Taký tučnučký chlapec nemá na chôdzi čo robiť. Ako sa z Tótha stal šampión?

BRATISLAVA. V detstve mu raz spolužiak nadával, že je tučné prasa. Čím bol starší, váhu si postupne upravoval. V posledných rokoch mal v tele len štyri percentá tuku. 

A tak sa z chlapca, ktorý bol na posmech, stal rešpektovaný športovec, ktorý posunul slovenskú chôdzu na najvyššiu úroveň. 

Matej Tóth je majstrom sveta, olympijským víťazom, dvojnásobným vicemajstrom Európy a dosiahol tretí najrýchlejší čas histórie. Všetko na chodeckej päťdesiatke. 

Vo svojich posledných veľkých pretekoch kariéry obsadil na olympiáde v Tokiu 14. miesto.

Pri hokejbale býval zväčša v bránke 

Počas kariéry si prešiel mnohými útrapami. Najväčšie zažil pri nezrovnalostiach v biologickom pase, pre ktoré mohol prísť o olympijskú medailu i povesť. 

Stal sa symbolom športovca, ktorého fanúšikovia rešpektovali. K jeho osobnosti patrí skromné a milé vystupovanie. 

Hoci ani Tóth sa nevyhol kontroverzii, patrí k najvýraznejším postavám v histórii slovenskej atletiky i športu. A toto je jeho veľký príbeh. 

Vyrastal na nitrianskom sídlisku Klokočina. Ako dieťa skúšal aj futbal, ale keď ho v zime aj so spoluhráčmi vyhnali z telocvične na škvaru, rýchlo s ním skončil. 

Na ulici hrával aj hokejbal, ale zväčša býval v bránke. A možno aj preto si na základnej škole vybral triedu so zameraním na atletiku. 

Vždy inklinoval k vytrvalostným disciplínam a v siedmom ročníku vyskúšal chôdzu. Najskôr absolvoval zopár okresných či krajských pretekov. Potom sa hlásil u trénera Petra Mečiara. 

„Začal som dosť neskoro. Mal som trinásť. Keď ma vtedy zbadal tréner Mečiar, tak hovoril, že taký tučnučký chlapec nemá na chôdzi čo robiť,“ spomína Tóth. 

Ako malý sníval o kombajnoch 

Pridal sa k Mečiarovej tréningovej skupine. Cez letné prázdniny dostal za úlohu individuálne trénovať – tri, štyri, päť kilometrov. 

Tóth už vtedy ukázal pracovitosť i zmysel pre detail. Po prázdninách priniesol denník, kde bolo všetko zapísané a splnené. 

„Tréner vtedy pochopil, že ten tučnučký chlapec nemá super talent, ale je to zodpovedný a cieľavedomý pracant. A to je možno na vytrvalostný šport ešte dôležitejšie,“ približuje. 

Už po roku sa stal žiackym majstrom Slovenska. A postupne ho chôdza opantala natoľko, že sa stala jeho vášňou a neskôr aj živobytím. 

Ako dieťa však chodil aj na brigády do družstva, keďže jeho otec bol agronóm. Už ako mladý vedel šoférovať kombajn i tatrovku. 

„Keď som bol menší, sníval som o kombajnoch. O olympiáde až vtedy, keď som bol trochu väčší. Ale bol som vždy skôr realista a neveril som, že sa dopracujem až na takúto úroveň,“ priznal Tóth po zisku olympijského zlata v Riu de Janeiro 2016. 

Cesta k nemu však bola tŕnistá. Jeho vzorom bol odmalička Jozef Pribilinec, olympijský víťaz zo Soulu 1988. 

Rodičia museli prosiť o peniaze 

V mládežníckej kategórii Tótha formoval tréner Mečiar. Až do juniorských majstrovstiev sveta na Jamajke 2002, kde Tóth skončil na 16. mieste, pričom bol favoritom na medailu. 

„Keď som za ním prišiel, ani mi nepodal ruku a nepoďakoval za preteky. Iba hovoril, ako som to pokazil a ako som ho sklamal,“ priznal Tóth vo svojej autobiografii Odchýlka. 

Aj preto sa talentovaný chodec neskôr stal vojakom. V roku 2003 sa posunul do Dukly Banská Bystrica, kde ho ďalšie roky trénoval Juraj Benčík. 

Hoci chôdza nie je tak finančne náročný šport ako napríklad lyžovanie, aj jeho rodičia museli obetovať veľké peniaze. A dokonca prosiť známych. 

Na sústredenie do Mexika raz potreboval 60-tisíc korún. „Otec doteraz spomína, ako sa mu pretočili oči tak, že mu bolo vidno len bielka,“ spomína Tóth. 

Jeho otec mal dobré vzťahy s predsedami družstiev a polovicu z tej sumy zohnal taktikou, že raz z tohto chlapca niečo môže byť. Hoci si tým ešte nemohol byť úplne istý, mal pravdu. 

Na svojej prvej olympiáde v Aténach 2004 skončil Tóth na 32. mieste na 20 km. Výraznejšie upútal o dva roky neskôr, keď na európskom šampionáte do 23 rokov skončil šiesty. 

Ma majstrovstvách sveta v Osake 2007 bol štrnásty, ale o rok nato na olympiáde v Pekingu skončil až na 26. mieste. „Je čas prejsť na päťdesiatku,“ pomyslel si Tóth. 

Veštkyňa mu predpovedala nešťastie 

Kým súťaže na 20 kilometrov sú akoby chodeckým šprintom, na 50-kilometrovej trati rozhoduje vytrvalosť a húževnatosť. Pretekár často musí prekonať krízu či bolesť. 

A presne to Tóth dokonale ovládal. Už v marci 2009 na Dudinskej päťdesiatke odšliapal nový slovenský rekord. 

Povzbudený solídnym výsledkom si vyskúšal o pár mesiacov neskôr na svetovom šampionáte v Berlíne aj kombináciu dvadsiatky a päťdesiatky. 

V oboch prípadoch skončil deviaty, hoci na päťdesiatke až dodatočne po diskvalifikácii jedného z ruských chodcov. 

V ďalších rokoch už na vrcholných podujatiach myslel aj na cenné kovy. Na majstrovstvách sveta v Dägu 2011 však päťdesiatku nedokončil. 

Na olympiáde v Londýne 2012 skončil ôsmy, no po dodatočnom diskvalifikovaní troch Rusov pre doping je oficiálne piaty. 

Po londýnskych hrách sa rozlúčil aj s trénerom Benčíkom. Hoci skúsený kouč s tým počítal, čakal, že Tótha preberie jeho syn Roman. On si však vybral Mateja Spišiaka. A to Benčíkovci niesli ťažko. 

„Pani Benčíková dokonca zašla k veštkyni, ktorá jej vyveštila, že do dvoch rokov ma stretne veľké nešťastie,“ načrtol Tóth vo svojej knihe. 

Tréner Spišiak mu hovoril koník 

V Dukle brali angažovanie Spišiaka ako experiment. Až neskôr sa ukázalo, že veľmi vydarený. Na európskom šampionáte v Zürichu 2014 skončil Tóth druhý za Francúzom Yohannom Dinizom, ktorý vytvoril svetový rekord. 

Slovák si zlepšil osobné maximum o tri minúty. Spolupráca s o šesť rokov starším Spišiakom fungovala. Medzi oboma sa vytvorila chémia. 

„Často ma volal koník, lebo som vraj dokázal zvládať tréningy, ktoré boli veľa aj na koňa,“ poznamenal Tóth. 

Bol vždy pedant a perfekcionista. Celú kariéru si viedol tréningové denníky, v ktorých má presný počet nachodených kilometrov, tepovú frekvenciu, časy i vlastné pocity. 

„Už ako dieťa som chcel byť všade prvý. Aj v škole som sa stále hlásil a spoza lavice dvíhal ruku a vykrikoval,“ spomína. 

Niekedy sa zdalo, že každá minúta v jeho dennom režime má svoje miesto. Deň vždy začína cvikmi, ktorými napodobňuje spôsob, akým sa pohybujú batoľatá. 

V druhej fáze pripája aj kľaky, stoje či rotácie kĺbov. Pomáhal mu s tým fyzioterapeut Denis Freudenfeld. 

„Cieľom je, aby bol každý milimeter môjho pohybu čo najefektívnejší,“ vysvetľoval. 

Pomohla mu nízkosacharidová diéta 

Po striebre z európskeho šampionátu zmenil aj stravovanie, ktoré si nastavil na tukový metabolizmus. Obmedzil sladkosti i cestoviny, začal jesť viac zeleniny a šalátov. 

„Pri nízkosacharidovej strave mi stačí jesť dvakrát denne. Telo viac nepotrebuje. Dokonca by som povedal, že aj to je veľa,“ vravel Tóth. 

Hoci spočiatku to bol pre jeho telo šok, postupne si zvykol. A už o pár mesiacov pri extrémnych tréningoch zistil, že sa mu kráča oveľa ľahšie. 

Pomohol mu aj pokles hmotnosti, keď z pôvodných 72 kilogramov schudol na 68. Nový experiment priniesol úspechy. 

V marci 2015 zašiel v Dudinciach na päťdesiatke tretí najlepší výkon histórie (3:34:38 hodiny). A v auguste zvíťazil na svetovom šampionáte v Pekingu. 

„Bola to pre mňa asi najjednoduchšia päťdesiatka v kariére. Všetko fungovalo perfektne, užíval som si ju,“ priznal slovenský chodec. 

V pretekoch nešiel vôbec na doraz, mal rezervy a dokonca si dovolil aj na chvíľu zastaviť. „To keď som musel zájsť na toaletu a stratil 25 sekúnd,“ opisoval. 

Po titule majstra sveta sa z neho stal známy športovec. Aj preto sa o ďalší rok na olympiáde v Riu de Janiero od neho očakávala medaila. A najlepšie zlatá. 

Pred vrcholom kariéry ho však pribrzdilo zranenie holennej kosti, pre ktoré musel vynechať viaceré tréningy. 

Bojoval o striebro, získal zlato 

Tradičnú záverečnú prípravu pred vrcholnými podujatiami v talianskom Livigne však zvládol bez výrazných obmedzení. V Riu ho už sledovala celá krajina. A všetci hovorili o zlate. 

Tóth napokon zvládol všetky nástrahy. Nenechal sa strhnúť extrémnym tempom Yohanna Diniza, ktorý neskôr skolaboval. 

Nepustil sa ani do naháňačky s Austrálčanom Jaredom Tallentom, hoci do cieľa ostávalo len desať kilometrov. „Vtedy som si myslel, že bojujem len o striebro,“ tvrdil Tóth. 

Novú energiu mu dali otec, tréner a blízki priatelia, ktorí stáli popri trati. Spomenul si aj na státisíce ľudí, ktorí ho povzbudzujú doma. 

Náskok Austrálčana postupne sťahoval a 2,1 kilometra pred cieľom ho predbehol. Potom už neohrozene kráčal za titulom olympijského víťaza. 

Je za ním aj obrovská pracovitosť. „Sú dni, keď to nejde ideálne a najradšej by ste to nechali tak. Ani v olympijských pretekoch som sa necítil ideálne a mohol som zastať. Ale práve vtedy, keď to nejde, buduje sa morálka,“ vysvetľoval. 

Najskôr mal pocit, že ide o omyl 

Bol na absolútnom vrchole – športovom i spoločenskom. Ale zakrátko prišiel šok. 

Na začiatku júla 2017 Tóth oznámil, že nebude štartovať na majstrovstvách sveta v Londýne. Dostal totiž správu od Medzinárodnej asociácie atletických federácií (IAAF), ktorá ho upozornila na odchýlky v jeho biologickom pase. 

Až do rozhodnutia prípadu mu pozastavila súťažnú činnosť a v prípade preukázania viny mu hrozil až štvorročný trest či odobratie olympijského zlata. 

„V prvom momente som mal pocit, že ide o omyl. Keď som si ten text prečítal viackrát za sebou, došlo mi, že to nie je žiadny vtip,“ opisoval Tóth. 

Človek, ktorý počas celej kariéry bojoval proti nekalým praktikám v športe, bol zrazu v tieni dopingového podozrenia. 

Problematickú vzorku krvi dopingovým komisárom odovzdal v máji 2016. Mal v nej príliš nízku hladinu hemoglobínu. Podľa dopingových komisárov to mohlo súvisieť s transfúziou krvi, ktorá zvyšuje výkonnosť. 

Začali sa jeho najťažšie preteky. Absolvoval rôzne vyšetrenia, rozhovory, zbieral dôkazy a argumenty, ktoré by mali dosvedčiť jeho nevinu. 

„Každý empatický človek si vie predstaviť, že neprežívam jednoduché obdobie. Pocit krivdy a nespravodlivosti je veľký, ale nepatrím medzi tých, ktorí by sa ľutovali a opúšťali,“ hovoril. 

Bál sa, že príde o dobrú povesť 

Pred disciplinárnu komisiu Slovenského atletického zväzu predstúpil v polovici augusta. Predložil sedem posudkov od expertov zo šiestich krajín. 

Disciplinárka si nechala vypracovať vlastné posudky. Všetky potvrdili, že Tóth sa neprevinil, preto zrušila jeho suspendáciu. 

IAAF svoj verdikt dlho naťahovala, ale tri dni pred Vianocami dostal slovenský športovec jasnú odpoveď – nevinný. „Teším sa, že pravda vyšla najavo,“ vydýchol si. 

Obhajoba ho stála 60-tisíc eur. Najviac sa však bál o svoju povesť férového a skromného človeka. 

„Keby mi zobrali medailu, potrestajú ma, ale stále je to len šport. Horšie by som sa vyrovnával s tým, keby mi to ovplyvnilo ďalší život,“ priznal. 

Napokon mu všetko ostalo a o zopár mesiacov neskôr sa mal vrátiť na vrchol na majstrovstvách Európy v Berlíne. V úmornej horúčave napokon získal striebornú medailu. 

„Toto striebro má pre mňa cenu zlata. Prežíval som porovnateľné emócie ako v Riu,“ povedal po berlínskej päťdesiatke Tóth. 

„Na štyridsiatom kilometri by som nepovedal, že ma zaujíma, koľký dôjdem do cieľa. Bol to boj o život, každá bunka môjho tela chcela nechať na trati všetko,“ hovoril. 

Najťažšie preteky v kariére 

Ešte väčšie peklo zažil o rok neskôr na majstrovstvách sveta v Dauhe. V extrémnych podmienkach, v ktorých sa pocitová teplota šplhala až k štyridsiatke, preteky nedokončil. 

„Bolo to jediné možné riešenie, ako odísť z Dauhy zdravý,“ vysvetľoval Tóth. 

Nevidel ani najmenšiu šancu, že by mohol prísť do cieľa. Boli to jasne jeho najťažšie preteky v živote. 

„Na stupnici od nula do sto to bola stovka. Doteraz najťažšie preteky boli asi niekde okolo päťdesiatky,“ opisoval.

V Katare sa súťažilo v noci pod umelým osvetlením a na trati neboli takmer žiadni diváci. 

„Ďalšie faux pas. Na trati bola atmosféra ako na tréningu. Verím, že tí, ktorí o tom rozhodli, si užili peknú atletiku v klimatizovaných VIP priestoroch,“ dodal. 

Po pretekoch priznal, že ho s najväčšou pravdepodobnosťou čaká posledná sezóna v kariére, ktorú ukončí po olympiáde v Tokiu. 

Hore mu dávali najavo, aby skončil 

Zdalo sa, že po nezrovnalostiach v biologickom pase či neľudských podmienkach v Katare už nemôže prísť nič horšie. Ale prišlo. Pre pandémiu koronavírusu organizátori posunuli olympiádu na budúce leto. 

„Stále sa mi potvrdzuje, že som to mal zavesiť na klinec po majstrovstvách Európy v Berlíne 2018 a bol by pokoj. Všetci tam hore mi dávajú najavo, aby som už skončil a že to naťahujem zbytočne,“ tvrdil 37-ročný chodec. 

Po dlhých rokoch v atletickom kolotoči mu došla para. Do tejto sezóny investoval posledné zvyšky síl. 

„Cítim, akoby som si už vystrieľal všetok pušný prach. Už nebudem mať viac energie nabiť tú zbraň a opäť sa pustiť do zimnej prípravy, cestovania, odlúčenia od rodiny,“ vravel. 

Po presunutí olympiády si vzal pár dní na rozhodnutie. Poradil sa s najbližšími a rozhodol sa – pokračujem. Ešte posledný rok.

„Dal som si to v hlave dohromady. Uvedomil som si, že keď budem o rok dlhšie športovať, je to skôr odmena, že môžem robiť to, čo ma baví,“ uviedol slovenský chodec.

Tóth: Telo bolo riadne na hrane

V októbri 2020 si na Dudinskej päťdesiatke splnil olympijský limit. Výkonom 3:41:15 h jasne ukázal, že v Tokiu bude bojovať o medaily.

„Na olympiádu by som sa nikdy nešiel len zúčastniť alebo na výlet. Človek potrebuje vedieť, že na olympijskú päťdesiatku nepôjde trpieť,“ priznal Tóth.

Pod vedením trénera Spišiaka absolvoval klasický tréningový program pred vrcholnými pretekmi. V 38 rokoch to nebolo najjednoduchšie.

„Telo bolo riadne na hrane. Našťastie hlava bola silná a stala sa mi oporou,“ prezradil nitriansky rodák.

Poslednýkrát v kariére absolvoval náročné tréningy, kvantá kilometrov a následnú rýchlu regeneráciu, aby bol pripravený na ďalšie preteky.

„Príprava nebola stopercentná, k úplnej spokojnosti mi chýbali jeden až dva kvalitné tréningy,“ poznamenal.

Keďže nedokončil päťdesiatku na šampionáte v Dauhe, mal vnútornú zodpovednosť, ktorú však vnímal pozitívne.

„Teraz som pod určitým tlakom, preteky musím dokončiť a to je na päťdesiatke dobre. Ona je takmer vždy náročná a človek si ľahko nájde výhovorku, prečo to vzdať,“ dodal.

Po poslednej päťdesiatke na olympiáde v Sappore definitívne ukončil aktívnu kariéru.

 Letná olympiáda Tokio 2020 / 2021

• Letné olympijské hry Tokio 2021
• Program a výsledky LOH Tokio 2021
• Slovensko na LOH Tokio 2021
• Všetky športy na LOH Tokio 2021
• Medailová bilancia na LOH Tokio 2021