BRATISLAVA. V tomto roku ťažko hľadať zo športového hľadiska hodnotnejší výkon. Lenka Poláčková ako len desiata žena v histórii zdolala Mount Everest bez podporného kyslíka.
Výstup absolvovala 21. mája. V týchto dňoch je už v hlavnom meste Nepálu Kathmandú a na sociálnych sieťach sa podelila o to, čomu musela čeliť počas úspešného výstupu. Prekonala viacero krízových situácií.
Ani ona sa nevyhla tomu, že pri výstupe bola jedným dielikom dlhého hada ľudí, čo ju pri výstupe spomaľovalo a bola aj svedkom úmrtia jedného horolezca so šerpom.
„Verte mi, bolo to dlhé a bolelo to. Ale tak inak. Na dreň. Všetko, čo sme zažili a cítili ešte spracovávame. Presne si pamätám, ako som si posledných 200 výškových dole opakovala: Už nikdy…,“ napísala ultrabežkyňa Poláčková na instagrame.
Keď sa o práve o túto emóciu podelila v Kathmandú s najlepším slovenským himalájistom Petrom Hámorom, odvetil jej: „Ešte ste krátko dole. Dajte tomu mesiac...“
Silný vietor ich prinútil čakať celý deň
Výstupový deň každá výprava plánuje na dni pokojného a stabilného počasia. Predpoveď každý horolezec a každá výprava rieši so špecialistom.
Poláčkovcom meteorológ pôvodne stanovil vrcholový deň na 20. mája, práve vtedy malo byť okno stabilného počasia a bezvetrie. To je pri výstupe bez kyslíka dôležité.
Pôvodne sa ukazovalo, že počasie bude dokonalé. Lenže plány sa zmenili.
„Jedna z najnebezpečnejších vecí na streche sveta sú prudké zmeny počasia. A presne to nás neplánovane zastihlo cestou do C4. Silný nárazový vietor, ktorý nás pri každom zafúkaní nútil prikrčiť sa,“ opisuje Poláčková.
„Pod Yellow Band (skalný pás vo výške 7700 m, pozn.) som sa v silnom vetre nemohla ani nadýchnuť. O to viac ma prekvapilo, ako veľmi Honza zabojoval.
Do štvrtého tábora (7900 m) vyšiel bez kyslíka (väčšina ľudí nasadzuje kyslík v druhom tábore (6500 m, pozn.),“ referovala.
V momente, keď plánovali z posledného tábora na vrchol, počasie nevyzeralo najlepšie, preto osobný šerpa Poláčkovej Prakash rozhodol, že bude rozumnejšie bivakovať a posunúť pokus o 24 hodín.
Že k prudkým zmenám počasia dochádza oveľa častejšie ako v minulosti vraví aj najúspešnejší slovenský himalájista Peter Hámor, ktorý chodí do Nepálu vyše 25 rokov.
„V posledných rokoch sú okná dobrého počasia čoraz kratšie. Vývoj je podobný ako v nižších pásmach. Cez deň sa zatiahne, poobede sneží, v noci sa to vyčistí a ráno je dobre.
Búrky vás môžu zastihnúť aj na vrcholoch kopcov s bleskami a so všetkým, čo k tomu patrí. Toto kedysi nebývalo," opisoval v rozhovore pre SME v roku 2017 po tom, čo skompletizoval Korunu Himalájí.
Vo výške osemtisíc metrov tak Poláčková spolu s manželom a dvojicou šerpov strávili celý deň, aby sa o výstup na Everest pokúsili 21. mája.
„Zistila som o sebe veľa. Napríklad to, že som schopná spať v každej nadmorskej výške. Spánok je známkou dobrej aklimatizácie. Len viac než hory pripomína covid. Náš summit push začal v jasnej noci, okolo 21. hod.“
Videla smrť
Známkou pozitívnej predpovede v posledných rokoch je, že na vrchol sa vyberie väčšina ľudí. Práve to je najväčším rizikom výstupov na Everest.
V krátkom okne stabilného počasia sa na výstup klasickou cestou vyberie aj vyše sto ľudí. Vznikajú zápchy. Dlhý ľudský had, v ktorom udáva tempo najpomalší člen, pretože sa často prechádza terénom, v ktorom nie je možné ľudí obchádzať.
V takých momentoch aj zdatnejší musia čakať a postupujú pomaly.
Bohužiaľ, práve toto najviac ohrozuje život horolezcov. Pri pomalom postupe im v zóne smrti dochádzajú sily a v minulosti v takýchto situáciách už prišlo k úmrtiam.
K úmrtiu prišlo aj teraz, hoci z iných príčin. Prišlo k pádu nezaistených horolezcov priamo pred skupinou, v ktorej bola aj Slovenka.
„Ani ja som sa nevyhla vrcholovej rade. Čakala som bez pohybu, a jediná bez kyslíka, zhruba hodinu. V obávanej zóne smrti (beriem to podľa Messnera nad 8500 m) strávila desivých sedem hodín,“ opisovala Poláčková.
„Chvíľu pred nami sa zrútila časť preveja a nezaistení horolezci zmizli pod stenou. Všetky tragické udalosti tohoročnej sezóny máme spojené s konkrétnymi ľuďmi, z čoho mi stále ide mráz po chrbte.
Rozdiel medzi ôsmimi a takmer deviatimi tisíckami je veľmi špecifický. Človek nespozná, že má menej kyslíka. A to je to najnebezpečnejšie. Avšak mozog to spozná.
Sluch i zrak som mala stále tak trochu v hmle. Reakcie pomalšie, no držala som pri zmysloch. Alebo som si to aspoň myslela. Mala okolo seba ľudí, ktorí na to dohliadali. Verte mi, bolo to dlhé a bolelo to.“
Vo výške príde k opuchu mozgu aj pľúc
Kde začína zóna smrti a ako reaguje telo na nedostatok kyslíka?
st 11:18
