Zo zápasníka ligový futbalista. Chytal v drevených bránkach, kariéru mu zmarila autonehoda

Bol všestranne nadané dieťa. Ako chlapec začínal s gymnastikou a zápasením, neskôr chytal v hádzanej.

Najviac mu však učaroval futbal.

MIROSLAV KÉRY (58) chytal ligové súťaže za Prievidzu, Banskú Bystricu či Rimavskú Sobotu. Legionársky chlebíček okúsil v českom VTJ Žatec.

Úspešnú kariéru mu však ukončila ako 25-ročnému mladíkovi autonehoda.

Dnes trénuje brankárov v slovenskej futsalovej reprezentácii a v MŠK Novohrad Lučenec.

Ako si spomínate na svoje prvé futbalové kroky?

Nebolo to ako teraz, že deti sa venovali len jednému športu. Začínal som s gymnastikou a zápasením. Jeden zápasník z Dunajskej Stredy ma však tak oplieskal o žinenku, že som svoju budúcnosť prehodnotil.

Začal som chytať v Bojniciach hádzanú v prvej žiackej a dorasteneckej lige. Vždy ma to ťahalo do bránky. Nakoniec som však ako 14-ročný prešiel na futbal.

Hádzaná?

Áno. A musím povedať, že mi do futbalovej kariéry dala veľa.

Nechytali ste namiesto rukami loptu nohami?

Chvíľu možno áno, ale rýchlo som sa preorientoval. Dôležité bolo, že som mal dobré reflexy a vedel som vykrývať uhly.

Tiež presun zo strany na stranu je vo futbale rovnaký ako v hádzanej. Má to veľa spoločného.

V ktorom klube ste odohrali prvé súťažné zápasy?

Za Baník Prievidza. Vtedy tam bola silná základňa, mali sme tri tímy dorastu.

Postupne som v tomto klube prešiel až do mužov. Hrávali sme Divíziu, čo bola na tú dobu kvalitná súťaž.

Dodnes som hrdý na to, že som mohol nastupovať po boku takých hráčov ako Emil Turček, Ľubomír Pisár, Ján Mucha či Michal Šimko.

Vtedy sme ako mladé uchá spoluhráčom vykali. Ak nie, schytali sme zaucho.

Na ktoré stretnutia rád spomínate?

Veľké zápasy bývali v derby s Handlovou. Pamätám si, že Handlovčania ako jedni z mála mali v sedemdesiatich rokoch drevené bránky. Všade už boli kovové, ale oni boli iní.

Bola to rarita, zaujímavé. Keď lopta letela do žrde, nik netušil, kde sa odrazí. Zväz im to potom zatrhol.

Mali krásny štadión, na ktorý prichádzali tisícky ľudí. Dnes hrajú tuším piatu ligu a príde tam ledva stovka priaznivcov.

Kde ste hrávali po odchode z Prievidze?

Odišiel som na hosťovanie do Zlatých Moraviec. Vo vtedajšom Calexe sme mali v kabíne viacero bývalých ligistov. Viedol nás bývalý reprezentant Ján Greguš.

Odohrali sme množstvo výborných zápasov. V pamäti mám najviac duel proti Petržalke v Slovenskom pohári, ktorá vtedy vypadla z federálnej ligy.

Na štadióne bolo šesťtisíc ľudí a polčas sme držali 0:0. Nakoniec sme prehrali 0:4, ale do konca života na to nezabudnem. Zimomriavky mám dodnes.

Šport bol v tých časoch populárny, futbalom to žilo. Nie ako teraz. Škoda, že som potom musel odísť do Zbehov.

Prečo?

Vtedy to bolo tak, že na hosťovanie mohol ísť hráč len raz. Buď by som sa vrátil do Prievidze, alebo som si musel hľadať nový klub. Nakoniec ma to „zavialo“ do klubu Agrokomplex Zbehy.

Hrali tú istú súťaž ako Zlaté Moravce, takže som bol spokojný.

Neskôr som dostal ponuku hrať 2. SNL v Banskej Bystrici a rozhodol som sa ju využiť.

Aká bola vtedajšia druhá liga v porovnaní s dnešnou?

Dnes je ťažšia z fyzickej stránky, hlavne čo sa týka behania. Kvalita je však slabšia. Vtedy hrali aj druhú ligu hráči, ktorí niečo znamenali.

Bývalí reprezentanti, alebo starší hráči so skúsenosťami z federálnej ligy. Teraz je to prevažne o mladíkoch a neznámych cudzincoch.

Ale rozhodne je sa na čo pozerať. Tak ako svet, aj futbal sa mení.

Vyskúšali ste si počas kariéry aj zahraničie?

Áno, za VTJ Žatec som hrával 1. ČNL. Pán Ivo Viktor robil nábor a podarilo sa mi na ňom uspieť.

Boli sme výborná partia, veľké zápasy sme hrali napríklad proti Sparte Praha. Jej dres obliekali také mená ako Griga, Skuhravý, Stejskal, Chovanec a ďalší.

Rád spomínam aj na stretnutia proti Dukle Praha, vo finále turnaja som chytil pokutový kop a vyhrali sme 2:1.

Zaujímavosťou je, že s nami prehrali a o týždeň nastupovali v Pohári víťazov Pohárov proti AIK Štokholm.

Proti ktorým tímom ste ešte rád hrával?

Páčilo sa mi v Brne, kde bol štadión robený do zeme. Postavený bol vo vykopanej jame. Keď tam 10-tisíc ľudí začalo skandovať, išli nám odpadnúť uši.

Po vojne som potom dostal ponuku z Pardubíc a Českých Budějovíc, ale rozhodol som sa vrátiť domov na Slovensko.

Kam?

Do Rimavskej Soboty, nahovorili ma kamaráti. Hrávali sme druhú slovenskú národnú ligu.

Ako v tých časoch vyzeral život ligového futbalistu?

Ako všetci, aj my sme museli chodiť do práce. Nik nebol nezamestnaný. Nebolo to však nič strašné.

Ja som robil majstra odborného výcviku v konzervárňach, úplná pohoda. Nik sa nenaháňal ako teraz. Na starosti som mal učňov.

Ako ligoví futbalisti sme mali úľavy každý piatok, keď bol ráno tréning.

Vtedy sa v kabíne predstavila zostava na víkendový zápas.

Inak podmienky, čo sa týka regenerácie, masérov, to všetko bolo na vysokej úrovni.

A čo sa týka platu?

Živila nás práca. Za futbal sme mali len všimné, drobné do vrecúška. Čisto z futbalu sa v tom čase vyžiť nedalo.

Dnes sú aj v druhej lige profesionáli. Tí šikovní, ktorí si vedia vyboxovať lepší plat. Za našich čias to bolo inak.

Ale ak mám pravdu povedať, neviem si predstaviť, že by dnešní fortunaligisti alebo druholigisti chodili do práce.

Hrali ste po Rimavskej Sobote ešte niekde inde?

Žiaľ, nie. Ako spolujazdec som mal autohaváriu a zlomila si mi bedrová panvová kosť. Dlho sa mi to zrastalo a lekári mi futbal zakázali.

Ani ste to neskúsili?

Áno, ale veľmi to bolelo. Vtedy sme hrávali na škvare, tvrdej zemi a preto to bolo ešte horšie. Išiel som cez bolesť, ale viac sa nedalo.

Ako 25-ročný som preto kariéru ukončil. Bola to škoda, pretože akurát som prichádzal do ideálneho brankárskeho veku, mohol som ťažiť zo skúseností.

Dá sa povedať, že tá autonehoda mi pokazila celú kariéru.

Škoda, ale asi to tak malo byť. Nebiť autonehody, možno by som sa nestal trénerom.

Čo ste robili po skončení kariéry?

Štyri roky nič, na futbal som úplne zanevrel. Ani som naň nechodil, ani som ho nesledoval v televízii.

Chodil som s dcérou na tenis.

Raz ma však kamarát oslovil, aby som skúsil trénovať žiakov Rimavskej Soboty. A začalo ma to baviť.

Postupne som trénoval štrnásť tímov, niektoré dvakrát a iné aj trikrát.

Dosiahli ste nejaké úspechy?

Rád spomínam na postup s Malackami do štvrtej ligy. Utvorili sme rekord, súťaž sme vyhrali bez prehry. Na konte sme mali 84 bodov za 27 výhier a tri remízy.

Skóre bolo takisto impozantné – 119:18.

Dostali sme sa tiež do tretieho kola Slovenského pohára, hrali sme proti Slovanu Bratislava.

Ten nastúpil v kompletnom zložení, hrali Vittek, Hološko, Čavrič či Medvedev. Po zápase Slovanisti priznali, že sa nás trochu báli, keďže nás nik nemohol poraziť.

Prehrali sme nakoniec 1:5, ale zanechali sme dobrý dojem.

Pre trénerov, hráčov a fanúšikov to bol veľký zážitok. Celkovo pre slabšie mužstvá je konfrontácia s fortunaligistom nezabudnuteľná.

Chválim SFZ, že umožňuje v pohári aj štart menším klubom. Výborná myšlienka.

Postúpili ste ešte s nejakým tímom?

Celkovo ich bolo sedem. Dva ako hráč Baníka Prievidza v doraste a junioroch a päť ako tréner.

Okrem spomínaných Malaciek sme postúpili s Poltárom, Kalinovom do tretej ligy a s Hrnčiarskou Vsou do štvrtej.

Asi najradšej však spomínam na postup žiakov Rimavskej Soboty do prvej ligy po jedenástich rokoch. Bolo to vôbec po prvýkrát, čo som viedol žiacke družstvo a hneď sme zaznamenali takýto úspech.

Tiež sme súťažou prešli bez zaváhania.

Aké máte ambície dnes ako tréner Lučenca?

Ak by nastala plánovaná reorganizácia súťaží, rád by som dostal Lučenec do jednej z tretích líg. Aby si k nám prišiel zahrať napríklad Prešov. Isto by to prilákalo aj divákov, určite viac ako napríklad zápas s Kalinovom.

Momentálne sme na postupovom siedmom mieste a máme tri zápasy k dobru. Takže verím, že sa nám to podarí. Hlavne však musíme hrať.

Máte aj iné ciele?

Venovať sa brankárom a vychovávať talenty. V Lučenci mám na starosti všetkých gólmanov od žiakov až po mužov a ak budú na sebe poctivo pracovať, môžu to dotiahnuť ďaleko.

Za vzor môžu mať napríklad môjho bývalého zverenca Igora Šemrica, ktorý bol dvojkou až trojkou v Prievidzi. Málokto by dnes veril, že nevedel spraviť ani stojku.

Nevzdával sa však, bojoval a vypracoval sa na fantastického brankára. Stal sa jednotkou a nepustil do bránky nikoho, až dokým neodišiel do Trenčína.

Dnes je majstrom a jedným z najlepších brankárov na Slovensku. Mnohým mladým môže byť vzorom, že keď človek chce, všetko sa dá.

Mrzí ma len, že nedostal šancu v reprezentácii, aspoň v nejakom priateľskom zápase. Boli tam horší brankári.

Aký najväčší zážitok vám futbal priniesol?

Ťažko hovoriť o jednom, bolo ich veľa. Pre mňa ako brankára bola vždy odmena, keď som si pred zápasom podal ruku so súperovým brankárom. A najmä s takými fenoménmi ako boli Ján Stejskal, Zdeněk Zlámal, Petr Kostelník a mnohí ďalší.

Brankári držali vždy pokope, aj keď boli súperi.

A aké najväčšie sklamanie ste zažili?

Že som sa nikdy neprepracoval do prvej ligy. Ako brankár som to však mal náročné. V každom klube federálnej súťaže chytala osobnosť, skoro každý mal reprezentačný štart.

Hráči sa tam dostali ľahšie ako brankári.

A potom, keď tu bola šanca, prišla osudná autonehoda.

Všetko sa však v živote pre niečo deje a neberiem to ako tragédiu. Najdôležitejšie v živote človeka je zdravie.