Fehérváry: S mamou som mal krásny vzťah. Keď odišla, pomáhal mi hokej

V detstve ste mali prezývku malý Fehy. V súčasnosti však meriate 186 centimetrov. Kedy ste tak rýchlo vyrástli?

„Odmalička som bol v každom tíme najmenší. Hrával som s chlapcami, ktorí boli o dva či o tri roky starší. Adam Ružička a Filip Krivošík boli vždy obrovskí, tak ma tak prezývali. Postupne som začal rásť a stále rastiem. Najväčší zlom bol asi v štrnástich. Brat meria 197 centimetrov, otec 192 centimetrov. Postupne ich dobieham.“

V detstve ste odišli zo Slovana Bratislava a spolu s ďalšími chlapcami zamierili do Hokejovej školy Svišť, ktorú založili vaši rodičia. Aké to bolo vyrastať mimo systému?

„Boli to jedny z najlepších rokov mojej hokejovej kariéry. Zrejme budú súhlasiť aj ďalší chalani, ktorí sú teraz v juniorských reprezentáciách. Mali sme svoj vlastný systém, ktorý bol skvelý. Starala sa o nás Adriana Hosťovecká, veľká profesionálka, ktorá bola zodpovedná a prísna. Nedala nám nič zadarmo.

Po niektorých zápasoch, keď sme hrali zle, prišla do kabíny a zahlásila - chlapci, pôjdete pešo domov. Veľa nás naučila, precestovali sme veľa turnajov, čo nám pomohlo v hokejovom i osobnom živote. Mali sme aj skvelých trénerov ako Michala Dostála a Romana Megu. Na tie roky rád spomínam.“

Prežili ste si však aj ťažké časy. Nemali ste ešte ani desať rokov, keď vám zomrela mama. Bol hokej tým, čo vám najviac pomáhalo?

„Presne tak. Stalo sa to cez leto, keď sme netrénovali, ale hokej bola vec, pri ktorej som na to nemyslel. V škole to bolo tiež fajn, ale pri hokeji sme boli výborná partia. Veľa ľudí nám v tom čase pomohlo. Chodievali sme spolu na víkendy, na dovolenky, čo mi prospelo.“

Môžeme pokračovať v tejto téme?

„Áno, nech sa páči.“

V nedávnom rozhovore ste povedali, že sa najviac bojíte o rodinu, aby sa nikomu z blízkych nič nestalo. Aké to bolo v takom mladom veku prísť o mamu?