Višňovský: Domáci šampionát 2011? V tíme bola negatívna energia

Slovensko ste reprezentovali na desiatich majstrovstvách sveta. Čo pre vás znamenalo, keď ste si po skončení klubovej sezóny išli zahrať za národný tím na šampionát?

„To, že pôjdete reprezentovať, je najviac, čo môžete pre svoju krajinu urobiť. Keď zažijete úspech, je to nádherný pocit. Raduje sa s vami celé Slovensko. Keď sme získali prvú medailu v Petrohrade a prišli sme domov, bolo to neuveriteľné. Ľudia nás považovali za bohov. Všade nás vítali, nosili na rukách a mojkali. Je to zadosťučinenie za všetko, čo som odmalička robil. Je to výsledok toho, že sme niečo robili dobre a správne.“

Začali sa slovenskí hráči z NHL po zisku striebornej medaily v Petrohrade 2000 inak stavať k reprezentácii?

„Určite áno. Bol to veľký skok. Už sa nechodilo do reprezentácie s tým, že nejako dopadneme. Zistili sme, že môžeme vyhrávať medaily. Zrazu všetci chceli ísť na majstrovstvá sveta. Aj hráči, ktorí boli zranení. Kto mohol, vždy prišiel. Bolo to obdobie, keď sme mohli stále bojovať o medaily.“

Niekedy sa hokejisti po sezóne vyhovárajú na únavu či zranenia, alebo na to, že nemajú zmluvu na ďalší ročník. Ocitli ste sa niekedy v situácii, že ste príchodom na šampionát riskovali svoje zdravie či kariéru?

„Vždy riskujete. Môžete sa zraniť tak, že na pol roka vypadnete a už sa nikdy v živote nemusíte dostať do formy. Nikdy som sa na to nepozeral. Keď som mohol, vždy som prišiel. Hoci som mal toho niekedy plné zuby.

Tiež som niekedy chcel mať pokoj, zobrať sa na mesiac k moru a oddychovať. Šampionát to vždy oddialil a pripravíte sa o mesačnú regeneráciu. Reprezentácia mi však vždy niečo dala a chcel som jej to vrátiť.“

Museli ste niekedy prehovárať generálneho manažéra v klube, aby ste mohli štartovať na majstrovstvách sveta?

„Na konci sezóny som mal viaceré zranenia. Zlomeniny i polámané prsty. Pred šampionátom na Slovensku som neprešiel výstupnými zdravotnými testmi v Anaheime. Lekári povedali, že nemôžem hrať. Mal som ísť domov a liečiť sa. Bol som za generálnym manažérom a prehovoril som ho, že je to domáci turnaj a budem mať dosť času, aby som sa dal dohromady.“

Na začiatku tisícročia, keď reprezentácia získala na majstrovstvách sveta tri medaily, sa vraj hráči z NHL dohadovali na konci sezóny, kto pôjde reprezentovať. Ako to fungovalo?

„Boli sme partia, ktorá si medzi sebou písala a telefonovala. O niektorých hráčoch som vedel dopredu, že pôjdu na šampionát, iní sa rozhodovali dlhšie. Je to každého osobná vec. Nikto nemôže ísť nasilu. Treba osloviť hráča, povedať, akú bude mať tíme funkciu a záleží na ňom, či ju prijme. Nie je dôvod, aby ho niekto osočoval a urážal.

Keď som šiel na šampionát do Halifaxu 2008, nepozeral som sa na nikoho a povedal som si, že idem. Potom prišli aj Andrej Sekera a Marcel Hossa. Boli sme traja z NHL. Vedel som, do čoho idem, akú úlohu budem mať. Nikdy som sa nepozeral, že ten nejde, tak nejdem ani ja.“

Patríte k členom zlatej generácie. Aké to bolo hrať s hráčmi ako Žigmund Pálffy, Jozef Stümpel, Miroslav Šatan či Peter Bondra?

„Som šťastný človek, že som v tejto generácii mohol hrať. Skočím však o pár rokov dozadu. Začínal som pri hráčoch ako Jozef Daňo, Ľubomír Sekeráš, Ľuboš Kolník, Zdeno Cíger, Ján Varholík, Stanislav Jasečko či Jerguš Bača. Obkukával som od nich veci, aby som bol lepší hráč.

Boli to kvalitní hokejisti a chýbal im malý krok k tomu, aby sa dostali medzi najlepšiu štvorku. V Petrohrade sme to dokázali ako kolektív. Nemali sme veľa hráčov z NHL. Miro Šatan nás mentálne podporil, tréner Ján Filc zase vyhecoval. Každá generácia mala svoje čaro. Tá zlatá mala to svoje medailové.“

S odstupom času sa objavujú informácie, že si niektoré vrcholné turnaje hráči koučovali sami. Je to pravda?

„Tréner Ján Filc nemal šancu vedieť, ako to funguje v NHL, lebo tam v živote netrénoval.