Majster sveta Somík kúpil doma ikonickú halu. Nepracuje, ale robí veci, čo ho bavia

Hokejoví fanúšikovia si ho pamätajú ako člena zlatej partie z majstrovstiev sveta 2002 alebo z NHL, kde si dve sezóny obliekal dres tímu Philadelphia Flyers.

RADOVAN SOMÍK brázdil ľadové plochy aj v Rusku, Švédsku, má dva české tituly s Pardubicami a hokejom sa živí dodnes, desať rokov po skončení kariéry.

Rodený Martinčan a bývalý výborný útočník bol ďalší hosť podcastu Vykroč.

Bolo odmalička jasné, že budete hokejista? 

Asi áno. Bolo to dané aj tým, že som vyrastal v Martine, sto metrov od zimného štadióna. Často som sa tam s otcom chodil pozerať a asi vo veku štyroch rokov som si povedal, že by som to aj ja chcel vyskúšať. 

Venovali ste sa iba hokeju alebo ste boli „dieťa ulice“ a skúšali ste aj iné športy? 

Aj ja som bol, ako väčšina detí v tom čase, dieťa ulice. Deti začínali vtedy trénovať hokej až vo veku približne 7 rokov a otec musel prehovoriť trénerov, aby ma zobrali aspoň s nimi trénovať, hoci som nemohol hrať žiadne zápasy. Tréningov vtedy nebolo tak veľa ako dnes, mali sme tréning raz-dvakrát do týždňa a bol som šťastný, že som tam bol. Mimo to sme vonku skúšali všetky možné ostatné športy. 

Štatistiky hovoria, že iba 1% zo všetkých detí, ktoré hokej trénujú, sa neskôr stane profesionálnymi hokejistami. A iba zlomok z nich sa stane majstrami sveta a zahrá si v NHL. Vám sa to podarilo. Prečo? Čo vás odlíšilo od rovesníkov?  

Myslím si, že na toto neexistuje jasná odpoveď a jasný návod. Robil som niečo, čo som miloval a dodnes milujem. Možno to bola práve tá vášeň a moja vnútorná motivácia prameniaca z toho, že ma to bavilo. Dodnes tvrdím, že zatiaľ som nepracoval, iba som vždy robil to, čo ma bavilo a mohol som z toho žiť a fungovať.  

Na druhej strane, z mojej generácie sme to tak prežívali asi všetci. A potom existujú míľniky, keď človek musí mať trochu aj šťastie a posunie ho to na inú úroveň. Všetci do toho dávajú snahu, ale nemáme odpoveď, prečo to niekto niekam dotiahne a iný nie. 

Čo by ste poradili so súčasnými skúsenosťami mladému hokejistovi, ktorý by chcel mať podobne peknú kariéru ako vy? 

V mladom veku by sa mal určite venovať všeobecnej príprave. To je úplný základ. Neprehnať to s hokejom v mladých ročníkoch. Možno až do desiatich rokov je veľmi dôležité koľko športov a koľko pohybových vzorcov dokáže dieťa navnímať. To je najdôležitejšie.  

Hokej by dovtedy mal byť počtom hodín na rovnakej úrovni ako futbal, tenis, plávanie, behanie, gymnastika či voľná hra. Až potom sa postupne začať špecializovať na viacero hodín na ľade. A možno od veku 14 rokov sa hokeju už venovať naplno a začínať robiť špecifické veci pre hokej a ľad. Pokiaľ však nemajú základ, pravdepodobnosť toho, že dosiahnu niečo v neskoršom veku, je veľmi nízka. 

Percento hráčov, ktorí dosiahli vrchol a špecializovali sa od najmenšieho veku, je mizivé. Existuje aj štatistika z NHL, ktorá hovorí, že väčšina hráčov do 14 rokov robila minimálne tri športy. Ja som napríklad dovtedy hrával futbal, každú nedeľu som chodil hrávať zápasy a popri tom som mal veľa voľného pohybu. To je takisto dôležité – čím sú deti mladšie, mali by robiť čo najviac voľného pohybu, to ich bude odlišovať v neskoršom veku.  

Od pätnástich rokov je to už viac o vášni – už to ani tak nechutí, už to bolí, ale človek to musí podstúpiť s vidinou odmeny a toho, že si zápas a ostatné veci s tým spojené užije. 

Mužský hokej ste okúsili už vo veku 17 rokov, keď ste začali nastupovať za martinské áčko. Ako ste zvládli prechod z juniorskej kategórie k mužom? 

Poviem úprimne, že to bol pre mňa obrovský, až neúmerný skok. Síce som dostával v extraligovom A-mužstve príležitosti a tréneri mi verili, ale pre mňa to bol taký skok, že mi trvalo v podstate päť rokov, keď som sa v extralige iba viac ukazoval, než by som tam niečo dokázal. 

Lepší postup by možno bol, keby som šiel do prvej ligy. Vidím to na rovesníkoch ako Mišo Handzuš či Vlado Országh, ktorí hrali v Banskej Bystrici prvú ligu. Išli tam z juniorky, hrali tam dva roky a boli výrazne lepšie pripravení na extraligu či zámorie. Tým medzikrokom urobili väčší posun než ja, ktorý som šiel do extraligy. 

Až to, keď som sa po asi piatich rokoch vrátil do Martina do prvej ligy, mi naštartovalo kariéru. Potreboval som sa vrátiť o krok nižšie a jeden rok v prvej lige mi „utriedil“ veci v hlave, začal som hokej inak vnímať a dostávať sa do situácií, keď to stálo na mojich výkonoch, čo mi odštartovalo kariéru neskôr. 

S martinským hokejom to v posledných rokoch nebolo jednoduché. MHC Martin bol klub s bohatou históriou, ktorý vyprodukoval množstvo skvelých hráčov, ako Cíger, Haščák, Švehla, Bartoš, Smrek, Somík alebo Pánik. V roku 2017 však skrachoval. Tradíciu klubového hokeja prevzal HK Martin, ten však zanikol v roku 2023. Aktuálne hokej v meste zastrešuje MHA Martin so seniorským A-mužstvom v 2. lige. Aké má hokej v meste postavenie a aká je jeho budúcnosť? 

Ťažká otázka. Martin stále vnímam ako hokejové mesto, ľudia si dodnes vedia nájsť cestu na hokejový štadión a osobne by som bol šťastný, keby sa hokej v Martine posúval hore. Myslím si, že najdôležitejšie bude v najbližšom období postúpiť z druhej ligy do prvej. Tento krok by dokázal naštartovať hokej v Martine dobrým smerom.  

Pred piatimi-šiestimi rokmi som aj ja vstúpil do hokeja ako asistent trénera. Išiel som tam s vidinou zapracovania mladých hráčov do tímu s tým, že v mužstve bude gro martinských hráčov doplnené dvoma-tromi-štyrmi hráčmi zvonku s požadovanou kvalitou, ktorú dokážu ukázať a odovzdať domácim mladým hráčom v rámci tréningov a zápasov a dokážu ich posúvať vyššie.  

Vstupoval som do toho s vidinou, že sa nebudeme hnať do extraligy. Nie je to o tom, že sme nechceli postúpiť, ale u mňa je vždy otázka, za akú cenu. Keby prišiel sponzor a povedal, že máme dva milióny, nech si poskladáme mužstvo a chceme postúpiť do extraligy, ja by som do toho nešiel. Nie je to dlhodobá výzva, je to iba krátkodobý proces a cieľ – máme peniaze, poďme niekam postúpiť a niečo vyhrať. Ale nie je to o denno-dennej práci a budovaní klubu.

Martin je menšie mesto, ktoré vždy vychovávalo hráčov a stále má veľkú kvalitu v trénerskom obsadení. Tréneri v mládežníckych kategóriách dokážu vyprodukovať kvalitných hráčov, ale tým, že tam nie je následnosť a vidina minimálne prvej ligy, hráči v mladom veku odchádzajú preč. Ťažko sa ten proces zastavuje a preto bude prvoradé postúpiť do prvej ligy, aby hráči mali vidinu toho, že chcú v klube ostať a pomôže im to v kariére.  

Dokonca si myslím, že prvá liga môže byť pre hráčov ešte atraktívnejšia, lebo pravdepodobnosť, že si zahrajú mužský hokej, je väčšia než v extralige. Tam ide viac o výsledky a je ťažšie etablovať tam mladých hráčov. Z môjho pohľadu je pre Martin dôležitá prvá liga a potom postupné budovanie tímu. Ale to sú roky, to sa nestane lusknutím prsta. 

Do NHL ste boli draftovaný v roku 1995 klubom Philadelphia Flyers, ale odišli ste tam až v roku 2002 ako čerstvý majster sveta z Göteborgu. Mali ste síce už 25 rokov, ale bol to veľký skok z českej ligy z HC Zlín? 

Určite to bol veľký skok. Je to hokejovo obrovský rozdiel, štýl hokeja je iný a v tom čase bol ten rozdiel markantný a musel som sa prispôsobiť podmienkam, ktoré tam boli. Veľmi mi s tým pomohol Mišo Handzuš, ktorý mi ukázal cestu, vysvetlil mi veľa vecí a dal veľa dobrých rád. Tak som sa mohol oveľa rýchlejšie prispôsobiť tomu, čo tam funguje a akým spôsobom hrať. Bol to veľký skok aj čo sa týka nasadenia. Celá sezóna je náročná, hokej berú inak ako v Európe, neexistuje tam pravidelnosť zápasov, musel som si na to zvyknúť. Bolo to však už v období, keď som bol na ten štýl pripravený. 

Philadelphia bola bohatý klub, mali ste silný tím a v roku 2004 ste sa dostali až do semifinále NHL, kde ste prehrali s neskorším víťazom Stanley Cupu z Tampy Bay. V NHL ste odohrali napokon dve sezóny, v 113 zápasoch ste dali 12 gólov a nazbierali 32 bodov. Prečo to boli nakoniec iba dve sezóny?