Nejdem! Rozohrávačka odmietla striedať. Napokon vymyslela víťaznú akciu

BRATISLAVA. Keď basketbalistky Slovenska v slnečné júnové popoludnie pred bratislavským Domom športu nasadali do autobusu, netušili, čo ich na majstrovstvách Európy 1993 čaká a ako dopadnú.

Niektoré vyslovili aj smelé medailové ambície, no najodvážnejšia skrytá túžba sa týkala postupu na svetový šampionát 1994 do Austrálie. Z osmičky družstiev sa kvalifikovalo päť. „To keby nám vyšlo..,“ vyriekol opatrné želanie tréner Marián Matyáš.

A vyšlo to! Jeho zverenky pred návratom domov sa radosťou takmer až do rána tešili z bronzu, prvého cenného kovu kolektívneho športu pre Slovensko z vrcholného podujatia. 

Hirákovej víťazný kôš 

Posledné sekundy súboja o bronz v talianskej Perugii dvíhal zo sedadiel. Keď domáce v 24. min viedli nad Slovenkami 51:38 – predstavili sa prvý raz v ére samostatnosti na vrcholnej medzinárodnej scéne – nič nenasvedčovalo dráme. 

Zverenky Mariána Matyáša však postupne ukrajovali zo straty – a v 31. min viedli 53:52, vzápätí 56:52, v predposlednej minúte 64:61. 

„Nejdem,“ zareagovala rozohrávačka Marcela Kalistová trucovito na Matyášov pokyn, aby sa pripravila na striedanie. Dirigentka Soňa Hudecová i podkošové opory Erika Burianová a Anna Kotočová sa vyfaulovali. 

V hektickom vyvrcholení prišli Slovenky vinou nepresností o náskok, tridsať sekúnd pred koncom prehrávali 66:67. S loptou okolo súperovej šestky manévrovala Kalistová.