V auguste ste s Vladivostokom týždeň trénovali v Pardubiciach. Prečo ste napokon zmluvu podpísali až o tri týždne neskôr?
„Z klubu sa mi ozvali už koncom júla, že majú o mňa záujem. Po týždni trénovania v Pardubiciach mi povedali, že môžem ísť domov a že o tri týždne sa uvidíme vo Vladivostoku.
Príliš som tomu neveril, ale napokon to dodržali. Dlhšie som čakal preto, lebo zmluvy s cudzincami mohli podpisovať až po 9. septembri. Tak rozhodol ich gubernátor.“
Ako ste prežívali dva týždne v neistote?
„Bol som nervózny. Bolo pár dní pred začiatkom ligy, pripravoval som sa individuálne a nevedel som, či sa to podarí, alebo nie. Uvažoval som, či si mám zháňať iný klub, alebo čakať. Napokon som to riskol a oplatilo sa.“
Celú doterajšiu kariéru ste odohrali na Slovensku a v Česku. Aký je hokejový život vo Vladivostoku, ktorý je neďaleko severokórejských hraníc?
„Je to bláznivé dobrodružstvo. Ale celú hokejovú kariéru som čakal na podobnú výzvu. Nie je to len o hokeji, ale aj o prežití. Je to iný svet, odlišná mentalita. Ľudia majú na všetko čas. Každý deň ich musím otravovať, keď chcem niečo vybaviť. Neľutujem však, že som do toho išiel. Aspoň raz budem mať na čo spomínať.“
Na čo ste si zvykali najťažšie?
„Na začiatku som prežíval kultúrny šok.