BRATISLAVA. Pokrok a modernizácia k životu i športu patria. Lenže v cyklistike sú preteky, ktoré sú ako z praveku a pokrok ich takmer zabil.
Paríž – Roubaix je klasika, ktorú cyklisti pre jej náročnosť volajú Peklom i Kráľovnou všetkých klasík.
Jazdí sa po cestách, aké už nenájdete - starých vidieckych pavé. Niektoré z nich nechal z dlažbových kociek ešte koncom 18. storočia postaviť Napoleon Bonaparte.
Moderná doba však priniesla betón a asfalt. A cesty, ktoré sú podstatou tejto klasiky, pomaly zmizli pod novým povrchom.
V roku 1965 ostalo na trase klasiky len 22 kilometrov pavé. Preteky preslávené svojou náročnosťou zrazu už neboli drsné. Vyhrať na nich už nebol taký kumšt. O dva roky nato riaditeľ pretekov Jacques Goddet zúril.
„Nevedel prehrýzť, že sa preteky skončili šprintom 15-člennej skupiny a požiadal jedného zo spolupracovníkov Alberta Bouveta, aby našiel nové sektory s kamennými cestami. Aj keby to znamenalo, že tým kompletne zmenia trasu,“ spomína historik Paríž – Roubaix Pascal Sergent pre Eurosport.
Pomohol cyklista, ktorý fáral
Bouvert chodil po dedinách a hovoril s ľuďmi aj s cyklistami. Zachránil ho jeden z bývalých profesionálov Jean Stablinski.
Pochádzal z vidieckej severnej časti Francúzska a predtým, ako sa začal cyklistikou živiť, bol baníkom.
Kúsok od štôlne, do ktorej v minulosti fáral, bola v lese zabudnutá stará cesta. Taká zabudnutá, že o nej pomaly nevedeli ani ľudia z okolia.