Jablonec nad Nisou 30. septembra (spravodajca TASR) - Na 77. ročníku Šesťdňovej, majstrovstvách sveta družstiev terénnych motocyklov enduro v Jablonci nad Nisou ubolení Slováci prekvapili seba i blízke okolie. Nad šiestym miestom sa vyslovovali superlatívy, a to nie iba preto, že národný tím zopakoval najlepšie účinkovanie v Trofeji národov spred šiestich rokov pri svojej premiére vo fínskej Hämeenlinne. Pred Šesťdňovou sprevádzali odchod neistoty, niektorí by brali v núdzi aj 10. miesto, optimistickejšie výhľady hovorili o ôsmom, nad šiestym, vrátane manažéra tímu Petra Lazara, sa vznášali značne ružové sny.
Počas šiestich dní sa vo výsledkoch slovenského trophy tímu objavovala zaujímavá sínusoida. V prvých dvoch dňoch sa usadili na ôsmom mieste, v treťom sa posunuli na siedme, vo štvrtom si ho upevnili, v piatom s vypätím všetkých síl na ňom zotrvali a v záverečnom, keď im šťastena spojená s bojovým duchom dopriala plným priehrštím, sa posunuli na vysnívané šieste. Aj keď šieste miesto sprevádzalo veľa zranení a ubolených kĺbov, výsledkový balzam na Šesťdňovej, ktorá vyvolávala často podivné pocity, zapôsobil neobyčajnou silou.
"Len aby toto umiestenie niekto ocenil," nechal sa počuť Radek Matoška sedlajúci Husaberg v malých štvortaktoch. Zbožné želanie nie je náhodné. Šieste miesto nezvyknú opriadať superlatívy. Samotní jazdci však vedia presne, čo všetko museli podstúpiť. Za slovenským tímom zostali viaceré profi veľmoci, vrátane Španielov, Austrálčanov, Čechov, ktorí s 13. miestom dosiahli najhoršie umiestenie v predchádzajúcej samostatnej i federálnej perióde 70-tich rokov. Sila slovenského kolektívu však zdolala všetky nástrahy, trebárs značné absencie na tohtoročných vrcholných podujatiach, pretrhnutú kontinuitu účastí na Šesťdňovej, daždivé počasie, bahno, nelogicky postavené trate, policajné naschvály, ubolené kolená, lakte, ramená.
Pred záverečným motokrosom pripomínala izba lekára výpravy Štefana Petriščáka operačnú miestnosť. Zo stavu zdravotnej núdze sa dostávali s ramenami hlavne Ivan Jakeš, nováčik v tíme Zlatko Novosád, problémy s udretou rukou mal aj Ján Hrehor a ďalší Jaroslav Katriňák, ktorého sobota vyradila zo súťaže, už myslel na operáciu kolena, ktorá bude asi nevyhnutná. V nedeľu sa pridala k starostiam aj únava mechanizmu samotných motoriek, Radek Matoška skončil svoju rozjazdu samospádom bez zvuku motora, našťastie po priaznivo naklonenej rovine, s prasknutým výfukom a obstrekmi opichaným ramenom sa do túžobného cieľa dostal aj Ivan Jakeš. To všetko sa dialo už s poznaním, že Španiel Marc Coma na svojej Husqvarne ráno neodštartoval a že ak sa výrazne nezbabre záverečný motokros, vznikne dôvod radosti nad 6. miestom.
Na Šesťdňovej zarážalo, ako intenzívne musí motocyklová olympiáda bojovať o svoje prežitie. Na jednej strane zarábali renomované firmy i niektorí jednotlivci slušné peniaze, na strane druhej sa hovorilo aj o šikanovaní, ktoré sa dotýkalo samotných jazdcov. "Veľa policajtov, veľa ciest, toto bolo na Šesťdňovej najsmutnejšie," stručne okomentoval dianie Jaroslav Katriňák, ktorého bilancia v rýchlostných testoch v tesnom susedstve s najlepšími bola obdivuhodná. Krkolomné bahno ako správny enduro jazdec nespomínal.
Šesťdňová citeľne doplatila na svoje špecifické, iným športom sa vymykajúce pravidlá. Tým, že sa jazdí na normálnych cestách za plnej premávky, dostáva sa pod drobnohľad polície. Záleží na nej, aký prístup si zvolí. Zvolila si postihy, ktoré často pripomínali akúsi pomstu za to, že enduro si dovolí jazdiť na cestách. Množstvo policajtov, vyberanie pokút za prekročenie rýchlosti bolo neúprosné, a pritom jazdci za ne niekedy mohli len preto, že držali vyššie obrátky pod nátlakom. Niektoré dni nezmyselne vybičované limity v časových kontrolách ich hnali vpred, radary ich zasa mali brzdiť, no tým by si sami pochovávali ambície.
Pod tlakom z rôznych strán masírovanej verejnosti sa do tratí dostalo viac asfaltových ciest ako by bolo žiadúce. Čím viac terénov, tým lepšie pre enduro, čím menej, tým viac narastá proti nej zo strany prostých i tzv. "zelených" ľudí odpor. Jeden z najskúsenejších Radek Matoška nežiadúci trend vývoja vystihol slovami: "Klasické enduro sa pomaly vytráca, viac záleží na testoch, pri ktorých sa zviditeľňujú kompletné profesionálne tímy veľkých firiem." Šesťdňová prežívala pod väčším odporom ako bolo žiadúce, preto sa o jej organizácii v Jablonci príliš pochvalne nehovorilo. Dokonca vznikol malý slogan, že by bolo dobré, keby si Česi počkali na organizovanie Šesťdňovej opäť 30 rokov, tak ako čakali teraz.
Na budúci rok Šesťdňová v Brazílii sa s najväčšou pravdepodobnosťou uskutoční bez slovenskej účasti trophy tímu. Ďalšia v Poľsku a vzhľadom na kandidatúru veľmi pravdepodobná aj v Považskej Bystrici však inšpiruje k ďalším plánom a núti zamýšľať sa nad budúcnosťou slovenského endura. Postupne asi dôjde k výmene generácii, svoje roky si už odbyli Ján Hrehor i Jaroslav Katriňák, túto sezónu skôr rekonvalescent ako zdravý jazdec, doudierané a operované miesta sa ozývajú takmer u všetkých okrem Radka Matošku. Vo veľkých štvortaktoch Peter Koniar sa už pred piatimi rokmi na Šesťdňovej v talianskej Lumezzane s reprezentáciou lúčil, aby sa opäť do nej vrátil, v tíme pôsobil jediný nováčik Zlatko Novosád, to všetko sú signály na premýšľanie. Enduro žije v skromnosti, dopláca na vysoké náklady svojho prežívania, výjazdov, celkového zabezpečenia, bez výraznejšieho fabrického, spoľahlivého sponzoringu, prakticky mimo zorného uhla štátnej podpory. Ak niekto znalý označí v tejto spleti tlakov šieste miesto národného tímu vo Svetovej trofeji za malý zázrak, nebude od pravdy ďaleko.
