Je to sprostosť, vravel víťaz. Sagana čaká cesta, ktorá láme kosti

BRATISLAVA. Pokrok a modernizácia k životu i športu patria. Lenže v cyklistike sú preteky, ktoré sú ako z praveku a pokrok ich takmer zabil.

Paríž – Roubaix je klasika, ktorú cyklisti pre jej náročnosť volajú Peklom i Kráľovnou všetkých klasík.

Jazdí sa po cestách, aké už nenájdete - starých vidieckych pavé. Niektoré z nich nechal z dlažbových kociek ešte koncom 18. storočia postaviť Napoleon Bonaparte.

Moderná doba však priniesla betón a asfalt. A cesty, ktoré sú podstatou tejto klasiky, pomaly zmizli pod novým povrchom.

V roku 1965 ostalo na trase klasiky len 22 kilometrov pavé. Preteky preslávené svojou náročnosťou zrazu už neboli drsné. Vyhrať na nich už nebol taký kumšt. O dva roky nato riaditeľ pretekov Jacques Goddet zúril.

„Nevedel prehrýzť, že sa preteky skončili šprintom 15-člennej skupiny a požiadal jedného zo spolupracovníkov Alberta Bouveta, aby našiel nové sektory s kamennými cestami. Aj keby to znamenalo, že tým kompletne zmenia trasu,“ spomína historik Paríž – Roubaix Pascal Sergent pre Eurosport.

Pomohol cyklista, ktorý fáral

Bouvert chodil po dedinách a hovoril s ľuďmi aj s cyklistami. Zachránil ho jeden z bývalých profesionálov Jean Stablinski.

Pochádzal z vidieckej severnej časti Francúzska a predtým, ako sa začal cyklistikou živiť, bol baníkom.

Kúsok od štôlne, do ktorej v minulosti fáral, bola v lese zabudnutá stará cesta. Taká zabudnutá, že o nej pomaly nevedeli ani ľudia z okolia.