Dá sa z posledného slova dedukovať, že o konci kariéry zďaleka nepremýšľate?
„O závere som váhal tri roky dozadu, keď som vyhral Stanley Cup. Boli sezóny, keď som nehral na plný úväzok. Buď ma lákala olympiáda alebo domáci šampionát. Až naposledy som odohral celú sezónu v Slovane. Veľa ľudí ma presviedča, aby som nekončil. Beriem to, ako príde. Pokiaľ ma hokej baví tak hrám.“
Nemotivujú vás príklady z histórie NHL či rodiny Pukalovičovcov zahrať si v jednom tíme so synom? Váš Mirko má už šesť a vy len 37.
(Smiech). „To určite nie. To môžu otcovia, čo mali deti v 20 rokoch. V mojom prípade to nie je veľmi reálne.“
V Lillehammeri 1994 ste sa v devätnástich stali najlepším strelcom olympijského turnaja. Dá sa hľadať analógia s Liborom Hudáčkom, ktorého ste počas roka formovali v Slovane?
„V Lillehammeri som hral prvý zápas s Petrom Šťastným. Potom sme s Robom Petrovickým a Jánošom vytvorili útok mladých ucháňov. Samozrejme, som rád, že aj teraz sa mladým v Slovane i národnom tíme darilo. Je prirodzené, že sa odovzdávajú skúsenosti. Niekedy to ide ľahšie, inokedy ťažšie, no tréner Vladimír Vůjtek to vo Fínsku skvele skĺbil.“
Po prílete ste vraveli, že okrem medaily by to mohla byť dobrá investícia. Čo ste tým mysleli?
„Finále v Helsinkách mi veľmi pripomínalo Petrohrad 2000, kde mnohým hráčom chýbali ešte skúsenosti. Keby sme teraz proti Rusom mali káder vystužený o troch-štyroch kvalitných hráčov, možno by sme mohli pomýšľať aj na titul. Ale treba priznať, že Rusi mali objektívne lepšie individuality. Pôjde o to, aby sme našu poslednú skúsenosť zúročili na šampionátoch v budúcnosti.“
Mohla by sa táto investícia premietnuť aj do domácej súťaže na Slovensku?
„Dúfam, že mediálny ošiaľ nebude trvať len týždeň a potom sa na všetko nezabudne. Verím, že medaila pomôže celému hokeju. Hlavne extralige, ktorú po odchode Slovana do KHL strašia obavy.“
Po titule v roku 2002 v Göteborgu sa to veľmi nepodarilo. Čo konkrétne môže pomôcť extralige? Oživí sa záujem divákov, štedrosť sponzorov?
„Presne tak, okrem toho by mala narásť motivácia samotných klubov i hráčov.“
Pred sezónou ste vyslovili názor, že slovenskému hokeju dlhšie chýba okysličenie skúsenosťami zahraničných trénerov a vôbec otvorenie sa novým poznatkom z celého sveta. Platí to aj teraz?
„Ak chceme držať krok, nemôžeme ostať izolovaní. Treba sa snažiť prinášať nielen trénerov, ale aj hráčov zo zahraničia, aby sa premiešali rôzne školy. Ako príklad by som uviedol Švajčiarov, ktorí si pred dvadsiatimi rokmi začali pozývať kanadských i ruských trénerov a takýchto odborníkov nechali usmerňovať mládež. Švajčiarom to prinieslo ovocie.“
Váš syn hráva v predprípravke Slovana. Nezasahujete trénerom do roboty? Mnohí z nich tvrdia, že vplyvy rodičov sú možno najškodlivejšími činiteľmi v našom hokeji.
„To dobre viem, preto mi to ani nenapadlo. Maximálna moja aktivita je, že podám fľašku s čajom. V Slovane sú dobrí tréneri, zväčša s hráčskymi skúsenosťami. Môjho syna má na starosti bývalý obranca Slovana Matej Bukna. Tréningy ho bavia a aj ja sa rád pozerám.“
Na Slovensku je verejným tajomstvom, že hráčom často meškajú platy. Prečo sa autority ako vy a iní už nezávislí hráči výraznejšie nezasadia, aby sa to pohlo k lepšiemu?
„Pred dvoma rokmi uznávaný hráč NHL i majster sveta Vladimír Országh mal nie prvú iniciatívu na založenie hráčskej asociácie. Jej hlavným zámerom bolo chrániť hráčov. Tí však nenašli dosť odvahy, síl či rozumu, aby ho podporili. Potom si za to môžu hráči samotní.“
Čo by ste zmenili na riadení nášho hokeja, aby bolo modernejšie?
„Je tam veľa priestoru na zlepšenie. Pokiaľ sa nebudeme chodiť pozerať a porovnávať von za najlepšími, ten priestor na zlepšenie nikdy neuvidíme. Týka sa to všetkých sfér hokeja. Rozvoja mládeže, úrovne rozhodovania, riadenia extraligovej súťaže, či suspendácie pri niektorých veciach.“
Hráči sa v kluboch jednoducho boja ozvať o zavádzaní a neslušnom zaobchádzaní. Sú zastrašovaní a funkcionári majú moc hravo skoncovať s ich kariérou. Čo si o tom myslíte?
„Určite v týchto veciach zaostávame. Tým som povedal dosť.“
Naši reprezentanti prichádzajú do komfortného prostredia. Sú ubytovanie, strava či technické zabezpečenie porovnateľné s najvyspelejšími krajinami?
„Nie sú tam podstatné rozdiely. Pohodu a hlavne servis v kabíne dvadsať rokov garantuje Samko Petráš a tam už niet čo vylepšiť.“
Prvou úlohou Slovenska na šampionáte vo Fínsku bol postup na olympiádu v Soči 2014. Ako intenzívne vás láka rozšíriť si zbierku olympiád?
„Zdá sa mi to dosť ďaleko, zatiaľ nad tým neuvažujem. “
V posledných rokoch ste typický hráč časovej tiesne, čo si necháva rozhodnutia na poslednú chvíľu.
„To som. Teraz si budem vychutnávať oddych s rodinou. Po nejakých dvoch mesiacoch sa vo mne asi ozve potreba zaoberať sa hokejom. Či vôbec a kde. Netrápim sa zbytočne.“
Slovan čaká vstup do Kontinentálnej hokejovej ligy. Čo si o tom myslíte?
„Účasť v KHL je posun dopredu, je to veľká výzva pre klub a jeho hráčov.“
A čo vy? Zrejme vás pri tejto téme najviac odrádza cestovanie, dlhšie tripy za súpermi.
„To je pravda. Práve pre minimálne cestovanie som sa vrátil na Slovensko. No a teraz by som sa mal vrátiť k bývalej záťaži dlhších výjazdov. Dilema.“
Po desiatich rokoch sa na internete i naživo v uliciach kričí: Šarky na Hrad. V priebehu extraligy fanúšikovia nešetrili kritikou, že pričasto diskutujete s rozhodcami napriek tomu, že ste mali nezvyčajne veľa vyšších trestov. Čo vy na to?
„To sú fanúšikovia. S rozhodcami komunikujem vtedy, keď vidím veci inak ako oni i mnohí fanúšikovia. Doprial by som ľuďom, aby tie veci videli cez moje oči. Možno by reakcie rozhodcov či fanúšikov boli iné.“
Keď ste pred troma rokmi priviezli do rodných Topoľčian Stanley Cup, nevylúčili ste, že tu raz postavíte zimný štadión. Teraz?
„Viac ľudí na Slovensku by ich určite postavilo. Keby to malo nejakú ekonomickú návratnosť. Väčšinou je to pre investora i mesto príťažou. Vie sa, aké majú problémy so starším štadiónom Dukly v Trenčíne. Napriek silnému zázemiu a tradíciám tamojšieho hokeja.“
Počet plôch sa v posledných rokoch nejaví možno až takým problémom ako počet mladých hokejistov.
„To je vážna vec. Už sa nerobia výbery, ale nábory. Aj preto ma oslovil zväz pre spoluprácu na televízny šot, kde som svojou tvárou vyzýval, aby rodičia prihlasovali deti na hokej. Verím, že v spojení s úspechom na šampionáte v Helsinkách to bude mať aj efekt.“
Sledujete politiku na Slovensku, aká je?
„Viac ako v minulosti, keď som hrával v zámorí. Ale stále iba okrajovo, z diaľky. Máme demokraciu, ktorá máva cykly sprava doľava a to isté prebieha aj na Slovensku.“
Čo plánujete vo vzdialenejšej budúcnosti, v minulosti ste nevylúčili ani štúdium?
„Teraz ma najbližšia budúcnosť veľmi neťaží. Naozaj neviem, či ostanem nejakým spôsobom pri hokeji, alebo sa k nemu vrátim neskôr.“
V posledných rokoch mal na vás asi najväčší vplyv syn Mirko, ktorý si želal, aby vás videl ďalej hrať. Je to tak?
„Je. S motiváciou je to u starších hráčov z roka na rok ťažšie. Túto sezónu začal s pravidelnými tréningmi. Aktívni hokejisti sme už obaja. Navyše syn veľmi prežíval oslavnú jazdu v autobuse po finálovom víťazstve v extralige so Slovanom nad Košicami. Aj teraz po prílete z Helsínk bol stále pri mne. Sľúbil mi, že keď raz niečo vyhrá, tiež ma zoberie so sebou na oslavu. Dojal ma.“
Kam sa posúvajú vzťahy medzi ľuďmi na Slovensku.
„Nedokážem to vyhodnotiť presne, nie som na to odborník. V týchto dňoch som hlavne rád, že hokej dokáže ľudí stále nadchnúť a spojiť. Keď som videl videá počas zápasov na šampionáte a ako ľudia cestou okolo nášho autobusu na námestie vyskakovali od radosti, bol som šťastný. Prejavy vďaky sú úžasné až nepochopiteľné. Stále ma fascinuje, akú má hokej silu.“
Emócie boli silnejšie ako po zlate v Göteborgu, súhlasíte?
„Oslavné jazdy robíme stále lepšie a lepšie. Zažil som už štvrtú. Trvajú dlhšie, stále sú veľkolepejšie. Teraz sa čakalo deväť rokov a o to boli ľudia radšej.“
Tréner Vladimír Vůjtek?
„Jeho angažovanie bol skvelý ťah. Medaila je nečakane rýchlou dividendou pre tých, čo ho získali pre slovenskú reprezentáciu.“
