Prišiel o nohu, no teraz má dvanásť ďalších. Slovák poráža aj zdravých

BRATISLAVA. Je športovým fanatikom. Rád sa preháňa na bicykli. Najradšej na zjazdovom niekde v lese. Do pedálov šliape aj na cestnom, dokonca súťažne. Skvele ovláda lyže. Vyznáva freeride a chodí na skialpy, robí si skúšky na medzinárodného lyžiarskeho inštruktora ISIA. Behá, korčuľuje.

Športom žije a radosť z pohybu je preňho samozrejmá. Nebolo by to nič výnimočné, keby Jozef Metelka pred štyrmi rokmi neprišiel pri nehode o ľavú nohu pod kolenom. Neďaleko Oxfordu ho na motorke zrazil automobil. V nemocnici podstúpil veľa operácií, najdlhšia trvala takmer 24 hodín. Tkanivo však odumieralo a časť nohy mu museli amputovať.

„Myslel som si, že po polroku sa zotavím a znova budem hrať tenis. Postupne som však pochopil, že je to veľmi vážne. Len ťažko sa dá opísať, aké to bolo po tom, čo som prišiel o nohu. Boli to negatívne emócie. Rád by som teraz vravel, že som vtedy vedel, čo mám ďalej robiť, aby som sa cez to dostal,“ spomína Metelka.

Život sa nehodou nekončí

Prvou pomocou bol preňho pohyb. Začal chodiť do posilňovne. Zvolil náročnejší tréning, akoby veril, že mu nejaký zázračný cvik pomôže nohu vrátiť.

„Spočiatku som netušil, čo všetko sa dnes dá robiť. Mal som však veľké šťastie, že jeden z doktorov, Handerson Slaghter, mi povedal, aké možnosti už majú hendikepovaní ľudia pri športe. Opisoval mi, ako videl na maratóne bežať človeka s protézou. Došlo mi, že svet sa nekončí a môžem sa vrátiť k čomukoľvek, čo som robil pred úrazom,“ opisuje svoje zotavovanie 27-ročný športovec.

Už necelý rok po nehode bol v Alpách lyžovať. Spustiť sa na upravenom svahu dokáže vraj každý, myslí si Metelka. „Veľa špičkových lyžiarov je aj hendikepovaných, čo ukazujú aj na paralympiádach. Ja sa venujem aj skialpingu. Možno som unikát vo všestrannosti.“

Minulý rok zdolal Mont Reugneux. „Tam som si musel dávať veľký pozor a sledovať trasu, vyhýbať sa puklinám. Bol to najťažší skialp. Ak by sa spustila lavína, mal by som veľké problémy,“ priznáva. Dnes si robí kurz medzinárodného inštruktora ISIA, ktorý je veľmi náročný. Od jeho ukončenia ho delia dve skúšky. „Kým prejde lyžiar systémom skúšok, je to takmer ako vysoká škola.“

Ako v Terminátorovi

Na vykonávanie všetkých športov má Metelka dvanásť náhradných nôh. Každá má iný tvar, ohybnosť, sú z rôznych materiálov. Každá je robená na mieru, aby presne pasovala na stehno.

Vydrží jeden až dva roky, potom ju treba vymeniť, aby presne sedela na nohu. Tá môže zmohutnieť, rásť.

Niektoré si musel Metelka nechať poskladať z rôznych dielcov. Aj to dokazuje, aký úžasný je ľudský organizmus. Zdravú nohu tak skoro nenahradí žiadna technológia.

„Muselo by to byť tak ako v Terminátorovi. Teda pripojiť náhradu priamo na nervy. Tá potom reaguje na impulzy,“ vysvetľuje.

Prvým krokom k Terminátorovi môže byť bionická noha. Americká firma BiOM ju vyvíjala šesť rokov. Stojí 55-tisíc libier. Metelka ju dostal ako prvý v Európe. Slováka si vybrali ako najlepšieho na jej prezentovanie a vyskúšanie.

„Bežné protézy sú z karbónu a ten pri chôdzi vráti iba časť energie, ktorú človek vynakladá. Bionická noha má v sebe elektromotory a vďaka nim je chôdza takmer na nerozoznanie od bežnej. V porovnaní s karbónovou náhradou elektromotory šetria námahu. Rozdiel cítiť. Najlepšie to vidieť na videu.“

Bionická náhrada sa naprogramuje na rýchlu či na pomalú chôdzu. Nastaviť sa dá tuhosť i senzitivita členku. Náhrada sa pri chôdzi potom prispôsobí nositeľovi. Senzory presne zladia rytmus krokov podľa situácie. Dá sa s ňou dokonca aj behať, hoci na beh nebola zostrojená.

Aj bionickú nohu si Metelka zloží, keď ide športovať.

Súťaží aj so zdravými

Od detstva lyžoval, bicykloval a hrával tenis. V Británii, kam odišiel študovať, si založil tenisovú školu pre verejnosť.

„Od strednej školy som vedel, že pôjdem športovou cestou. Ľudia potrebujú pohyb a je mnoho spôsobov, ako im pri ňom pomáhať.“

Šport miluje nadovšetko. Život bez neho si nedokáže predstaviť ani preto, lebo jeho veľká vášeň, cyklistika, je dnes preňho už aj prácou.

Začal sa jej venovať profesionálne. „Aj cez sviatky som bol na bicykli. Nebolo snehu, nebolo mrazu. Vrátil som sa z lesa špinavý ako divá sviňa,“ smeje sa.

Za mesiac najazdí okolo dvetisíc kilometrov na cestnom bicykli a okolo tisíc na horskom. Vlani sa dostal do britského tímu Beeline bicycles racing team.

Štartoval na viacerých pretekoch európskeho pohára s hendikepovanými cyklistami a v Británii dokonca so zdravými. Dokázal aj zvíťaziť a v druhej polovici sezóny nebol horšie ako tretí.

„V Británii súťažím iba so zdravými. Je to oveľa ťažšie, musím tu ísť skutočne na maximum, ale baví ma to viac ako súťaže s hendikepovanými. I keď doteraz som štartoval iba na Európskom pohári, čo je výkonnostne menej náročné,“ hovorí Metelka.

Chce byť prvý, prvý na svete

Súperi sú prekvapení, že ich predbehne cyklista s umelou nohou. Všetci to však berú pozitívne. „Gratulujú mi. Dokonca ma po jedných pretekoch vyhľadal zástupca veľkej cyklistickej firmy, či by som nemal záujem o sponzoring.“

V nasledujúcej sezóne sa chce Metelka posunúť v súťažiach hendikepovaných o úroveň vyššie. Bude štartovať aj na Svetových pohároch a chce sa kvalifikovať na paralympiádu do Ria de Janeiro 2016.

„Chcel by som sa dostať do riadneho tímu UCI a štartovať na súťažiach so zdravými športovcami. Zatiaľ som o podobnom prípade nepočul, mohol by som sa stať prvým, kto to dokázal.

Mojím veľkým snom zostáva Tour de France. Chcem sa presadiť svojimi schopnosťami a štartovať ako riadny člen tímu, nie mimo súťaž,“ netají Metelka.

Hoci sa mu v športe darí, ako slovenský Pistorius sa necíti. „Je priskoro, aby som sa porovnával s takým športovcom. Ešte nemám za sebou také výsledky. Môžem to zmeniť o štyri-päť rokov.“

Od nehody dokázal, že aj s hendikepom sa dá žiť aktívne a robiť naplno aj adrenalínové športy. Bol by dnes jeho život iný, ak by mal dve zdravé nohy?

„Nebolo by to iné v tom, že by som sa rovnako naplno venoval športu. Viac si však dnes vážim obyčajné veci. Každodenná sprcha či prechádzka alebo prevaľovanie v posteli boli nemožné, keď som mesiac ležal v nemocnici. Pomohlo mi to uvedomiť si, že nie všetko je naozaj podstatné,“ hovorí.