Prázdne San Siro a sedem chlapov z Očovej. Počul som každé ich slovo, spomína Debnár

Dohrával súboje, nikdy neodtiahol nohu. Bol jedným z najtvrdších obrancov v lige, dodnes drží negatívny rekord za najvyšší počet červených kariet.

Najväčšie úspechy zažil s Artmediou Bratislava, za ktorú si zahral v skupinovej fáze Ligy majstrov.

Obliekal si aj dres Dukly Banská Bystrica, tureckého Elazıgsporu a maďarského Sopronu. Za reprezentáciu Slovenska odohral šesť zápasov.

ONDREJ DEBNÁR (52) je dnes tréner rodnej Očovej v siedmej lige, vo voľnom čase hrá hokej a poľuje. Viac o sebe prezradil v rozhovore pre Sportnet v rámci seriálu Spomienky na Ligu majstrov.

Čomu sa dnes venuje bývalý futbalový reprezentant?

Som zamestnaný v Štátnej ochrane prírody. Viac by som to nerád rozoberal...

Príroda ma vždy bavila, už počas futbalovej kariéry som chodil do lesa. Po jej skončení som absolvoval poľovnícky kurz a venujem sa poľovníctvu. Skoro každý deň som v lese, minimálne štyri, päťkrát do týždňa. Veľmi ma to chytilo.

Som z Očovej, kde máme krásnu prírodu. Podpoľanie, Poľana, krása, pohoda.

Osobné stretnutie sme si dohadovali dlhšie. Máte toho veľa?

Robil som klobásy (smiech). To už k tomu poľovaniu patrí. Teraz je sezóna, takže sa nenudím.

Naposledy ste hrali amatérsku ligu za Hrochoť, v tejto sezóne ste však do diania nezasiahli. Definitívne ste zavesili kopačky na klinec?

Mám zdravotné problémy, po futbale mi puchnú kolená. Chodím si preto dvakrát do týždňa zahrať hokej, kde tie problémy nemám. Je to iný pohyb.

Telocvičňa, umelá tráva, to už mne nehrozí. Rád by som išiel, ale na druhý deň mám bolesti. Hlava by chcela, ale telo už nie.

Na futbal som však nezanevrel, aktuálne som tréner v siedmoligovej Očovej. Nechal som sa nahovoriť. Po jeseni sme na treťom mieste.

Ozaj už nikdy nevybehnete na trávnik? Aspoň na zopár minút?

Ešte nastúpim na rozlúčkový zápas za Očovú, a to bude koniec. Donedávna som chodil hrať s bývalými ligistami, ale i tieto podujatia vynechávam.

V oboch kolenách nemám krížne väzy, takže je to náročné.

Venovali ste sa v detstve aj iným športom? Alebo to bol vždy len futbal?

V zime ma bavil hokej, pravidelne som chodil ma rybník. Môj otec hral za Zvolen profesionálne, takže k hokeju som mal blízko.

Išlo mi to celkom dobre, ale nakoniec som sa dal na futbal. A urobil som dobre.

Preslávili ste sa ako nekompromisný obranca. Vždy ste sa pohybovali v defenzíve?

Okrem brankára som hral na každom poste. Na vrcholovej úrovni som však bol len stopér.

Po vojenčine v Dukle Banská Bystrica ste zamierili do Petržalky, kde ste neskôr prežili najväčšie momenty kariéry. Ako sa zrodil váš prestup do Bratislavy?

Hrával som v Detve a mal som na výber, či pôjdem na vojenčinu do Dukly, alebo sa presuniem do Petržalky. Išiel som na skúšku do Artmedie, hrali sme prípravný zápas, po ktorom si ma chceli nechať.

Nakoniec sme sa však s rodinou dohodli, že idem do Dukly, kde som hral za béčko.

Po vojenčine som išiel na skúšku druhýkrát do Artmedie a už som v Bratislave zostal.

S Artmediou ste si zahrali v pamätných zápasoch Ligy majstrov. Ako si na ne spomínate? Pripomínajú vám ich ľudia aj po takmer dvadsiatich rokoch?

Podpichujú ma stále. Dodnes som hrdý na to, čo sme dokázali. Aj Slovan hrá teraz Ligu majstrov a hoci je to ťažko porovnávať, my sme získali aj nejaké body.

V našom tíme bolo minimum cudzincov, mali sme zopár Čechov a Fabia Gomesa, zatiaľ čo dnes je trend opačný.

Boli sme súdržný, vynikajúci kolektív, čo sa ukázalo aj na ihrisku. Dávali sme do toho všetko, v kľúčových momentoch sme sa vedeli zomknúť.

Na pamätnú sezónu 2005/2006 v Lige majstrov spomíname dodnes. Občas si zavoláme s Jánom Kozákom, Branislavom Fodrekom, Balázsom Borbélym, Branislavom Obžerom, Jurajom Čobejom či Jánom Ďuricom. Liga majstrov sa s nami ťahá v podstate celý život.

Všetko začalo triumfom nad kazašským Kairatom Almaty, v odvete ste súpera vyradili v posledných sekundách. Verili ste vtedy, že to dotiahnete až do skupiny?

Fodrek vybojoval loptu, odcentroval a Pavol Staňo dal gól hlavou. Pamätám si to, akoby to bolo včera. Bol to výbuch radosti. Vladimír Weiss vtedy vybehol do ihriska a radoval sa s nami. Skvelé.

Vtedy by som nepovedal, že sa dostaneme až do skupiny. Ani som nad tým neuvažoval. Ako tím sme išli od zápasu k zápasu a tešili sa na ďalšieho súpera.

VIDEO: Artmedia Bratislava - Kairat Almaty

Nezabudnuteľná je výhra 5:0 nad Celticom Glasgow a pamätný hetrik, dnes nebohého, Juraja Halenára.

Ten zápas sa zapísal do histórie slovenského futbalu. Celtic nás vtedy podcenil. A pre nás to bola naopak veľká výzva.

Pred zápasom sa o nás hovorilo ako o krčmovom mužstve, čo nás totálne vyhecovalo.

Spomeniem chudáka Ďuriho, ktorý, žiaľ, už nie je medzi nami. Čo predvádzal v tom zápase, bolo neuveriteľné. Dal krásne góly a výsledok 5:0 išiel do sveta.

VIDEO: Artmedia Bratislava - Celtic FC

V odvete ste prehrali 0:4, no mrzieť vás to nemuselo, pretože ste postúpili do ďalšieho predkola.

Na izbe som bol s Danielom Tchuřom. Večer pred zápasom mi hovorí: Ty, Ondro, my tu môžeme prehrať a nakoniec aj vypadnúť.

Odpovedal som mu: Čo si, to nie je možné. Veď sme ich doma rozobrali 5:0.

Po niekoľkých minútach na trávniku som však začal mať vážne obavy. Neprešla ani hodina a prehrávali sme 0:3. Boli to pre nás krušné chvíle.

Osem minút pred koncom dal Craig Beattie na 4:0. Ako ste to ako stopér na horúcej pôde prežívali?

Len som sa modlil, aby bol koniec. Boli to skutočne ťažké momenty, ale šťastie stálo pri nás. V tej odvete sme boli jasne horší, no bojovali sme, snažili sme sa, takže sme si postup zaslúžili.

Hoci sme prehrali 0:4, tešili sme sa, ako keby sme vyhrali. Oslavy vtedy boli veľké, aj sme niečo popili (smiech).

VIDEO: Celtic - Artmedia Bratislava

V play off o postup ste dvakrát remizovali s Partizanom Belehrad 0:0, preto sa kopali pokutové kopy. Vy ste museli dať. Pamätáte si, čo vám vtedy prechádzalo hlavou? Vedeli ste, čo spravíte, alebo ste improvizovali?

Nič som nemal natrénované. Spomenul som si preto na pamätnú penaltu Roberta Baggia, vravel som si, že aj iní hráči zlyhali. Upokojoval som sa, že nejde o život. Bol to veľký tlak. Keď som však prichádzal k lopte, povedal som si, že to skúsim premeniť. A našťastie to vyšlo.

Neskôr skóroval Ján Ďurica a keď Pierre Boya zaváhal, vypukli veľké oslavy.

Bola to eufória, pretože sa kopalo pred kotlom Belehradu, no napriek tomu sme to zvládli. V bránke bol totiž Šaman, ktorého nikdy, nič nerozhodilo. Totálny flegmatik Juraj Čobej, vďaka ktorému sme slávili úspech.

Keď si spomínam na ten rozstrel, spomenúť musím ešte Brazílčana Fabia Gomesa, ktorý vždy vtipkoval. Držali sme sa za ramená a predtým ako išiel kopať sa ma pýtal: Ondro, ľavá alebo pravá? Či má kopať pravou alebo ľavou...

Odpovedal som mu, kopni ktorou chceš, len prosím ťa daj gól. Samozrejme, že to poslal nad do pletiva (smiech). A ja som potom musel dať. Našťastie to všetko dobre dopadlo.

VIDEO: Partizan Belehrad - Artmedia Bratislava

Zápas sa hral v divokej atmosféra. Nemali ste pred duelom obavy?

Pamätám si, že Ján Ďurica stál odo mňa päť metrov a nepočuli sme sa. Niekedy som si musel fúknuť do nosa, pretože som mal zaľahnuté v ušiach. Na Celticu to bolo tiež šialené, ale toto bolo peklo.

Keď sme nastupovali, mal som zimomriavky. Pred zápasom som bol vždy mierne nervózny, ale akonáhle fúkol rozhodca do píšťalky, vždy to zo mňa opadlo.

Na každom zápase v Lige majstrov, okrem Interu, bol plný štadión a vždy tam boli hlavne priaznivci súpera. Ja som si však v hlave vravel, že sú to naši fanúšikovia (smiech). A to mi pomáhalo, vždy ma to vyhecovalo.

V pamätnom stretnutí v skupine ste vyhrali v Porte 3:2, pričom ste prehrávali 0:2. Najväčší zápas vašej kariéry?

Asi áno. Pretože nikto nečakal, že z 0:2 to malý klub ako Artmedia môže otočiť.

Veľmi nám pomohol gól do šatne, ktorý dal Peter Petráš. V kabíne sme si povedali, že to skúsime a nakoniec to vyšlo. Bola to veľká senzácia.

VIDEO: FC Porto - Artmedia Bratislava

Nakoniec ste mohli zo skupiny aj postúpiť. V poslednom zápase v odvete s Portom mohol Blažej Vaščák streliť víťazný gól na 1:0, no arbiter Markus Merk faul na neho neodpískal. Cítili ste krivdu?

Hralo sa na blate, čo nám vyhovovalo viac ako Portu. My sme boli bojovný tím a oni zas technický.

Vidieť to bolo už pred zápasom, keď oni obchádzali mláky a my sme chodili rovno cez ne.

Blažej to chcel „placírkou“ poslať do siete, no súper ho zobral zozadu. Minule sme sa o tom bavili a vraveli si, že keby do toho vletel oboma nohami, bol by to gól a išli by sme ďalej.

Rozhodca nás poškodil, ale nemohli sme čakať, že pomôže malému slovenskému klubu. Škoda. Boli sme smutní, ale život išiel ďalej.

Ktorí útočníci vám v Lige majstrov robili najväčšie starosti? Vymenili ste si s niekým dres?

S Interom Miláno som hral na útočníka Adriana a s ním som si aj vymenil dres. Bol silný na lopte, vedel dobre vystreliť, takže som si na neho dával pozor.

Škoda, že na San Siro sme hrali pred prázdnymi tribúnami, pretože domáci mali trest. Akurát tam bolo sedem chlapov, kamarátov z Očovej, ktorí sa dostali na zápas vďaka našim funkcionárom. Dodnes neviem, ako presne sa im to podarilo.

Počas celého zápasu na mňa pokrikovali a povzbudzovali ma. Keďže San Siro bolo prázdne, počul som každé ich slovo (smiech). Musím priznať, že to bolo dosť zvláštne (smiech).

Inak som si vymenil dres s Dado Pršom, chorvátskym útočníkom Glasgowa Rangers. Tých dresov mám viac, ale toto sú také najvzácnejšie.

Ako si spomínate na trénera Vladimíra Weissa?

Je to najlepší slovenský tréner, ktorého uznávam. Je to kouč, ktorý vie „spucovať“ i pochváliť.

Výborne ho v Artmedii dopĺňal Michal Hipp, ktorý sa venoval tréningovej činnosti. Mal prepracované tréningy.

Vlado bol kouč, ktorý vedel postaviť mužstvo a pripraviť ho tak, aby každý vedel, čo má robiť. Vždy to poskladal tak, aby to do seba zapadlo.

Aj preto zaznamenal úspechy nielen s Artmediou, ale i reprezentáciou Slovenska a Slovanom Bratislava.

Skôr než ste s Artmediou postúpili do skupinovej fázy Ligy majstrov, dostali ste s futbalom aj do zahraničia. V tureckom Elazigspore ste boli aj s krajanmi Miroslavom Königom, Pavlom Sedlákom a Jurajom Czinegem. Ako ste sa tam dostali? Čo vám dala táto skúsenosť?

Angažmán mi vybavil kamarát, manažér Karol Csontó, s ktorým som hrával v Petržalke. Vravel som mu, že potrebujem zmenu a vybavil mi Turecko.

Neváhal som a hneď som tam išiel. Mal som zmluvu na tri roky, ale nakoniec som tam bol iba rok, pretože sme vypadli. S klubom som sa dohodol, že mi nejaké peniaze nevyplatí a môžem ísť zadarmo preč.

Na Turecko mám pekné spomienky, hral som na Besiktasi, kde som strelil pekný gól. Potom to boli Fenerbahce, Galatasaray, plné štadióny, krásne zápasy. Mám na čo spomínať.

VIDEO: Gól Ondreja Debnára do siete Besiktasu

Elazigspor je klub z východnej časti Turecka s prevahou kurdského obyvateľstva. Ako tam vyzeral váš život mimo futbalu?

Je to iný národ. Miestni sú totálni fanatici. Keď vyhrávate, nosia vás na rukách. No keď nie, je to horšie.

Raz sme doma prehrali, tak po nás hádzali kamene. Keď sme išli do kabín, museli prísť policajti, ktorí nad nás dali štíty. Keď sme išli popod ne, iba som počul, ako to klepalo.

Nemali ste obavy o svoje zdravie? Čo bizarné sa vám tam ešte stalo?

Nemám strach z takýchto vecí. Mali sme dlhšiu sériu bez víťazstva. Keď sme doma nastupovali, v bránke zarezali barana. Všade striekala krv, ktorou sme sa museli potierať. Je to ich rituál, veria, že to hráčom prinesie šťastie.

Ten zápas sme vtedy vyhrali a ja som strelil gól. Takže to vyšlo.

Po Turecku ste pol roka hrali za maďarský Sopron, kde sa vám darilo. Prečo ste skončili tak skoro?

Na Maďarsko tiež nemôžem povedať ani slovo, výborné finančné podmienky i starostlivosť. Mal som však smolu, že po sezóne prišiel nový tréner, ktorý povedal, že žiadnych zahraničných hráčov nechce a aby sme išli preč.

Hrával som pravidelne deväťdesiat minút, no musel som odísť. Všetko zlé je však na niečo dobré. Vrátil som sa do Artmedie, s ktorou sme sa stali majstrami a postúpili sme do skupiny Ligy majstrov.

Stále držíte zaujímavý negatívny rekord. Dostali ste najviac červených kariet v histórii slovenskej ligy - osem. Ako sa vám to podarilo?

Každá reklama je reklama (smiech). Dúfam, že ma už nikto, nikdy neprekoná (smiech).

Ja som bol ako pitbull. Všetky červené karty som dostal za fauly po súbojoch. Nikdy som nenadával rozhodcom alebo nediskutoval. Ja som si to so súperom vybavil radšej ručne – stručne.

V reprezentácii Slovenska ste odohrali šesť zápasov. Mohlo ich byť viac?

Futbalu som obetoval všetko, pracoval som na sebe a on mi to vrátil.

Vždy to môže byť aj lepšie, ale nie každému sa podarí obliecť najcennejší dres. Takže si to veľmi vážim.

Ďakujem za to pánovi Ladislavovi Jurkemikovi (vtedajší tréner reprezentácie - pozn. red.). Sníva o tom každý futbalista a len málokomu sa to splní. Preto som z toho šťastný. Rád spomínam na zápasy s Gréckom, Japonskom či Tureckom.

Najviac si však cením zápas s Anglickom v Middlesbrough, kde sa zranil Vladimír Labant a ja som išiel namiesto neho.

Ako vnímate, že štadión, na ktorom ste hrali prvú ligu za Artmediu dnes už nestojí?

Je to škoda. Po Lige majstrov sa hráči rozpŕchli, odišiel nám sponzor, pán Kmotrík a skončilo sa to tak, ako sa to skončilo.

V Petržalke to bolo príjemné prostredie, ktoré malo svoje čaro. Doma sme hrávali ráno 10.30 h a súperov sme vždy prebudili (smiech).

V čase, keď sme boli v Lige majstrov, hrali sme v takej pohode, že ligové zápasy sme vyhrávali s ľahkosťou. Nie, že by sme niečo podceňovali, ale boli sme tak namakaní, že súperi nám najmä doma nerobili problém.

Veľa bývalých futbalistov má po kariére problém zaradiť sa do spoločnosti. Ako ste tento nútený prechod zvládli vy?

Viem, že chlapci mali problém s alkoholom či gamblingom. Nevedeli, čo so sebou.

Ja som však nikdy nemal problém s prácou. Robil som na dedine, staral sa o ihrisko, chvíľu som potom pracoval v lakovni. Momentálne som v Štátnej ochrane prírody, kde som spokojný.

Rád by som poďakoval svojej rodine, ktorá mi bola vždy oporou. Či už je to môj otec, bývalý profesionálny hokejista, ktorý hrával aj futbal. Ale aj mame.

Dnes to sú najmä manželka a tri fantastické deti Jakub, Laura a Natália, ktoré sú mojím šťastím. Bez nich by som nedosiahol nič.