Za celý život nedostal kartu. Bol som rýchly, smeje sa čerstvý jubilant

Odmalička mu učarovala lopta, svoje prvé zápasy odohral na uličných turnajoch.

Celý jeho život sa spája so senickým futbalom, kde hrával od žiakov cez dorast až po mužov. Najradšej spomína na zápasy v 1. SNL, na ktoré chodilo v priemere desaťtisíc divákov.

Posledný zápas v tejto súťaži odohral v sezóne 1978/79 proti Ružomberku.

Po skončení aktívnej kariéry sa venoval trénerstvu a dnes na dôchodku spomína na množstvo zážitkov.

MARIÁN VAŠÍČEK je osobnosťou FK Senica, ktorá oslavuje významné životné jubileum - 70 rokov.

Máte za sebou bohatú hráčsku a trénerskú kariéru. Ako si spomínate na jej začiatky?

Otec bol dlhoročným funkcionárom senického klubu a odmalička ma brával na ihrisko. Ako chlapci sme hrávali tiež uličné turnaje, na ktorých sa vyberali talenty.

Ihriská bývali plné detí, nie ako teraz. Keď som mal okolo deväť rokov, začal som hrávať za žiakov Senice. Vtedy sme nemali iné záujmy ako futbal. Teraz je žiaľ doba iná.

Kto bol vašim prvým trénerom?

Pán Hrčka. Vzácny človek, ktorý sa dlhé roky venoval výchove senických nádejí. Dobre spomínam však aj na ostatných trénerov, ktorí nám vštepovali svoje skúsenosti. Boli to Ján Kováčik, Jozef Procháska, Ján Baďura a Fridrich Hutta.

V roku 1968 sme sa tešili z postupu do 1. dorasteneckej ligy, no Piešťany na nás ušili „habaďúru“ a po administratívnom zásahu nakoniec postúpili oni. Nám ostali oči pre plač.

Vtedy sme mali dobré družstvo. Šajánek, Švirloch a Pavlíček si zahrali v prvej lige, Štefka, Birčák, Malárik i ja sme hrávali pravidelne druhú najvyššiu súťaž. Šajánek bol aj reprezentant.

To ste inde ako v Senici nehrávali?

Ani veľmi nie. Počas vojny som chvíľu hral za České Budějovice a Nové Mesto nad Váhom.

Po návrate z vojny sme postupovali z oblastnej súťaže cez Divíziu až do 1. SNL. Boli sme vtedy výborná partia, v Senici vládla obrovská eufória.

O futbal bol v tých časoch obrovský záujem, v priemere chodilo cez desaťtisíc ľudí. S nami tisícka priaznivcov chodila len von, nie ako teraz.

Čím to podľa vás je?

Hrá množstvo cudzincov, o ktorých nie je taký záujem. A strašne veľa sa prestupuje. Kým sa chalani spoznajú a dá sa mužstvo dokopy, už sú tu noví hráči.

Aj kvalita zápasov nie je potom taká ako kedysi. My sme viac bojovali ako dnešní hráči. Dávali sme do toho viac srdca.

Mali sme horšie podmienky, ale z futbalu sme sa tešili. Nie ako dnes. Teraz je všetko o peniazoch.

Môžete byť konkrétnejší?

Napríklad my sme trénovali na škvare, ktorú sme si kefou museli zoškrabávať hodinu z kože. Niekedy sa to ani nedalo a muselo to vyhnisať.

Ktovie, či by dnešní hráči robili „šúchačky“ na takom povrchu.

Aj vybavenie bolo iné, nemali sme také vymoženosti aké sú dnes.

Na čo rád spomínate?

Pamätám si, že po prvom postupe sme pili a hodovali na ihrisku týždeň. Ani do roboty sme nemuseli, riaditeľ oslavoval s nami.

Hrala muzika, šampanské tieklo potokom a na stoloch boli špeciality od výmyslu sveta. Krásne spomienky.

Po najlepších rokoch som potom chvíľku ešte hral za B mužstvo a po kariére som si zakopal za dedinku Kunov.

Aj na dedinský futbal mám tie najlepšie spomienky. Pre prácu som prakticky netrénoval, no aj tak som bol najlepším strelcom súťaže (smiech).

Vo veku 42 rokov som kariéru potom definitívne ukončil.

Čomu ste sa venovali?

Trénoval som senických mládežníkov, postupne od najmladšej generácie až po dorast.

V sezóne 2005/06 som sa dostal aj ku kormidlu áčka, ale to bolo zlé obdobie. Hrala sa štvrtá liga, neboli peniaze a klub sa doslova zmietal v problémoch.

Napriek tomu svoje rozhodnutie neľutujem a vážim si aj toto obdobie. Pomáhal mi svokor, trénerská legenda Ján Baďura.

Keď sme sa stretli, hovorilo sa najmä o futbale. Do trénovania sa mi nemiešal, no jeho rady som si vždy bral k srdcu.

Koľko ste vydržali pri kormidle Senice?

Dve sezóny. Pre pracovné povinnosti som musel skončiť, ale stále som verným fanúšikom. Keď sa dá, idem na každé stretnutie.

Po skončení trénovania v Senici som pomáhal mužstvám v nižších súťažiach Oblastného futbalového zväzu Senica. Postupne som trénoval Vrbovce, Šajdíkove Humence, Jablonicu, Koválov, Hradište a v súčasnosti neďaleký Rohov.

Je niečo z vašej kariéry, na čo ste dodnes hrdý?

Že som za celý čas nedostal v majstrovskom zápase ani jednu kartu. Ani žltú, ani červenú. A to som bol obranca.

To sa vám ako podarilo?

Bol som rýchly (smiech). Súperi na mňa jednoducho nestíhali.

Možno som mal aj šťastie na rozhodcov, ktovie. Nikdy som však nebol ten, ktorý zbytočne reční. Jednoducho som si hľadel svoje.

Rád by som však povedal ešte niečo, na čo som naozaj hrdý.

Čo to je?

Že som k športu priviedol obe svoje deti. Syn hral vo všetkých kategóriách v Senici, kariéru ukončil pre vážne zranenie takisto ako ja v Kunove.

Dcéra sa venovala hádzanej a tiež som na ňu rovnako hrdý.

Máte nejaké futbalové prianie?

V mojom veku ani nie. Len aby som bol zdravý a mohol chodiť na futbal čo najdlhšie.

Vďaka futbalu mám množstvo zážitkov, na ktoré rád spomínam. Každý zápas mal svoje čaro.

Našiel som si vďaka nemu aj veľa kamarátov, s ktorými sa dodnes stretávam a debatujeme spolu.

Za celú kariéru ďakujem hlavne vernej manželke. Že mi vždy vyšla v ústrety a podporovala ma v hraní i trénovaní.

Ďakujem tiež všetkým členom rodiny, ktorí vždy stáli pri mne.