Z knihy Antona Zerera Hry a Sny.
V šesťdesiatom štvrtom zažil olympijský svet zimné hry v hlavnej úlohe s atraktívnou plavovláskou zo Zlatoustu.
Lidija Skoblikovová patrila pod Berg Iselom k najobdivovanejším dámam. Inak už vtedy zadaná, vydatá za spolužiaka z čeľabinského pedagogického inštitútu.
Atléta Sašu Polozkova, reprezentanta v chôdzi jej zhodou okolností – pridelili. Išlo o klasický zväzácky patronát: lepšia študentka doučovala nemčinu spolužiaka, čo nemal bunky na jazyky.
To ich vzájomné ,,ich liebe dich“ sa prenieslo aj do života, opakovalo sa častejšie, až sa zosobášili.
,,Dlhé roky sa mi môj manžel venoval aj ako neoficiálny tréner,“ pripomenula Lidija aj Sašovo druhé postavenie v ich vzťahu.
Sympatické kučery na dlhých oceľových nožoch. Vraj iba im bola neverná. Nože, samozrejme, musela meniť častejšie, lebo sa vydrali. Ale za celú kariéru si napodiv obúvala iba jedny korčuliarske kožené topánky.
,,Ani som ich nekrémovala...“
Žena s nákazlivým smiechom a optimizmom na rozdávanie. Neraz ,,liečila“ niektoré utrápené kolegyne. Pred pretekmi im vlievala nádej. Brali ju. Vedela sa naladiť na ľahšiu strunu, uvoľniť napätú atmosféru, zažartovať.
Pred prvou súťažou na dráhe v innsbruckom Tivoli však ona sama naliehavo potrebovala povzbudivé slovo utešiteľa. A nie preto, že v Olympijskej dedine jej liezol na nervy výťah, ktorý tri dni štrajkoval a ona pešo stúpala až na siedme poschodie...
Psychickú ,,masáž“ jej servíroval sám veľký majster rýchlokorčuliarskych oválov.
,,Jevgenij Grišin mi dal najviac zo všetkých. Pre nás všetkých bol rýchlokorčuliarskym kráľom. Žiadna zo žien okrem mňa v tých časoch nevládala držať v tréningu krok s mužmi.
V skupinke som sa v husom zástupe s nimi ťahala niekedy aj štyridsať okruhov. Snažila som sa vštepiť si každý Grišinov krok, študovala som jeho precízny štýl, podrobne som sledovala jeho vývoj a tréning.“
Grišin, šprintér par excellence, štvornásobný olympijský víťaz, prvý muž, čo korčuľoval 500 metrov pod štyridsať sekúnd (rok 1963: čas 39,6 sekundy), mal na Lidiju pozitívny vplyv.
Pred úvodnou päťstovkou v Tivoli na 500 m sa cítila nesvoja, psychika ňou lomcovala, neverila si.
,,Nie si sama, kto sa pred takým dôležitým štartom rozhodí,“ upokojoval ju. ,,Nezabudni, že šprint treba behať nielen nohami, ale predovšetkým hlavou. Na štarte si premietni celý svoj beh a potom kontroluj každý pohyb. Ak pobežíš bez vnútornej kontroly, prehráš.“
Grišin vedel, že nohy má najrýchlejšie, aj v hlave to má dobre zrátané. Zo spoločných tréningov poznal, že je nezmar.
Spomínal príhodu z letnej prípravy, keď sa v 35-stupňovej horúčave po niekoľkých minútach všetci plazili s jazykom až po zem, ale ona si dochvíľne plnila tréningový plán – dvadsaťkrát šprint dvesto metrov...
,,Často sa stávalo, že sa jej v príprave málilo a pridávala si,“ vravel o jej ohromnom úsilí.
S Lidijou sa život v detstve nemaznal.
,,V našej rodine, kde bolo päť detí, sa všetko meralo prácou. Kým ma pustili na tréning, musela som si svoje odrobiť okolo domu. A práce bolo až-až, od svitu do mrku. Kým som ja ešte behala s vedrami vody, aby som poliala záhony zeleniny, moja skupina sa už pomaly pripravovala na tréning.“
Športový historik Adolf Scherer v knihe Sto rokov olympiád spomína aj iný príliv novej energie. Manželka Lea Friesingera, bronzového v šprinte na zimnej olympiáde 1936, venovala Lidiji v Tivoli ozdobnú sponu.
,,Priniesla mi šťastie, aj vďaka nej som vyhrala,“ odhalila jej nadprirodzené pôsobenie. Všemocná ihlica sa napokon tak preslávila, že putovala aj do ďalších úspešných rýchlokorčuliarskych rúk...
Lidija Skoblikovová – podobne ako šachista Anatolij Karpov rodáčka z uralského Zlatoustu (asi 60 km západne od Čeľabinska) – trónila na špici najúspešnejších športovcov zimnej olympiády tri desaťročia.
So šiestimi zlatými (dve zo Squaw Valley 1960, štyri z Innsbrucku 1964) okupovala vrchol od roku 1964 až do roku 1994, kým ju nevystriedala krajanka bežkyňa na lyžiach Ľubov Jegorovová, neskoršia dopingová hriešnica, ktorá nazbierala o tri strieborné medaily viac.
V rýchlokorčuliarskej rodine žiari Skoblikovovej zlatý olympijský poltucet dodnes. Prvá so štyrmi zlatými na zimných hrách víťazne zvládla rýchlokorčuliarsky Grand Slam.
Až o šestnásť rokov sa objavil na dlhých nožoch nový rekordér – Američan Eric Heiden s piatimi lakeplacidskými zlatými.
Jej úspechy sa zrodili v čase, keď na olympiáde sprístupnili rýchlokorčuliarske disciplíny aj ženám. Hoci toto korčuliarske odvetvie figuruje v programe zimných hier od ich zrodu (1924), ženy v ňom zápolili až od roku 1960.
Na zmenu najrýchlejšie zareagoval Sovietsky zväz.
Do prvých dvoch ženských olympijských súťaží (1960 a 1964) vyslal priam šíky rýchlonohých športovkýň: zlato získali na siedmich z ôsmich tratí, naškrečkovali pätnásť z dvadsiatich štyroch možných medailí – v Squaw Valley polovicu (6) a Innsbrucku dokonca tri štvrtiny (9).
Šesťnásobne zlatá Lidija nechala sovietskemu zvyšku ako odrobinku deväť medailí (1 – 5 – 3).
Po štyroch innsbruckých zlatých jej prišiel telegram z Moskvy. Najvyšší z krajiny Sovietov Nikita Sergejevič Chruščov jej telegraficky gratuloval a víťazoslávne oznamoval:
,,Ústredný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu vyhovel Vašej žiadosti a prijal Vás za jej člena. Srdečne Vám blahoželám k Vášmu vynikajúcemu športovému úspechu.
Vaše štyri zlaté medaily sú naozaj veľkolepým víťazstvom, aké doterajšia história zimných olympijských hier nepoznala. Svojimi úspechmi ste preslávili našu mládež, našu sovietsku krajinu.“
Lidija poslušne hrala rolu roduvernej a zapálenej straníčky. Tri najkrajšie okamihy vo svojom živote zoradila ešte počas športovej kariéry takto:
,,Narodenie syna Georgija rok po olympiáde 1964, prijatie do komunistickej strany a štyri triumfy v Innsbrucku.“
Ces't la vie. Dnes by akiste zvolila iný rebríček hodnôt...
Uralskú rýchlokorčuliarku viedol v čase najväčšej slávy tréner Boris Šiklov, olympijský víťaz na 5 000 metrov z Cortiny 1956.
Lidija sa venovala atletike, cyklistike, ale napokon sa stala produktom vysokohorského oválu Medeo na pohorí Ťan-šanu v nadmorskej výške
1 691 metrov. Sovieti ho vybudovali v roku 1951.
Nachádza sa asi dvadsať minút cesty autom od najväčšieho kazašského mesta Alma-Ata. Odtiaľ lifrovali svoje talenty ako na bežiacom páse. Mekka rýchlokorčuliarov. Najrýchlejší ľad na svete. Svedok 126 (1951 – 2006) svetových rekordov. Továreň na rekordy.
Tajomstvo spočíva v ,,tvrdej“ vode plnej minerálov z ľadovca Tujuksu.
Po skúsenosti s bežkami presedlala Lidija k atletike. Dala jej skvelý kondičný základ, ktorý pretavila do dlhých nožov. Už v prvom roku na ľade sa stala v Gorkom majsterkou krajiny.
Odmenili ju štyrmi fotoaparátmi populárnej sovietskej značky Smena, ale najviac ju potešila vytúžená miestenka do reprezentácie.
Dvadsaťročnú Lidiju nominovali z kvalifikácie do olympijskej výpravy 1960 až ako tretiu v poradí. Ale v Squaw Valley bola jasná jednotka: 1 500 m vyhrala vo svetovom a 3 000 m v olympijskom rekorde.
,,Pred odletom na moju prvú olympiádu do Squaw Valley mi otec vravel, že on ešte nikdy nesedel v lietadle ani do Moskvy... A ja, dvadsaťročná sopľaňa, som to pokladala za úplne normálne. A v Amerike – rozprávka.
Olympijskú dedinu vykrášlil sám Walt Disney. Všade snehové rozprávkové postavičky a okolo hory. Krása!“
O štyri v roky v Innsbrucku potvrdila úlohu favoritky nevídaným spôsobom.
Za štyri dni (od štvrtka 30. januára do nedele 2. februára 1964) si vykorčuľovala štyri zlaté: na 1 000, 1 500 a 3 000 m a dokonca aj v šprinte na 500 m, kde sa jej prisudzovali najmenšie šance, lebo to bola zjavne jej najslabšia disciplína.
Všetky trate zvládla v olympijskom rekorde, okrem 3 000 m, keď sa výrazne zhoršili podmienky a ľad sa topil. Počtom zlatých medailí prekonala Lidija prekonala tri veľké postavy svetového rýchlokorčuľovania: päťnásobného olympijského víťaza Clasa Thunberga a štvornásobných Ivara Ballangruda a Jevgenija Grišina.
Tajomstvo jej úspechov sa skrýva v jej jednoduchom konštatovaní: ,,V korčuľovaní treba ideálne spojiť silu s technikou.“
Nazvali ju – Uralský meteorit. Zlatonosný, čo v šesťdesiatych rokoch minulého storočia žiaril najprudšie. Sovietska reprezentantka si udržovala mimoriadnu formu.
Na majstrovstvách sveta v Karuizave (1963) a Kristinehamme (1964) bola najrýchlejšia na všetkých štyroch tratiach a stala sa dvojnásobnou majsterkou sveta (medaily sa vtedy udeľovali iba za viacboj). Potom sa na dva roky vytratila, stala sa matkou.
Vrátila sa v roku 1967 svetovým rekordom na 3 000 m. V Grenobli 1968 štartovala na svojej tretej olympiáde, ale už sa dostala zjavne za svoj zenit. Jej najlepším výsledkom bolo iba šieste miesto na 3 000 m.
V roku 1983 ocenil Medzinárodný olympijský výbor zásluhy učiteľky anatómie a fyziológie z Čeľabinska Olympijským radom v striebre.
Jej favoritom v literatúre je Johann Wolfgang Goethe. Sotva tušila, že si ho vybrala aj podľa – korčulí... Mimochodom, bol veľkým milovníkom korčuľovania.
Chýrneho a driečneho barda zachytil na zamrznutej vodnej priekope vo Frankfurte nad Mohanom práve v tejto činnosti svojím štetcom aj maliar Johann von Kaulbach. Bolo to krátko predtým, ako Goethe oboznámil svet s utrpením mladého Werthera...
