Najväčší úspech sa zrodil na desivej chate. Triasli sa, presúvali kachle

BRATISLAVA. Bolo to možno najväčšie športové opojenie v dejinách Československa.

Keď v Prahe futbalisti vystúpili z lietadla, vítalo ich stotisíc ľudí. Pre vicemajstrov sveta vytvorili koridor. Nosili ich na rukách.

V piatok sedemnásteho júna ubehlo šesťdesiat rokov od finálového zápasu s Brazíliou. 

Cesta k nevídanému úspechu sa začala strastiplne. „Nikto nám neveril. V novinách sa písalo, nech zostaneme doma, že tam urobíme len hanbu,“ spomínal legendárny obranca Ján Popluhár, ktorý zomrel v roku 2011. 

Ani futbalové vedenie hráčom neverilo a rozhodlo sa šetriť. Namiesto povolených 21 futbalistov, cestovali iba osemnásti. Až po postupe do štvrťfinále zaplatili náklady ďalším trom.

Cesta do Čile, ktoré bolo dejiskom MS 1962, trvala štyridsať hodín aj s prestávkami. Kým Brazílčania či Španieli bývali už vtedy v prepychovom hoteli, naši futbalisti treli biedu. 

Strašné aj na tú dobu

Triasli sa od zimy, plechové kachle presúvali z jednej izby do druhej. Boli doštípaní.

„Nemali sme hotel, to bolo niečo strašné aj na tú dobu,“ smial sa nedávno v rozhovore pre Sportnet Adolf Scherer.  

Jediný žijúci Slovák, ktorý si zahral finále svetového šampionátu, si spomínal na chatu s krbom.

„V jednej izbe sme boli štyria. Ani teplá voda tam nebola,“ dodal Scherer. 

„Ubytovali nás v motoreste na predmestí Viňa del Mar v nejakých búdkach. Ale práve chudoba nás dala dokopy,“ opisoval ďalší slovenský útočník Jozef Štibrányi. 

„Bývali sme v horách, v šialenej ubytovni s plošticami a švábmi,“ doplnil Popluhár. Iba málokto vie, že najlepší slovenský futbalista v dejinách takmer prišiel o život iba pár dní pred svojim najväčším úspechom. Čo sa mu vtedy stalo? A ako vtedy unikol smrti?