Ako jeden z prvých pretekárov z Československa došiel v roku 1985 na pláž pri Ružovom jazere v Dakare. Rodák z Jablonca nad Nisou JIŘÍ MOSKAL (73) preslávil značku LIAZ na okruhoch ťahačov i na slávnej Rely Paríž – Dakar.
Spolu s ďalšou, žiaľ nedávno zosnulou, legendou československého motošportu Karlom Lopraisom (†72) dosiahli v roku 1988 na dakarskej pláži triumf značiek Tatra a LIAZ. Krátko po rozlúčke so svojim niekdajším súperom i blízkym kamarátom poskytol vo Frenštáte pod Radhošťom Sportnetu rozhovor.
Ako si spomínate na Karla Lopraisa?
Spomínam na neho iba v dobrom. Nikdy sa nestalo, že by sme medzi sebou museli riešiť nejaký konflikt. S Karlom nás už od prvého zoznámenia spájal vzájomný rešpekt a úprimné priateľstvo, ktorému na Rely Paríž – Dakar neublížila ani naša vzájomná – podotýkam zdravá a na výsosť férová – rivalita.
Kedy ste sa s ním zoznámili?
Presný dátum si už nepamätám. Ale muselo to byť niekedy v priebehu roka 1985, keď sa Tatra pripravovala na svoj premiérový Dakar. Vedenie kopřivnickej fabriky i samotní jazdci prišli do továrne LIAZ pre informácie, ktorými sme vďaka skúsenostiam zo štartu v 7. ročníku tohto podujatia v januári 1985 disponovali.
Čo vám utkvelo v pamäti v súvislosti s dakarskou premiérou Karla Lopraisa v roku 1986?
Dva dni pred Silvestrom 1985 sme odštartovali do prológu, ktorý sa konal v Cergy-Pontoise neďaleko Paríža. Zatiaľ, čo naša trojica kamiónov LIAZ skončila v popredí (získala 5., 7. a 11. miesto), tatrovky obsadili až 21. a 22. priečku.
Zástupcovia z vedenia kopřivnickej automobilky, ktorí sa do Paríža osobne prišli pozrieť na štart 8. ročníka rely, Karlovi jeho 22. pozíciu dosť vyčítali. Vnímali to ako hanbu a slabý výkon, vraj prečo nezajazdil lepšie.
Na Silvestra sme celý československý tím – Tatra aj LIAZ vtedy štartovali ako jedna stajňa pod hlavičkou Motokovu – oslavovali v bujarej nálade koniec starého roka. Po niekoľkých hltoch šampanského som sa vybral za šéfmi Tatry.
A keďže som nemal – a dodnes nemám – problém povedať ľuďom čo si myslím, dosť drzo som im za to vynadal. Nepochyboval som totiž o tom, že Karel a jeho posádka ešte predvedú, akým potenciálom disponujú. Po troch týždňoch bojov sa to v Afrike napokon aj potvrdilo.
Karel Loprais hneď pri premiére takmer zvíťazil, nie?
Áno, hoci sa o tom v médiách veľmi nepíše. Keby sa v predposlednej etape na nás vykašľal a nezdržoval sa záchrannými prácami svojich konkurentov, zvíťazil by už v roku 1986.
Čo sa v tejto zlomovej etape odohralo?
Išla sa v pondelok 20. januára 1986 z mauretánskej Kiffy do senegalského Saint-Louis. V kategórii kamiónov viedol dvojnásobný víťaz Dakaru (1982, 1983) Francúz Georges Groine na Mercedese, Karel s Tatrou bol druhý – pričom viedol kategóriu kamiónov s pohonom 6×6 – a ja som sa s Liazkou držal na 3. mieste.
V súťaži ešte pokračovala druhá šesťkolesová Tatra vedená Zděnkom Kahánkom, tá však po penalizácii v jednej z predchádzajúcich etáp klesla za kamióny západonemeckých jazdcov Bernaua a Heyera (obaja MAN), Taliana Vismaru (Unimog) a Španiela Del Vala (Pegaso) na 8. miesto.
Do osudnej predposlednej „erzety“ sme síce štartovali iba s pohonom prednej nápravy, zaťažení navyše sedemhodinovou penalizáciou, ale aj napriek tomu sme uháňali do cieľa na 2. mieste za spomínaným Groineom.
A obidvaja sme zostali stáť prakticky v rovnakom úseku. Francúzov Mercedes zapadol do hlbokého bahna a pred nami sa objavila vysoká duna, ktorú sme s Liazkou pohonu 4×2 nedokázali vlastnými silami prejsť.
Stratili sme tam asi hodinu, keď v tom sa prirútili obidve tatrovky. Tie zase zdržali prasknuté pneumatiky (respektíve zháňanie chýbajúcich rezerv) a menšie blúdenie. Keby vtedy manažér tímu Pepa Kalina rozhodol o tom, že Loprais do cieľa vyrazí sám a Kahánek vzhľadom k veľkej penalizácii pomôže Liazke, Tatra by určite zvíťazila.
Všetko teda mohlo byť úplne inak.
Určite áno. Pretože jediný prejazd v močiaroch pred dedinkou N’Djago, ktorý bol v tomto momente ešte voľný, by Karel figurujúci po odstúpení Georgesa Groineana na prvom mieste hravo zvládol. Takto sa obidve „šesťkolky“ zdržali najskôr pri pomoci nám (bez ich záchrany by sme určite nedošli do cieľa etapy) a potom ešte vyťahovali z bahna Groinea, ktorému aj tak nemohli pomôcť.
Zapadol totiž tak dokonale, že s jeho drahocenným „špeciálom“ so zaujímavo tvarovanou okrídlenou nadstavbou z kevlaru nepohli po skončení pretekov ani sily štyroch spojených súťažných kamiónov a ku slovu musela napokon prísť pásová technika, teda tanky.
Ako sa etapa skončila?