Chlapec z oravskej dedinky hral v Izraeli. Prekvapila ma jedna vec, spomína

Na ulici, v blate a bez kopačiek. S futbalom začínal v rodnej dedinke Oravská Jasenica.

FRANTIŠEK ČAJKA (58) sa poctivou prácou vypracoval na hráča 1.SNL. Zahral si finále Slovenského pohára a exotiku okúsil v Izraeli.

Už vyše dvanásť rokov sa venuje práci s mládežou v MŠK Námestovo. Jeho rukami prešiel nejeden hráč najvyššej slovenskej súťaže.

„Keď vidím výsledky svojej práce, je to ten najkrajší pocit, aký môže človek zažiť,“ tvrdí.

Za sebou máte bohatú hráčsku kariéru. Prečo ste sa rozhodli presedlať na trénovanie?

Futbal je moja srdcovka, život bez neho si neviem predstaviť. Najskôr som začal s trénovaním mužov, ale rýchlo som presedlal na mládež.

S deťmi je lepšia robota. Viac počúvajú a chcú sa naučiť. Navyše, sú oveľa viac formovateľní a človek tak ľahšie vidí výsledky svojej práce. A to je ten najkrajší pocit, aký môže človek zažiť.

Pri mužoch sa trénerské predstavy prejavujú ťažko. A pokrok niekedy ani nevidieť. Práve preto ma láka mládež.

Na aké výsledky ste v poslednej dobe najviac hrdý?

Už štvrtú sezónu sa venujem ročníku 2007. Na zverencov som nesmierne hrdý, pretože dokážu konkurovať najlepším slovenským tímom.

V každom zo štyroch ročníkov sme hrali o špicu, čo si všimli aj ostatné kluby. Do akadémií nám odišli štyria kvalitní hráči, ktorí majú pred sebou veľkú budúcnosť.

Na jednej strane ma mrzí, že náš tím je oslabený. Na druhej som však rád, že sa vďaka nám posunuli do lepších podmienok.

Od prípravky bol so mnou napríklad Patrik Jevoš, ktorý je v reprezentácii Slovenska U15. Pri takýchto úspechoch sa človek presvedčí, že jeho práca má zmysel.

Práca futbalového trénera je vaše zamestnanie?

Pracujem na stavebnom úrade v Námestove (smiech). Trénerstvo je mojím veľkým koníčkom, pasiou.

Čisto z trénovania sa v našom malom meste nedá vyžiť. Ja som to však nikdy neriešil. Deťom sa treba venovať srdcom, nie pre peniaze. Keby som to robil pre zárobok, už to nerobím.

Inak práca futbalového trénera mládeže na Slovensku nie je docenená. Bol som v akadémiách FC Porto a Olympique de Marseille, a to je iný svet.

Koľko času vás stojí funkcia trénera?

Radšej to nepočítam (smiech). Keď netrénujem a nie som na zápase, chodím po celej Orave a hľadám futbalové talenty z nižších súťaží. Najlepších ťahám do Námestova za kvalitnejším tréningovým procesom a vyššou súťažou.

Komunikujem s rodičmi, niekedy to vyjde a občas nie. Treba však povedať, že nielen v mestách, ale aj na dedinách sú talenty a kvalitní futbalisti. Slabším tréningom sa však neposunú, preto ich potrebujeme dostať vyššie.

Okrem toho spolupracujem so Stredoslovenským futbalovým zväzom, na starosti mám oblastné a regionálne výbery. Nenudím sa (smiech).

Ale práca ma nesmierne napĺňa. Nedokázal by som sedieť doma na gauči.

Aké sú aktuálne vaše trénerské ambície?

Som starší človek, preto si veľké ciele nedávam. Na profesionála to už nedotiahnem, preto sa vysoko nepozerám. Čo najdlhšie chcem pomáhať tu v Námestove.

V klube, kde som svoju kariéru začal ju aj ukončím.

Spomínate si, keď ste začali s futbalom ako hráč?

Pamätám si, ako sme kopa detí hrávali doma v Oravskej Jasenici. Boli sedemdesiate roky, nič iné ako futbal pre nás neexistovalo. Hrali sme na ulici či v bahne, nemali sme ani kopačky.

V tých časoch chodili po dedinách funkcionári Námestova a hľadali talenty. Mňa aj troch kamarátov vybrali a za žiakov som si obliekol svoj prvý dres. Bol som pyšný.

A čo prvé zápasy za mužov?

Za totality sme v Dolnom Kubíne hrali 2. SNL. V tých časoch všetci futbalisti hrali doma, preto súťaže mali kvalitu. Bol problém sa dostať do mužstva.

V Kubíne sme vtedy boli dobrá partia, v príprave sme si zmerali sily proti Slovanu či Interu Bratislava.

Hrali sme tiež proti Apollon Limassol, ktorý sa pripravoval na Pohár UEFA. V Dolnom Kubíne prehral 0:3. Také sme mali dobré mužstvo. Pozerať sa na nás chodilo bežne päťtisíc divákov.

Neskôr ste si zahrali aj 1. SNL v drese Michaloviec. Ako sa rodil tento prestup?

Prišla zaujímavá ponuka a neodmietol som ju. Vždy som chcel hrať veľký futbal, preto som extra nešpekuloval.

Vyššia súťaž, vyššie nároky. Nebol to pre vás skok?

Vôbec. Aj druhá liga mala kvalitu, preto som len naskočil do rozbehnutého vlaku a išiel som. Trénoval som sedem dní v týždni, takže som s tým nemal problém. Z fyzickej stránky určite nie.

Hrával som na kraji obrany, extra som netvoril, preto som si svoju pozíciu vždy zastal.

V Michalovciach sme sa držali v strede tabuľky, no na rozhraní revolúcie sme žiaľ vypadli. Mal som však šťastie, pretože pán Ján Kozák ma zavolal do Lokomotívy Košice.

Ako spomínate na tento klub?

Len najlepšie. Zahral som si finále Slovenského pohára proti Prešovu, čo sa nie každému podarí. Prehrali sme síce 0:2, no vyradili sme kluby z federálnej ligy ako Dunajská Streda, Trnava či Banská Bystrica.

Bolo to v roku 1992, keď si na to aj dnes spomeniem, mám zimomriavky.

Po rozpade republík ste nastúpili aj vo vtedajšej Corgoň lige. Niekoľko štartov máte za FC Nitra.

Som šťastný, že som si ju mohol zahrať. Nitra má krásne prostredie a je liahňou skvelých hráčov. Dnes však je žiaľ tam, kde nepatrí. V tretej lige.

Aj v tých časoch tam boli problémy, no teraz sa ešte viac prehĺbili. Ako sa hovorí, všetko je v živote o ľuďoch. A keď tí spolu nevychádzajú, nemôžu veci fungovať.

Prajem Nitre, aby sa vrátila na méty z minulosti.

Po Nitre ste pol sezóny hrali v Ružomberku, no potom ste prestúpili do exotického Hapoel Ramat Gan. Ako sa chlapcovi z Oravy podarilo dostať do druhej izraelskej ligy?

Pomohol mi kamarát, bývalý spoluhráč Stanislav Lieskovský, ktorý žiaľ už nie je medzi nami. On tam dva roky hrával.

Najskôr ma zavolali na skúšku. Uspel som, a tak ma angažovali. Bola to veľká neznáma, no futbalom sa dá dohovoriť všade.

Keď som ukázal, že viem hrať, rešpektovali ma. Vždy som bol akýmsi pútnikom samotárom, preto som sa nikde nestratil.

Je niečo, čo vás v Izraeli prekvapilo?

Jedna vec (smiech). Na Slovensku nás pred každým zápasom tréner upozorňoval, aby sme dodržiavali životosprávu. Hlavne, aby sme sa neopili (smiech).

V Izraeli to však nikto neriešil. Tam s tým nebol problém, pretože miestni nemajú taký vzťah k alkoholu ako my Slováci (smiech).

Akú kvalitu mala v tých časoch druhá izraelská liga v porovnaní s našimi súťažami?

Určite bola slabšia ako Corgoň liga a možno horšia aj ako druhá liga.

Bolo to však dávno. Za ten čas išli v Izraeli do futbalu obrovské peniaze a teraz sú úplne inde. Chodí tam množstvo legionárov, zatiaľ čo za našich čias bol ich počet obmedzený.

Strávil som tam dva roky, no na koniec angažmán nemám dobré spomienky. Súper ma kopol do kolena, roztrhol mi krížny väz a bolo po kariére.

To ste už nikdy nehrali?

Len nižšie súťaže, pre zábavu. Obliekol som dres Dolného Kubína, Banskej Štiavnici či Oravskej Jasenici. Hral som dlho, až do 43 rokov.

Potom som si však povedal dosť a prešiel som k trénerstvu. A spravil som dobre, pretože ma to veľmi napĺňa.

Vďaka futbalu mám za sebou množstvo zážitkov, no verím, že ešte niečo pekné ma čaká.