bol by to hit. Ako Kokosi na snehu.

Skrátene. O rok skôr si dve oddané softbalistky povedali, že by Slovensko mohlo mať zastúpenie aj na majstrovstvách Európy juniorov, ktoré sa v roku 2002 konali v Česku. Mužská liga síce mala len tri tímy dovedna s dvoma hráčmi v juniorskom veku (bystrý čitateľ už šípi, že nejakým nedopatrením som bol jedným z nich), ale čo na tom. Stačí vytvoriť tím chlapcov a o rok ich poslať na európske javisko, povedali si trénerky a dostali na to požehnanie (a peniaze na prípravu) od zastrešujúceho športového zväzu.

A tak sme robili zúfalý nábor, učili sa základy športu, o ktorom sme v podstate nič nevedeli, ale nakoniec sa to nejakým spôsobom podarilo. Našlo sa nás dosť na to, aby sme vytvorili tím, ten sa stal juniorskou reprezentáciou a na jar 2002 sme odohrali prvé skutočné zápasy. So slovenským znakom na hrudi a hymnou na perách, samozrejme.

Príprava sa prirodzene odohrávala v Česku. Česi sú však v mužskom softbale absolútna špička, na miestnych juniorov sme sa nechytali, ich nadhody často nevideli, tak sme spočiatku chodili na kadetské turnaje do 16 rokov. My sme ako špeciálne prípady dostali výnimku. Aj tam sme takmer všetko prehrávali. Šťastie začiatočníka nás nepostretlo.

Cez víkend, keď sa hralo to slávne hokejové finále, sme boli na turnaji v Havlíčkovom Brode. Sledujúc zápas v bare s nahnevanými trénerkami, lebo sme sa v poslednom zápase až príliš osamostatnili a s vidinou víťazstva nad 14-ročnými deťmi prestali počúvať ich pokyny, sme sa dohodli, že polovica tímu kupuje tej druhej džús pri každom góle Slovenska, pri ruských góloch naopak. Žiadne pivo, veď sme reprezentovali a väčšina nemala ani osemnásť rokov.

V sporom prostredí havlíčkobrodskej krčmy sme boli v podstate jediní, koho finálový zápas zaujímal. Možno sme boli aj jediní celkovo, ale bolo nás dosť na to, aby sa krčmárovi oplatilo nechať otvorené. A bolo že to radosti po Bondrovom góle…

Na druhý deň nám všetci súperi gratulovali, aj keď sme sa vrátili k forme porazených a oni si na nás herne aj výsledkovo zgustli. Mali síce priemerne tak o tri roky menej ako my, ale softbal hrali priemerne o šesť rokov dlhšie. To sa musí prejaviť.

Napokon sme aj tak my boli majstri sveta, ktorým patrila tá výnimočne čarovná jar 2002.

Fanúšikovia v Žiline pred finále Slovensko - Rusko.
Fanúšikovia v Žiline pred finále Slovensko - Rusko. (Autor: TASR)
Kristína Kúdelová, reportérka SME

Kamarátka Zuzana nemala v tú nedeľu dobrý deň. Chcela si pozrieť film, ale v Charlies našla len jeden veľký stručný oznam: Dnes nehráme nič.
Ty si chcela ísť do kina? Smiali sme sa jej.

Pamätám si, že v ten rok som ani ja nebola dobrá fanúšička. Po olympiáde v Salt Lake som si povedala, že našich hokejistov budem pozerať, len ak sa dostanú do semifinále. Na štvrťfinále som si prepla len omylom, ale akurát Peter Bondra strelil pred koncom druhej tretiny gól - a už som pri nich zostala.

Na semifinále som sa po prvej tretine nechala vytiahnuť von k obrazovke pred Tescom, a finále, to už bola organizovaná akcia od začiatku do konca.

Dievčatá, pozrite sa, pozrite sa, kričala kamarátka Hana, keď režisér prenosu strihol počas prerušenia záber na elekronickú tabuľu: 19.59. Zápas sa ešte neskončil, ale už sme sa všetci na námestí SNP objímali.

Nikomu sa ešte dlho nechcelo ísť domov, pred tržnicou sa ešte obsluhovalo a niekedy okolo druhej v noci prišiel kolpoltér a rozdával špeciálne vydanie SME. Tá chvíľa bola taká pekná a my sme boli také veselé, až nám to začalo pripadať absurdné.

Prečo sa vlastne tešíme? pýtali sme sa: A cestou domov, keď sme už po takmer prázdnej nočnej Bratislave, sme sformulovali desať bodov, prečo je totálne nezmyselné, aby sme mali z víťazstva slovenských hokejistov radosť. Dnes som Hane zavolala a spýtala sa, či si náhodou nejaký bod nepamätá.

Tak to by som si musela dať frťana, aby som si taký úlet znovu vybavila. Už sa nám len matne marí jedno: my sme sa nijako nepričinili k tomu, že niekto je objektívne v niečom dobrý, napríklad v hokeji. A že keby sa tú objektívne dobrí hráči zhodou náhod a osudu narodili pár kilometrov od nás v Rakúsku, už nás ich úspechy vôbec nezaujímajú.

Počas olympiády v Pekingu som už všetko videla úplne inak. Partia našich hokejistov mi bola taká sympatická, že by som sa s nimi tešila, aj keby reprezentovali Rakúsko. Síce sme si vtedy pripadali veľmi filozoficky, ale naše desatoro bola riadna hlúposť, čo výborne zhrnula Hana jednou vetou: Každý dôvod na radosť v tomto svete je dosť dobrý. 

Daniel Dedina, reportér Sportnetu

To, ako slovenskí hokejisti získali titul majstrov sveta, mám dodnes pred očami.

Finále proti Rusku sme so spolužiakom sledovali v Prešove na veľkoplošnej obrazovke, boli sme vtedy stredoškoláci. 

Spočiatku sme pre ostré slnko veľa nevideli, gól Ľubomíra Višňovského v úvodnej minúte zápasu sme zaregistrovali viac-menej len z výkrikov komentátora a následne sa tešiacich ľudí, ktorí toho videli asi toľko ako my. 

Zlatý gól Petra Bondru som videl tisíckrát, ale v priamom prenose nie. Šiel som z toalety, keď sa zrazu strhol obrovský rev... Nikdy predtým (a ani potom) som nič také nezažil.

Nezabudnuteľný záver - „Toto už nemôžme prehrať. Priatelia na Slovensku, budeme majstri sveta!“ - a chvíle bezprostredne po skončení zápasu som si vychutnal v elektrizujúcej atmosfére hokejom sfanatizovaného davu ľudí.

Nikola Baďová, reportérka Sportnetu

Na finále majstrovstiev sveta pred dvadsiatimi rokmi mám spomienku ako prvý výlet do Bratislavy autobusom. Zápas s Ruskom sme s kamarátkou pozerali na námestí SNP. Otec nám vysvetlil, ako prejsť peši z autobusovej stanice Mlynské Nivy, ale stačilo sa iba držať davu so slovenskými zástavami.

V hromade ľudí sme si našli miesto, aby sme videli na veľkoplošnú obrazovku. Netrvalo dlho a po Višňovského góle nás obliali pivom a inými alkoholickými nápojmi. Záver stretnutia sa niesol v napätej atmosfére. Za nerozhodného stavu 3:3 veľa ľudí naokolo zatínalo päste a v duchu sa modlilo. Tiež som patrila medzi nich.

Sto sekúnd pred koncom prišla ďalšia lepkavá spŕška. Kričali sme, objímali sa s cudzími ľuďmi. Všetkých nás tento moment spojil. Spievalo sa a tancovalo. Každý bol s každým kamarát. My sme však mali večierku a utekali sme naspäť na stanicu, kde nás čakal odvoz. Cestovať domov nočným autobusom nám zakázali.

Ivan Mriška, reportér Sportnetu

Mal som len deväť rokov. Na striebornú medailu a majstrovstvá sveta v Petrohrade 2000 si nepamätám, no šampionát 2002 ma pohltil.

Peter Bondra, Žigo Pálffy a Miroslav Šatan, to boli najväčšie persóny, ktoré som uznával. Ich dresy som hrdo nosil a vykračoval v nich po dedine. Ako deti sme za panelákom „drvili“ hokejbal a hrali sme sa, že sme oni. 

Osobne ma zaujal ešte jeden starší pán s bradou, o ktorom som si myslel, že na turnaji je za zásluhy. Ale bez neho si zlato v Göteborgu neviem predstaviť. Jeho meno je Jerguš Bača. Jeho usmiatu tvár so zlatou medailou mám dodnes pred očami.

No a pamätný gól Petra Bondru, ktorým sme zdolali vo finále Rusov? „Žigo poď, vľavo má Bondru. Tyčka. Gól! Dávame Gól!“ Aj dnes si s nostalgiou zapnem zábery staré vyše dvadsať rokov a mám pri nich zimomriavky. Nielen vďaka famóznym výkonom našich hokejistov, ale aj vďaka výbornému komentáru, dnes nebohého Miloša Kováča.

Na záver už len jedna perla. Po záverečnom klaksóne a zisku zlatých medailí sme s kamarátom naskákali oblečení do bazéna (smiech). Aj vďaka tomu na MS 2002 nikdy nezabudnem.

Majstrovstvá sveta v hokeji

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Hokej»Reprezentácie»Lašák bol boh, Žigo najlepší a ukradli mi mobil. Čo ste vtedy robili vy?