Príprava na druhú ligu v plátenkách. Gól Slovanu dal bez tréningov

Otec mu vravieval, ako hrával s handrovou loptou. Bol jeho idol, chodil na každý jeho zápas. Futbal si doslova zamiloval.

RUDOLF VIŠVADER ML. (51) zaznamenal bohatú kariéru napriek tomu, že za dorast takmer vôbec nehral.

Nemal poriadne tréningy, začínal v poslednej lige. Postupne však Záhorskú Ves vytiahol z totálneho suterénu až do tretej ligy.

Tri sezóny hrával aj v druholigovom tíme ŠKP Bratislava, za ktorý skóroval na Tehelnom poli proti béčku Slovana Bratislava.

Vašim najväčším futbalovým vzorom sa stal otec, člen Siene slávy FK Senica. Prečo?

Áno. Pamätám si, ako sme s bratom chodili podávať lopty na tréningy a tešili sa z každého kopnutia. Bolo to v Tovarníkoch, kde som vyrastal. Miestni futbalisti boli pre nás idoly. I keď hrali len v štvrtej lige.

Dodnes mám vďaka týmto momentom k starším úctu. Keď ma niekto z hráčov vtedy pozdravil, bola to pre mňa veľká vec.

Futbal bol po celý život spätý s našou rodinou. My traja chlapi na ihrisku a mama si doma v pokoji upratovala a varila.

Koľko vtedy chodilo na zápasy divákov?

To presne neviem, ale oveľa viac ako teraz. Doba sa zmenila.

Kde ste spravili prvé futbalové kroky ako hráč v drese?

Keď som mal dvanásť rokov, presťahovali sme sa do Záhorskej Vsi. Takže tam. Za žiakov sme sa spolu s bratom stali ťahúňmi družstva, boli sme dobrá partia.

Neskôr som prešiel do dorastu, no hrával som už len sporadicky. Odišiel som študovať do Česka a trénoval som iba cez prázdniny. Súťažný zápas som hral ledva každý mesiac.

Na internáte som sa zdokonaľoval aspoň po individuálnej stránke. Keď sme hrali proti sebe chalani z triedy päť na päť, vždy som si vybral tých najslabších štyroch. Nútilo ma to behať za nich. Napriek tomu, že sme boli slabší, nie vždy sme prehrali.

I keď to nebol súťažný futbal, veľa mi to dalo.

Do mužov ste teda naplno nehrali?

Počas vojenskej školy ma kamaráti z internátu nahovorili na tréning Sokola Linhartice. Bral som to ako zábavu, no hneď ma všetci presviedčali, aby som hral súťažne.

V tom čase som netušil, že existujú nejaké prestupy. Myslel som si, že môžem hrávať len za Záhorskú Ves. V zime mi nakoniec vybavili hosťovanie, ostaršenie a len za polovicu súťaže som sa stal najlepším strelcom tímu.

Mám na to krásne spomienky. I keď trochu aj s trpkou príchuťou, pretože v predposlednom kole som nedal penaltu a vypadli sme.

Prečo ste šli kopať vy, najmladší hráč z tímu?

Všetci sa báli, preto donútili mňa. Ja som si povedal, fajn, budem hrdina. No nakoniec som bol babrák. Dodnes ma to mrzí. Taký je však futbal.

Neskôr som odišiel na vysokú školu do Liptovského Mikuláša a zas som pol roka nehral. Hľadal som si preto nový tím. Možno to vyzeralo vlezlo, ale futbal som mal rád. A keď človek chce, všetko sa dá.

Podarilo sa mi ako 20-ročnému dostať do Svätého Kríža, kde som takisto zažil pekné obdobie. Najkrajšie však prišlo až v Záhorskej Vsi.

Môžete prezradiť viac?

Dlhé roky sa tam hrala úplne najnižšia súťaž na Slovensku. Do dediny sa však priženilo viacero výborných futbalistov, s ktorými sme vytvorili skvelú partiu.

Súťažami sme stúpali vyššie a vyššie, až sme to dotiahli do tretej ligy. V kabíne aj na tribúnach vládla obrovská eufória. V premiérovom ročníku sme síce vypadli, no hanbu sme si nespravili. Skončili sme na predposlednom mieste.

Tri roky som potom hrával aj za ŠKP Bratislava.

A to bola aká súťaž?

Druhá liga. Pre mňa bol každý tréning ťažký ako zápas. Ľavá noha zaostávala a musel som sa zdokonaľovať. Išiel som na dvesto percent, domov som prichádza vyfľusnutý. Prinieslo to však svoje ovocie.

Povedali by ste, že chlapec, ktorý v mládežníckych kategóriách poriadne netrénoval a najskôr hral len poslednú triedu, to dotiahne do druhej ligy?

Niekde v hlave som ako 16-ročný mal, že chcem hrať profesionálne prvú ligu.

Keď som však zistil, koľko mám nedostatkov, aj druhá liga bola ako sen. Sám sa čudujem, že som bez poriadneho prechodu mládežou uhral svoje v celoštátnej súťaži.

Nehovorím, že som bol extra hráč, ale svoje som si zastal. Dnes som na to hrdý.

Viete prezradiť nejakú zaujímavosť z pôsobenia v druhej lige?

Tréningy a prípravné zápasy som hral v plátenkách. Spoluhráči ma občas podpichovali, tréner gúľal očami, ale mne to tak vyhovovalo. Plat sme mali okolo päťtisíc korún, takže som si rozmyslel, čo budem drať na snehu, blate a škvare.

Nové kožené kopačky stáli tisíc korún, preto som si ich vážil a hral v nich len majstráky. Tam už by mi spoluhráči nedovolili nastúpiť v plátenkách (smiech).

Pamätám si, že klasické stáli 70 korún a mal som ich donedávna, cez dvadsať rokov. Tuším minulý rok mi ich žena vyhodila. Chodil som v nich na huby, výborná obuv do terénu.

Kúpil som také aj synovi, ale na nohu som mu ich nedostal. Všetci jeho spoluhráči totiž majú kožené. Dnes už aj deti v prípravke majú špičkové kopačky.

V tejto dobe plátenky už zrejme nikto nenosí. Ako sme my našim rodičom neverili, že hrali s handrovou loptou, dnešné deti neveria nám, že sme hrali v plátenkách.

Ktorý moment z kariéry vám rezonuje v pamäti najviac?

Jednoznačne, keď sme za Záhorskú Ves hrali na Tehelnom poli proti rezerve Slovana Bratislava a ja som dokonca skóroval. Vtedy mi to prišlo neuveriteľné, že človek bez poriadneho tréningu dal gól Bernadymu, v tých časoch veľkému brankárovi.

Prehrali sme síce 1:5, ale dokonca života na tento zápas nezabudnem. Už len pri úvodnom nástupe som mal zimomriavky.

V obrane bol Stupka, s ktorým sme prehodili pár slov. Potom mi povedal, aby som ho neotravoval (smiech).

Béčko Slovana hrávalo vtedy najmä na Bajkalskej ulici, ale keďže bolo pekné počasie, podarilo sa nám dostať na Tehelné pole.

Hrávali ste ešte niekde inde po Záhorskej Vsi a ŠKP Bratislava?

Mojím snom bolo hrať profesionálny futbal, preto som odišiel z armády. Keď sa mi splnil, vrátil som sa naspäť do nej.

Pôsobil som v Malackách, a tak som tam hrával aj futbal. Bola to tretia bratislavská liga, výborná súťaž. Na tú dobu sa hralo na kvalitných ihriskách, ktoré v okolí Bratislavy boli vždy.

Zaujímavosťou je, že každý polrok sme mali 10 – 15 hráčov nových. Ani som už nevedel mená (smiech).

Kariéru som ukončil ako 34-ročný v Kostolišti.

Pomerne skoro, nie?

Rodinné dôvody, rozvádzal som sa a zároveň aj sťahoval do Borského Mikuláša.

Futbal som už hrávať nezačal, venujem sa trénovaniu detí. Aktuálne mám na starosti mladších žiakov.

Počas kariéry som mal množstvo prestávok, preto viem, ako neblaho to vplýva na fyzičku človeka. Je ťažké dobehnúť výpadok a vrátiť sa späť. Niektorí môžu dokonca úplne skončiť.

Snažím sa teda robiť všetko preto, aby nám deti nezleniveli. Pretože všetci vieme, aký majú dedinské kluby problém s počtami.

Keď sa dalo trénovať so šiestimi, zarezávali sme každý deň, aby som pretočil deti a mohli byť na ihrisku aspoň trikrát do týždňa. V sobotu sme trénovali dvojfázovo.

Keďže pracujem na smeny, je to pre mňa náročné. Prajem si preto, aby táto situácia s koronavírusom skončila a svet sa vrátil do normálu. Aby sme všetci mohli robiť to, čo nás baví.