V športe perfekcionizmus neexistuje. Mohol som si hokej viac užívať, vraví Višňovský

Keď si prišiel pre ocenenie, neubránil sa slzám. Momenty jeho veľkolepej kariéry, ktoré sa premietali na obrazovke, ho dojali. 

ĽUBOMÍR VIŠŇOVSKÝ sa stal členom Siene slávy slovenského hokeja. 

„Je to obrovská pocta. Veľmi si vážim, že sa môžem zaradiť medzi legendy slovenského hokeja. Je to tiež zadosťučinenie pre mojich rodičov, ktorí si to odmalička celé oddreli so mnou.

Nielen ja, ale aj oni si to budú veľmi vážiť a budú pyšní," povedal skúsený štyridsaťosemročný obranca priamo na pódiu. 

Pred novinárov po skončení galavečeru Hokejista roka predstúpil vo výbornej nálade. 

Na pódiu vás premohli emócie. Bola to chvíľa, na ktorú nikdy nezabudnete? 

Sú to momenty, ku ktorým sa často v živote nedostávate. Stáva sa to jeden alebo dvakrát v živote. Veľmi si to vážim. Ďakujem najviac mojim rodičom. Zabudol som poďakovať i fanúšikom. 

Mal som pripravený úplne iný príhovor, ale hneď od prvej vety som hovoril to, čo som cítil. Neubránil som sa slzám. Keď sa ma opýtate, čo som povedal, nespomeniem si na to. Dúfam, že sa to dalo počúvať (úsmev). 

Ako ste sa cítili, keď ste na obrazovke videli zostrihy vašej kariéry? 

Tam sa to celé začalo. Hneď som vedel, že je zle. Bol som rozcítený. Povedal som to úprimne a od srdca. Myslím, že sme zažili krásny večer. 

Spomínali ste, že máte dve A4 plné mien, ktorým chcete poďakovať. Ako dlho ste to spisovali? 

Šlo to celkom rýchlo. Začal som juniorskou reprezentáciou, osemnástkou, dvadsiatkou. Tréneri v Áčku, v Slovane, NHL a KHL. Potom už bol koniec kariéry. Povedal som to rýchlo, ale mien je naozaj veľmi veľa. 

K niektorým som mal blízko, najmä k trénerom obrancov. Napríklad Václav Nedomanský alebo ľudia, ktorí sa motali okolo hokeja, ale nie sú známi, ako je Frank Kollár. 

Rozmýšľali ste niekedy počas kariéry, že sa dostanete až sem? 

Nikdy som neuvažoval ani nad tým, že sa dostanem do NHL. Nakoniec som odohral 900 zápasov. Mám k tomu tri medaily z majtrovstiev sveta. Čo viac si môžem priať. 

Som maximalista, nikdy nie som so sebou spokojný. V športe však perfekcionizmus neexistuje. Mohol som si to vtedy viac užívať. 

Celé to začalo tým, že ma pozvali Los Angeles Kings a uctili si ma. Teraz som v slovenskej Sieni slávy. Vážim si to. 

Ľudia si ma pamätajú. Vždy, keď idem do Tatier, tak ma ľudia zastavia. Každý človek mi povie, čo robil v daný moment, keď sme sa stali majstri sveta. Aj pre fanúšikov to bol veľký deň, rovnako ako pre nás. 

Každé jedny majstrovstvá sveta pre mňa veľa znamenali, či už som prišiel s medailou alebo nie. Víťazstvo sme oslavovali, ale prehra posúvala. 

Ocenenie je už iba višňa na torte (úsmev). 

Dajú sa porovnať emócie z medailových zápasov majstrovstiev sveta s emóciami, ktoré ste prežívali dnes? 

Toto bola emócia jednotlivca. Na turnajoch to bola emócia a sila kolektívu po víťaznom zápase. Keď som zdvihol nad hlavu pohár alebo dostal na krk medailu, bol to neuveriteľný pocit. 

Vtedy som to prežíval s celým národom. Teraz to bolo zhodnotenie pre mňa, ale takisto ma zaplavili veľké emócie. 

V reprezentácii máte 141 štartov. Môžu mladí hráči z NHL nazbierať podobné množstvo stretnutí ako vy? 

Mohlo som mať aj viac zápasov, ak by som nebol zranený. Takisto som sa mohol predstaviť aj na viacerých šampionátoch. Mal som to šťastie, že veľa reprezentačných zápasov som nazbieral ešte predtým, než som šiel do NHL. 

Teraz sú mladí chalani v dvadsiatich rokoch lídri v tímoch. Pre nich bude veľmi ťažké nazbierať taký počet reprezentačných zápasov. Keď prídu na šampionát, tak odohrajú sedem stretnutí a idú domov. 

Ja som sa predstavil aj vo viacerých prípravných zápasoch. 

Ocenenie hokejistu roka získal rovnako ako pred dvoma rokmi Juraj Slafkovský. Okrem hlavnej ceny si odniesol i cenu pre najlepšieho hráča do dvadsať rokov a najlepšieho útočníka. Čo hovoríte na nastupujúcu generáciu slovenského hokeja? 

Je to neuveriteľné. Juraj má iba dvadsať rokov a už takto dominuje. Jeho hokejový vrchol ho zatiaľ iba čaká a určite pôjde vpred. Sú tam však i iní hráči ako Fehérváry, Nemec, Pospíšil, Regenda. 

Základ národného tímu máme. Je však otázne, či budú môcť prísť reprezentovať. Okolo nich treba skladať tím. V každej sezóne jeden alebo dvaja hráči vyskočia a treba ich potiahnuť. 

Kostru máme. Už to iba treba vyskladať, tréner musí mať šťastnú ruku a hráči musia správne načasovať formu. Šport je aj o šťastí. 

Keď sledujete súčasnú NHL, nie je vám trochu ľúto, že dnes dominujú obrancovia ako ste boli vy? 

Hokej, ktorý som sa snažil vtedy hrať, tak sa hrá teraz (smiech). 

Veľa sa korčuľuje, päť korčuliarov ide dopredu, päť dozadu. Je to presne to, čo som chcel hrať, ale veľa trénerov mi to nedovolilo. Neľutujem to. Presadil som sa aj v čase dvojmetrových obrancov. Nezľakol som sa. 

Škoda. Zahral by som si tento štýl hokeja, ak by som mal o dvadsať rokov menej.