Ona spávala v aute, jej otec pod ním. Toto je príbeh Velez-Zuzulovej

BRATISLAVA. Sedemnásť rokov sa trmácala z jedného miesta na druhé, z pretekov na preteky. Za ten čas sa z nej stala jedna z najlepších slalomárok na svete.

Keď sa slovenská lyžiarka Veronika Velez-Zuzulová pozerá na štarte okolo seba, vidí už len mladšie súperky. V slalomárskej elite je najstaršia.

V lete mala 33 rokov. A v posledných sezónach čoraz častejšie hovorila o tom, že uvažuje o ukončení športovej kariéry. Ale ten čas prišiel až v marci 2018.

Velez-Zuzulová sa minulý rok rozhodla, že bude medzi slalomovými bránkami jazdiť ešte jednu zimu. Vraj už definitívne poslednú. Mala tak mať ešte jednu šancu získať veľkú medailu - o rok na olympiáde v Pjongčangu.

"Viem, že to bude tvrdé a bude to bolieť, ale dám sa na tento boj,“ odkázala z finále Svetového pohára v Aspene v roku 2017.

Velez-Zuzulová dokázala to, čo sa pre celé generácie mladých slovenských lyžiarov zdalo nedosiahnuteľným. Bez veľkého zázemia a balíka peňazí to v skromných podmienkach dotiahla až do najužšej svetovej špičky.

To dievča a jej tvrdohlavý otec mali poriadnu guráž. Pre úspech obetovali veľmi veľa. A boli ochotní preň drieť.

Toto je príbeh najlepšej lyžiarky, akú kedy Slovensko malo.

V aute aj pod autom

Ako malé dievča chodila Veronika Zuzulová, rodená Bratislavčanka, s otcom Timotejom lyžovať do Semmeringu. Rakúšania ich podpichovali: „Čo tu hľadáte, vy z tých kukuričných polí?“

Ich začiatky boli skôr tragikomické.

„Ráno ma otec naložil do auta a na určitom kilometri ma vždy zobudil. Dali sme si raňajky, ktoré nám pripravila mamina. Keď sme odtrénovali, vrátili sme sa späť domov,“ spomína slovenská lyžiarka.

Ešte netradičnejšie boli niekoľkodňové lyžiarske kempy, na ktoré sa vybrali na škodovke 120.

„Spávali sme v aute na parkovisku. Dcéra vnútri, ja pod ním. Bál som sa, či na nás niekto nezavolá policajtov, keďže na tom mieste bol zákaz prespávania. Chceli sme ušetriť,“ opisoval Zuzula.

„Neskôr sme boli v stanoch aj desiati, kúrili sme si sviečkami. Lyže z požičovne som sám opravoval,“ približoval „sústredenia“ v Rakúsku.

Kým teraz si deti berú so sebou mobily a tablety, malá Veronika si krátila čas inými zábavkami.

„Otravovali sme kravy, ktoré nám chodili okolo stanu. Alebo sme sa hrali s elektrickým káblom a skúšali, či nás naozaj kopne. Boli to pekné časy a som veľmi rada, že som ich zažila.“

Otec

Timotej Zuzula bol telocvikár a vášnivý horolezec, skialpinista. Pochádza z učiteľskej rodiny, mama Viera je knihovníčkou.

Ešte pred revolúciou založil v Bratislave prvý súkromný lyžiarsky klub na Slovensku. Nerobil to so zámerom, že dcéra bude jazdiť súťažne. Veď Veronika mala vtedy len tri roky.

„Zlepšovala sa a stále sme si dávali nové ciele. Keď sa jeden splnil, dali sme si ďalší. Keby sa nám ich nedarilo plniť, tak zabalí lyžovanie a pôjde študovať,“ hovoril otec.

Ak chcel, aby jeho dcéra lyžovala na vyššej úrovni, musel si nájsť ďalšie zamestnanie.

„V lete som robil výškové práce alebo zbieral smeti po uliciach. Inokedy som bol zavesený na veži alebo umýval okná. Neskôr nám začali pomáhať priatelia, ktorí nám verili. Azda sme ich nesklamali,“ reaguje Zuzula.

Jeho dcéra spočiatku nerozumela, prečo má otec toľko zamestnaní. Keď si to začala uvedomovať, bolo to pre ňu stresujúce.

„Stávalo sa, že kvôli mne spal v aute, aby som mala teplú posteľ v penzióne.