KOŠICE. Mal už 22 rokov a vôbec nerátal s tým, že sa ocitne vo vrcholovom futbale, a bude dokonca hrať vo významných európskych pohárových súťažiach.
Pre Ľudovíta Žitnára, rodáka z obce Drienovec, ležiacej 30 kilometrov západne od Košíc, bolo už dosť dobrým dôvodom k spokojnosti to, že hral za Moldavu nad Bodvou.
Možno si však predsa len niekedy pomyslel, čo keby tak nasledoval svojich predchodcov z tohto mesta, ktorí to dotiahli do najvyššej súťaže, či už to boli Tóth, Kozman, Pecze a ďalší.
Nakoniec stačila jedna šanca a tú snaživý útočník využil.
Zahral si aj po boku Kozáka či Módera
Ako spomínajú najstarší harcovníci Lokomotívy raz predpoludním v prípravnom stretnutí hostili doma Moldavu, ktorá hrala vtedy v súťaži o niekoľko poriadnych poschodí nižšie, na úrovní východoslovenského regiónu.
Železničiari v tomto zápase šokujúco nedokázali vyhrať. Na ich hru padlo nemálo kritických slov, ale o to viac si všetci všímali blonďáka na pravej strane útoku hostí.
Išlo vtedy o 21-ročného Ľudovíta Žitnára.
Prestup k bielo-modrým sa realizoval bez prieťahov, ale na miesto v zostave prvoligového tímu si musel ešte počkať.
Veď železničiari mali vtedy vo svojom tíme také osobnosti, akými boli brankári Flešár a Seman, okrem nich Móder, Kozák, Józsa, Farkáš, Pencák, Fecko, Ujhely, J. Suchánek, Mantič.
Tréner Michal Baránek sa aj napriek tomu od začiatku ligového ročníka 1975/1976 nebál zaradiť neskúseného hráča do základnej zostavy.
Žitnár pod Baránkovým vedením zo všetkých svojich 79 zápasov v I. lige odohral až 57, teda prevažnú väčšinu svojej prvoligovej kariéry.
Nasledujúci súťažný ročník bol pre Lokomotívu, a teda aj pre Žitnára, neobyčajne úspešný.
Mužstvu z Čermeľa sa ako prvému z východného Slovenska podarilo vybojovať Československý pohár, a tak si otvoriť cestu do futbalovej Európy na úrovni víťazov národných pohárov.
V roku 1978 šokovali taliansky veľkoklub
Dnes už 72-ročného Gejzu Farkaša, držiteľa zlatej medaily z I. ME hráčov do 23 rokov 1972, dvojnásobného víťaza Československého pohára (1977 a 1979) a Cyperského pohára (1986) správa o smrti Ľudovíta Žitnára nemilo prekvapila.
„Lajči, ako sme ho volali, mal všetko to, čo kvalitný útočník potrebuje. Dobrú rýchlosť, vytrvalosť i pohotovú streľbu. Škoda iba, že dnes už pre nás v legendárnom stretnutí úvodného kola Pohára UEFA v jeseni 1978 proti AC Miláno, keď sa v hľadisku tiesnilo asi 35 000 divákov, vyšiel strelecky naprázdno," zaspomínal Farkaš.
„Vyhrali sme síce 1:0, o čom sa nikomu v Európe ani nesnívalo, že neznámy tím z akéhosi mestečka zdolá slávny taliansky veľkoklub. Na postup sme však potrebovali vsietiť ešte jeden gól.
Lajči mal na svojej kopačke rovno dva, žiaľ, ani jednu z týchto šancí nepremenil. Keby bol úspešný, veľkú slávu by si určite užíval ešte dlhé roky. Takéto situácie však k futbalu jednoducho patria a sú jeho súčasťou.
Skutočnou veľkou životnou tragédiou však preňho bolo ťažké zranenie v Dukle Banská Bystrica, v ktorej pôsobil počas povinnej vojenskej základnej služby. Ťažká, otvorená zlomenina nohy spôsobila, že vo veku 27 rokov musel s futbalom definitívne skončiť," skonštatoval Farkaš.
Ľudovít Žitnár, ktorý sa narodil 22. marca 1953, zomrel presne o 68 rokov, teda 22. marca 2021 na ochorenie Covid-19.
Posledná rozlúčka s Ľudovítom Žitnárom bude vo štvrtok o 15. hod v rodnej obci Drienovec.