Wimbledonský (super)zázrak trvá

BRATISLAVA. Hráte tretie kolo Wimbledonu. Vediete 6:3 a 5:2. Za stavu 5:3 idete podávať na víťazstvo s vedomím, že počas celého zápasu ste nedali súperke možnosť brejkbalu. Máte dva mečbaly. Už sa vidíte v grandslamovom osemfinále. Prvom v kariére.

A zrazu tma. Hoci ste dovtedy do bodky plnili herný plán a všetko išlo ako po masle, zrazu máte ťažšiu ruku, nohy a najmä obrovský chaos v hlave. Ruka zneistie, namiesto aktivity volíte pasivitu.

Pokazíte pár ľahkých loptičiek, bystrá súperka si to všimne a začne hrať odvážnejšie. Zrazu všetko vychádza jej a nie vám. Otáznik v hlave rastie. Stratili ste náskok i výhodu. Hernú i psychologickú.

Dôkazom je nepochopiteľné zastavenie výmeny v tajbrejku za stavu 6:6, lebo ste si mysleli, že loptička z rakety súperky skončila v aute. Jastrabie oko dokáže, že ste sa mýlili. A vy len krútite hlavou.

Aj preto musíte namiesto veselej pozápasovej tlačovky absolvovať ešte tretí set.

Takticky zvolíte ošetrenie lekárom. Snažíte sa zastaviť lavínu negativity. Neviete, že už je neskoro. Iba to tušíte.

Diváci si už mysleli, že zápas sa rýchlo skončí. Ale dali ste im možnosť ožiť a podporiť lepšiacu sa súperku, ktorú si počas tohto týždňa zamiloval každý. Hoci ešte v pondelok ráno väčšina z nich ani netušila, že existuje.

Možno niečo podobné sa odohrávalo v hlave slovinskej tenistky Polony Hercogovej v piatkovom poslednom zápase na centrálnom dvorci. Ani dva mečbaly jej nestačili, aby zdolala nečakanú súperku.

Diváci výskali

Tá má len pätnásť rokov, je juniorskou šampiónkou, do kvalifikácie dostala voľnú kartu a vyhrala ju bez straty setu. Tak ako aj prvé dve kolá v hlavnej súťaži Wimbledonu. A nezdolala len také kadejaké hráčky.

V 1. kole päťnásobnú wimbledonskú šampiónku a svoj idol z detstva Venus Williamsovú, ktorej treba prejaviť obdiv za to, že v 39 rokoch je ochotná naháňať sa po dvorci s oveľa, naozaj oveľa mladšími hráčkami. A v 2. kole si poradila s hráčkou, ktorá miluje trávu. A teda aj Wimbledon.

Veď Magdaléna Rybáriková sa stala pred dvoma rokmi prvou Slovenkou, ktorá sa v All England Clube dostala medzi najlepšiu štvorku. Lenže na nový objav tenisového sveta jej podanie a nepredvídateľný slajzovaný bekhend nestačili.

A tak sa dostala až na centrálny dvorec. Vcelku nečakane. Veď ten patrí zväčša najväčším hviezdam. No v piatok večer predvádzala na posvätnej londýnskej tráve svoje umenie 313. hráčka sveta proti svetovej šesťdesiatke. Ale od organizátorov, ktorí pri nasadzovaní ignorujú svetový rebríček, sa dá čakať čokoľvek.

A urobili dobre. Priebeh zápasu im dal rozhodne za pravdu. Veď diváci v rozhodujúcom treťom sete výskali ako kedysi na koncerte Beatles a híkali ako v kine pri hororoch Alfreda Hitchcocka.

Gauffová spôsobila ošiaľ

Hercogová, ktorej telo zdobí niekoľko tetovaní, je unavená. Psychicky aj fyzicky. Fyzioterapeutka sa zdržuje v blízkosti jej stoličky. Pri pauzách si ľaduje stehná. Možno aj preto pôsobí na dvorci trošku zamrznuto.

Uvoľní sa až vtedy, keď prehráva 1:4. Zrazu si spomenie na hru, ktorú predvádzala počas väčšiny prvého a druhého setu. Razom je vyrovnané. Na tribúnach to vrie, rovnako ako v žilách americkej tínedžerky s dlhými farebnými gélovými nechtami. Jej mama je v hráčskej lóži tesne pred infarktom. Dýcha pomaly a zhlboka.

Lenže príde dvanásta hra. Podáva Hercogová. V predchádzajúcich desiatkach minút dominovali dlhé výmeny a súboj slajzovaných bekhendov. Od Američanky často aj forhendov.

Zrazu diváci zahučia. Stav je 30:40, čo znamená, že nový miláčik tenisového Londýna má prvý mečbal. Nasleduje ďalšia z množstva dlhých výmien, na ktorej konci je pokus slovinskej tenistky o lob. Lenže ten mieri až za základnú čiaru, čo spúšťa lavínu emócií šťastnej tínedžerky.

Skáče ako na trampolíne, dáva zabudnúť na únavu, ktorú jej spôsobil takmer trojhodinový zápas. Endorfíny prebíjajú všetko. Pohľad na rodičov v lóži dáva jasnú odpoveď na otázku, po kom asi zdedila vášeň.

Je zázrakom Wimbledonu

Ľudia v hľadisku tlieskajú postojačky. Vášnivo burácajú aj fanúšikovia na Henman Hille, tradičnom mieste pre tých, ktorí sa nedostali na veľké dvorce, a tak pozerajú zápasy na veľkoplošnej obrazovke.

Mladučká tenistka úctivo podá súperke ruku, rýchlo sa oblečie a kráča preč z kurtu, na ktorom dosiahla ďalšiu métu v kratučkej kariére. Kým Hercogová pochopiteľne prefrčí okolo lovcov autogramov, víťazka trpezlivo podpisuje loptičky, bulletiny, vstupenky, šiltovky, fotí sa s nadšenými fanúšikmi. Vyhovie každej žiadosti.

Po asi najdlhšej autogramiáde v živote zľahka zamáva tribúnam. O pár sekúnd už poskytuje prvý pozápasový rozhovor. Tínedžerský vek nezaprie. Slovník ju prezradí. Z víťazstva nie je nadšená, ale supernadšená. Divákom nie je vďačná za podporu. Je im supervďačná.

Až dvadsaťdeväť rokov sa do wimbledonského osemfinále nedostala taká mladá tenistka. Naposledy v roku 1990 Jennifer Capriatiová. Mala vtedy štrnásť rokov. O rok neskôr, už ako hráčka top 10, hrala v semifinále.

Či ju Cori Gauffová napodobní, nie je isté. Jasné je však už to, že je zázrakom tohtoročného Wimbledonu. Prepáčte, superzázrakom.