Príbeh chodca Michala Morvaya, účastníka OH 2020 v Tokiu.
Keď som ako dieťa hrával futbal, po ihrisku som radšej behal ako chodil. Bol som útočník, rád som strieľal góly. Mojim vzorom bol Cristiano Ronaldo.
Tiež som chcel strieľať góly a víťaziť. To druhé mi ostalo až doteraz. A je úplne jedno, aký šport robím. Vždy si chcem splniť svoje sny a ciele.
Priznávam, nie je úplne tradičné, keď sa z nádejného futbalistu stane chodec. Teraz si už môžem povedať – olympijský chodec.
Celé sa to začalo, keď som bol piatak na základnej škole. Hrával som za FC Nitra a prestúpil som na základnú školu na Nábreží mládeže. Tam som chodil do atletickej triedy. V FC Nitra mi vtedy dali na výber, buď prestúpim do iného klubu alebo pôjdem do školy, ktorá bola na opačnej strane mesta, kde majú futbalovú triedu.
Bol som mladý a nemal som tam vtedy ako cestovať. Tak som prestúpil do futbalového klubu ČFK Nitra. Tam odo mňa nič také nevyžadovali a mohol som sa popri futbale venovať aj atletike. V škole sme chodili na atletické súťaže v behoch.
Keď som bol siedmak, skúšali sme všetky disciplíny. Ani neviem, ako je to možné, ale išla mi chôdza. A tak mi raz povedali, že v nej pôjdem reprezentovať školu. Nebral som to príliš vážne. Futbal ma bavil najviac a stále bol mojou prioritou.
Keď som mal trinásť, vyhrali sme druhú žiacku ligu. Dokonca som sa stal najlepším strelcom celej súťaže. V ďalšej sezóne sme hrali prvú ligu proti Slovanu či Trnave. Na jednom turnaji v Prešove ma oslovil aj futbalový agent z Anglicka, že by bol rád, keby som prišiel na skúšku do anglického klubu. Už si nepamätám, ktorý to bol.
Vravel, že mi všetko vybavia. Stačí, keď tam prídem. Po anglicky som vtedy nevedel a bol to veľký krok, na ktorý nikto nebol pripravený. Keby ma vtedy rodičia pustili samého, to by už bolo na film. Takže to padlo a možno tým padla aj celá moja futbalová kariéra.
Bola tu však ešte ďalšia vec, ktorá mi znechutila futbal, a ktorá ničí deťom radosť zo športovania. Boli to rodičia niektorých spoluhráčov, ktorí sa až príliš intenzívne starali o svoje deti. Mysleli si, že tomu rozumejú najlepšie.
Chceli zo svojich synov vychovať veľkých futbalistov. A to za každú cenu. Aj za takú, že neváhali zaplatiť, aby ich dieťa hrávalo. Videl som, že už to nie je o talente, ale o tom, že rodičia chcú viac ako ich deti.
Za mňa nemal kto platiť, keďže rodičia nezarábali veľa. A nikdy by som to od nich nechcel, aby mi pomáhali alebo skôr škodili takýmto spôsobom. Aj preto futbal u mňa postupne upadal.
Keď som robil chôdzu popri futbale, najskôr sa tomu spoluhráči smiali. Nebudem klamať, tiež som sa na tom zo začiatku zabával, čo je to za šport. Vtedy som ešte nevedel, kto je Matej Tóth.
Vedel som, že Jozef Pribilinec vyhral olympiádu. To je všetko. Bral som to tak, že musím v niečom reprezentovať školu. A mal som futbalového trénera, ktorý mi vravel: venuj sa tomu, nikdy nevieš, čo z teba bude. Neriešil som ostatných. Bolo mi jedno, kto čo rozpráva.
Keď raz Matej Tóth organizoval chodeckú Nitru, spoznal som sa s mojím trénerom Matejom Spišiakom. Začal som s prvými chodeckými tréningami.
Trénoval Máriu Czakovú, ktorá sa vtedy dostala na olympiádu do Londýna 2012 a šiel som s ňou na svoje prvé sústredenie. Do Livigna, kde sa v súčasnosti pripravujem na olympiádu v Tokiu.
Po roku som sa dostal na majstrovstvá sveta do 17 rokov a vtedy ma to chytilo. Začal som cestovať po svete, pribúdali sústredenia. Povedal som si - okej, môžem robiť aj chôdzu a nemusím byť zdeptaný z toho, že som skončil s futbalom.
Chôdza je v porovnaní s futbalom spravodlivejšia. Individuálny šport je krásny v tom, že si všetko musíte vydrieť sám.
Michal Morvay
Chôdza je v porovnaní s futbalom spravodlivejšia. Individuálny šport je krásny v tom, že si všetko musíte vydrieť sám. To čo odtrénujem a koľko sa budem venovať strečingu či regenerácii sa odzrkadlí aj na pretekoch.
Keď tréning vynechám, dávam šance súperom. Keď vyhrám, je to moja sláva a keď prehrám, musím sa sám postaviť a zobrať si z toho podstatné, aby som sa posunul. Vo futbale, či zvíťazíte alebo prehráte, stále je to o tíme.
Zlom v mojej chodeckej kariére sa stal v roku 2019 na Dudinskej päťdesiatke, keď som skončil totálne vyčerpaný v sanitke.
Ráno bolo možno päť stupňov a v priebehu troch hodín teplota vyskočila na tridsať. Neviem doteraz, čo sa stalo. Možno som pil málo vody a bol dehydrovaný. Pamätám si však len to, čo sa dialo po 42. kilometer. Odvtedy mám výpadok.
Nepamätám si hodinu zo svojho života, pričom som ho odsúťažil. Viem len to, čo mi hovorili druhí. Navigovali ma, kam mám ísť. Tam je zákruta. Prebral som sa až v sanitke, na to, že mám tlak 60 na 30.
Napokon bola výhoda, že si celý tento zlý moment nepamätám. Aspoň si ho nenesiem v sebe ďalej. Viem len, že mi zlyhalo telo.
Netuším, prečo som to nevzdal. Keď mi na tréningu či pretekoch je zle, spomalím. Ale vtedy mi zrejme došiel cukor, a vyplo mi poistky. Neviem, čo sa stalo. Keby mi povedali: choď, až kým nezomrieš, asi by som to urobil. Nemal som nad sebou kontrolu. Tých osem kilometrov som odchodil na autopilota.
A potom ma niekto zobral v cieli a dal do sanitky, kde som sa asi o pol hodinu prebral. Bola to moja druhá päťdesiatka a chcel som ju dokončiť. Práve vďaka tomu, že som prišiel do cieľa, som sa ocitol blízko postupového miesta na OH.
Odvtedy som začal pristupovať ku všetkému inak, aj keď to bol sen, chcel som štartovať o rok v Tokiu.
O vytrvalcoch sa hovorí, že radi trpia. Keď má človek natrénované, tak si päťdesiatku vie aj užiť. Keď sa nastavíte v hlave, robíte šport s láskou, pre seba, tak môžete podať maximum.
Áno, chodecká päťdesiatka sú jedni z najnáročnejších pretekov vôbec. Za ten čas sa odohráva vo vás množstvo emócií. Nadšenie striedajú krízy.
Chvíľu to ide, potom nejde. Treba sa s tým v hlave vyrovnať. Robím to rád. Užívam si to. Sme na svete, aby sme robili to, čo nás baví a aby tu niečo po nás ostalo.
V roku 2020 som drel ako o život. A keď som bol v životnej forme, prišla pandémia koronavírusu a všetko sa rušilo. Bolo to psychicky náročné. Mnohí rušili tréningy a ostali zavretí doma. Ale ja si hovorím: mňa nič nezastaví. Celý rok som tvrdo trénoval. Všetko vyvrcholilo decembrovými majstrovstvami Slovenska v Trnave.
Pôvodne mali byť v Ostii, čo je neďaleko Ríma. Aj preto som sa pripravoval v teple na Sardínii. A dva týždne pred štartom sa to zrušilo. V Trnave to bola iná päťdesiatka, než na akú sme zvyknutí. Bolo to na atletickom štadióne.
Keby mi povedali: choď, až kým nezomrieš, asi by som to urobil. Nemal som nad sebou kontrolu. Tých osem kilometrov som odchodil na autopilota.
Michal Morvay
Keď mi povedali, že na dráhe musím urobiť 125 kôl, tak som si to nevedel ani len predstaviť. Počasie, na aké som sa pripravoval, sa zmenilo na extrémnu zimu a vietor. Bolo to náročné, nechcem si už na to ani spomínať. Ale spravil som si osobné maximum – 4:00:54. To ma ešte viac motivovalo.
Na začiatku roka 2021 sme išli na sústredenie do španielskej Sierra Nevady. A tam ma zrazu z ničoho nič začalo rezať v kolene. Veď som nepadol, nič sa mi nestalo, hovorím si. Nevedel som si tú bolesť vysvetliť.
Ona sa však stupňovala. Až zrazu bola extrémna. Aj som si poplakal. Volal som si s doktorom, ktorý ma upokojoval, že to nebude nič vážne. Len aby som trénoval pomaly.
Platil som si fyzioterapeutov, doktora v Španielsku, ale nikto mi tam s tým nepomohol. Nemohol som ani plávať, len ísť na bicykel, ale aj na ňom to bolelo. Keď sme sa vrátili domov, bolesť neprestávala.
Po každom tréningu som odchádzal s plačom. Až som šiel na magnetickú rezonanciu, ktorá ukázala, že mám roztrhnutú chrupavku. Doktor mi to ihneď operoval.
Bolo šesť týždňov pred Dudinskou päťdesiatkou, kde som mal získať olympijskú miestenku do Tokia. Šialená predstava, však? Vtedy sa to zdalo nemožné. Po operácii som začal bicyklovať. Aj cez bolesť. Denne som si sadol na bicykel aj sedemkrát. Možno len na dve-tri minúty, aby som koleno rozhýbal.
Následne sme šli na sústredenie, kde zistím, či to bude dobré alebo nie. Týždeň od operácie som začal prvé chodecké kroky, ale skôr som sa cítil ako turista.
Koleno bolelo, ale už nie ako predtým. Nepredpokladal som, že stihnem preteky v Dudinciach. Po týždni sa to akosi rozbehlo a dva týždne som tam poctivo trénoval.
V Dudinciach som sa postavil na štart. Buď zvládnem osobné maximum, alebo z toho bude kvalitný tréning a zastavím. Od 35. kilometra som začal zrýchľovať. Začal som si to užívať a bol to najlepší pocit, aký som zažil. Čas 3:57:59 ma posunul na olympiádu.
Niekedy mám pocit, že nepríjemnosti v živote ma ešte viac zoceľujú a posúvajú dopredu. Najskôr sanitka, potom korona obdobie či nepríjemné zranenie. Vždy som sa musel z niečoho vyhrabať a zabrať v správnom momente. To je u chodcov kľúčové. Príprava trvá 4-5 mesiacov a treba zabrať presne v ten jeden deň.
V tom je to najnáročnejšie. Veľkú rolu v mojom napredovaní zohráva aj mentálny kouč Andy Winson. Pomáha mi v nastavovaní hlavy, aby som sa v kritických momentoch neopúšťal a užíval si to.
Ďalej mi pomáha aj Matej Tóth. Trénovať s olympijským víťazom je úžasné. Extrémne veľa som sa od neho naučil. Beriem to ako výhodu, že vidím ako trénuje a snažím sa naňho doťahovať.
Je to ako keby mladý futbalista trénoval s Ronaldom či Messim. Vidím ho pred sebou, čo ma ťahá dopredu. On je ten, ktorý ide na olympiádu pre medailu. Vidím ho stravovať sa, cvičiť s fyzioterapeutom, pri strečingu i regenerácii.
Učím sa od najlepšieho na svete. Niektoré jeho veci si dávam aj do svojej prípravy a snažím sa z toho vyťažiť maximum. Som vďačný, že s takým človekom môžem fungovať a trénovať.
Pripravujeme sa spolu aj pred olympiádou. Mám napísaný rovnaký tréningový plán, len idem samozrejme pomalšie. Keby som stíhal to, čo on, tak asi by som bol niekde inde.
Kým Matej uvažuje nad olympijskou medailou, ja chcem v Tokiu zdolať sám seba. Vtedy budem spokojný. Nezaujíma ma kto tam bude, nikoho nesledujem. Sústredím sa len na seba a všetko, čo mám v hlave.
Pomáha mi tréner, fyzioterapeut či mentálny kouč. Ale na pretekoch bude len na mne, aby som z toho vyťažil maximum. Chcel by som si zájsť ďalšie osobné maximum. Ale neviem, aké tam budú podmienky. Môže tam byt veľké teplo a určite tam bude vysoká vlhkosť.
Bude to moja šiesta päťdesiatka v živote. Z piatich som dokončil tri. Mám však 24 rokov a na päťdesiatke sú najlepší pretekári po tridsiatke.
Bude to moja prvá a zároveň aj posledná olympijská päťdesiatka, keďže sa táto disciplína už na ďalších olympiádach nepôjde. Pred rokom a pol som si dal cieľ, že sa chcem dostať do Tokia a spravím pre to všetko. Inak končím.
Veď ak spravím v príprave všetko, čo je v mojich silách a nedostanem sa tam, aký to má význam? Potreboval som na seba vyvinúť tlak, aj keď dostať sa na olympiádu je sakramentsky náročné.
Navyše som nemal peniaze. Našťastie sa mi podarilo zohnať skvelých sponzorov ktorý ma podporujú až dodnes. Som zamestnancom na Dukle Banská Bystrica, ale až od tohto mesiaca na plný úväzok. Takže na olympiádu som sa dostal ako amatér.
Neviem, akej disciplíne sa budem venovať po olympiáde, ale zrejme by som chcel štartovať na 35 kilometrovej trati. Určite viem, že chcem byť raz šampión a spravím pre to všetko.
Mišo začínal ako futbalista, kde dostal slušné základy. Vždy bol súťaživý a v chôdzi sa rýchlo chytil. Spolupracujeme už takmer desať rokov. Za ten čas prešiel dlhú cestu.
Na začiatku som netušil, že to dotiahne takto ďaleko. Deti v jeho veku väčšinou po čase rezignujú, keď zistia, čo skrýva táto disciplína. Mišo vydržal, postupne sa zlepšoval.
Zlom nastal v roku 2018, keď sa zranil a dlhšie netrénoval. Potom prišlo rozhodnutie, že skúsi päťdesiatku v Taliansku. Keďže som sa v tom čase pripravoval pred majstrovstvami Európy v Berlíne s Matejom Tóthom a Marikou Czakovou, väčšinu prípravy si musel odrobiť sám.
Zvládol to výborne a výkon 4:03 mi signalizoval, že má potenciál. Dôležité bolo, že sa psychicky nezlomil, keď sa musel pripravovať sám. Vtedy som začal veriť. Keď vydrží, účasť na olympiáde v Tokiu je reálna.
Jeho prednosťou je výborný fyzický fond a schopnosť znášať veľkú záťaž. Tiež je cieľavedomý. Keď si niečo zoberie do hlavy, ide za tým. Za posledné tri roky skvalitnil tréning, spolupracuje s mentálnym koučom, upravil si stravovací režim.
V Dudinciach 2019 sa pokúšal o splnenie limitu na MS v Dauhe. Do 42. kilometra šiel na limit, ale potom jeho organizmus skolaboval. Len silou vôle prišiel do cieľa a skončil v sanitke. To bola možno rozhodujúca skúsenosť, pri ktorej sa nezlomil a pokračoval.
Zvládol aj odkladanie pretekov pre koronavírus, extrémne preteky v Trnave (125 kôl na štadióne) a rýchlo sa zotavil aj po februárovej operácii kolena a v Dudinciach sa kvalifikoval na olympiádu.
Na to, že nemal profesionálne zabezpečenie, je obdivuhodné, kam sa dostal. Ciele na olympiáde musia byť najvyššie, aj keď to bude jeho premiéra. Stále sa posúva vyššie. A vidím uňho veľký priestor na progres do budúcnosti.